Fiodor Michajlovič Dostojevskij Zločin a trest

Obsah

1. Obsah........................................................................................................................3
2. F. M. DOSTOJEVSKIJ : Životopis a tvorba............................................................4
3. Ruský realizmus........................................................................................................6
4. Psychologický román................................................................................................7
5. Obsah diela................................................................................................................8
6. Charakteristiky postáv..............................................................................................10
7. Vzťahy......................................................................................................................26
8. Problémy a konflikty................................................................................................31
9. Formálny rozbor.......................................................................................................34
10. Znaky realizmu.........................................................................................................36
11. Vlastný názor............................................................................................................37
12. Výroky a myšlienky..................................................................................................39
13. Zoznam použitej literatúry........................................................................................41
14. Zoznam citovanej literatúry......................................................................................42



























Fiodor Michajlovič Dostojevskij
(11.11.1821 Moskva - 9.2.1881 Petrohrad)
Životopis a tvorba

Tento ruský spisovateľ pochádzal z rodiny lekára. V dome vládla ťažká atmosféra,ktorá poznačila detstvo budúceho spisovateľa. Dostojevskij študoval na súkromnom gymnáziu v Moskve a spolu so starším bratom Michailom na vysokej vojenskej technickej škole v Petrohrade. Po skončení štúdia (1843) pracoval v projekčnom oddelení ministerstva obrany, od 1844 sa venoval úplne literatúre. Debutoval prekladom Balzacovho románu Eugénia Grandetová (1844).

V prvej vlastnej próze Biedni ľudia (1845) na postave Makara Devuškina ukazuje, že ani v chudobe, pri nízkej intelektuálnej a kultúrnej úrovni ľudské srdce neumiera. Preto každý človek má právo na šťastie. Toto dielo patrí k výrazným dielam naturálnej školy. V tom čase bol Dostojevskij spätý s ideami Belinského utopického socializmu. Prehĺbený psychologizmus, analýza rozpoltenosti ľudského vedomia, výnimočnosť charakterov a situácií, typické črty Dostojevského realizmu, sa prejavujú už v začiatočných dielach, ako v novele Dvojník (1846) , v ktorom na postave Goľadkina demonštruje rozkladný vplyv nespravodlivého rozdelenia pozemských statkov na morálne slabších ľudí, tak aj v diele Gazdiná (1847) , či Biele noci (1848) a Netočka Nezvanovová (1849,nedokončená) , v ktorých vytvoril originálne typy rojkov, ktorí svoj protest proti banálnej skutočnosti vyjadrili tým, že sa dobrovoľne odsúdili na tregickú samotu.
Od roku 1847 navštevoval krúžok M.V.Petraševského, na jednej schôdzi čítal Belinského list Gogoľovi. Idei socializmu a atmosféra sociálno-filozofických dišpút mali vplyv na jeho ďalšiu tvorbu. V apríli 1849 Dostojevského s ďalšími členmi Petraševského krúžku zatkli a odsúdili na smrť. Tesne pred popravou zmenili trest na štvorročné galeje. V decembri 1849 ho odviezli do väzenia v Omsku na Sibíri. Vo väzení často trpel epileptickými záchvatmi. Od roku 1854 slúžil ako vojak v sibírskej posádke. V roku 1859 mu vrátili šľachtický titul a dovolili publikovať. Vrátil sa do Tveru, neskôr do Petrohradu. V tom čase uverejnil satirické romány Strýčkov sen (1859) a Obec Stepančíkovo a jeho obyvatelia (1859), román Ponížení a urazení (1861) ,v ktorom Dostojevskij miestami púšťa zo zreteľa spojitosť, existujúcu medzi konkrétnymi historickými podmienkami života a charaktermi ľudí. Psychológia hrdinov sa stáva akousi samostatnou silou. Román sa hodne líši od autorových predchádzajúcich diel a aj po kompozičnej stránke pripomína jeho neskoršie diela. Sujet je refinovane skĺbený a rozuzľuje sa len na samom konci príbehu. obsahuje mnoho záhadných i podivných situácií a udalostí.
Trpkú väzenskú skúsenosť stvárnil v románe Zápisky z mŕtveho domu (1861-62) , kde podal svoje zážitky z nútených prác. Kniha bola strašnou obžalobou nielen cárskeho súdnictva a neľudského trestného systému, ale celého zriadenia v ktorom sa naschopnejší ľudia dostávali medzi zločincov. Ani takmer desaťročný pobyt na Sibíri, plný telesného a morálneho utrpenia, nenarušil Dostojevského vieru v človeka. Stal sa vnímavým k ľudskému utrpeniu.

Tragickým dôsledkom tohto životného úseku však bola strata viery v možnosť socialistického usporiadania spoločnosti, ktorá sa premietla do jeho svetonázoru a do niektorých jeho diel.
V šesťdesiatych rokoch spolu s bratom Michailom vydával časopisy Vremja (1861-63) a Epochu (1864-65), v ktorých uverejňoval materiály zamerané proti programu ruskej revolučnej domokracii. Cesta do západnej Európy mu vnukla myšlienku, že buržoázny vývin je pre Rusko neprijteľný. Saritou na pomery v Európe je dielo Zimné poznámky a letných dojmoch (1863). V roku 1864 mu umrela žena (oženil sa v roku 1859) a potom brat Michail. Dostojevskij musel splácať dlhy. V roku 1865 odošiel do cudziny a začal písať román Zločin a trest (1866), svoje najvýznamnejšie dielo, v ktorom najhlbšie vyjadril súcit s poníženými a trpiacimi ľuďmi.
Do popredia svojho psychologického skúmania stavia Dostojevskij ľudské idivíduum, rozpoltenosť ľudskej duše a nepriamo ukazuje, ako aj silná osobnosť stroskotá v konflikte s asocuiálnym prostredím. Po návrate sa opäť ocitol vo finančnej tiesni. V úsilí upokojiť veriteľov napísal romám Hráč (1867). V roku 1867 sa oženil so svojou stenografkou A.G.Snitkinovou a odišiel do cudziny. Tu vznikol román Idiot, kde monumentálnu, realisticky vykreslenú postavu knižaťa Myškina ukazuje Dostojevskij ako typ človeka, ktorý by mohol obrodiť svet, a zatiaľ čitateľ vidí, že tento hrdina svojou filozofiou pokory a všelásky privádza do nešťastia i tých, ktorých najviac miluje, i sám seba. V cudzine vznikla aj novela Večný manžel (1870). Tu začal písať aj román Diablom posadnutí (1871-72).
Najmä Zločin a trest a Idiot mu získali dobré meno v západoeurópskych čitateľských kruhoch. Vo vlasti sa naďalej venoval novinárskej činnosti, v rokoch 1873 - 1874 redigoval časopis Graždanin, v ktorom uverejňoval aj Denník spisovateľa (knižne vyšiel 1876). Významné sú aj posledné romány Výrastok (1875) a Bratia Karamazovovci (1879-80), ktoré sú plné hlbokých protikladov. Najzákladnejší z nich súvisí s autorovou snahou uviesť do súladu idey socializmu, ktorých sa nemohol vzdať s ideami pravoslávnej cirkvi. Preto v jeho dielach z posledného obdobia stretávame na jednej strane bičovanie vykorisťovania a sociálne nerovnosti vôbec i úprimnú lásku k ľudu a na druhej strane nezmieriteľnú neznášanlivosť voči politickým a náboženským odporcom. Kladne ich prijali aj demokratické sily ruskej spoločnosti, ktoré zazlievali Dostojevskému jeho predchádzajúce tápanie, (novinársku činnosť v šesťdesiatych rokoch, pointu románu Diablom posadnutí).
K obnoveniu popularity Dostojevského v pokrokových kruhoch prispela i jeho reč na pohrebe básnika N.A .Nekrasova.
Dostojevskij je jedným zo zakladateľov moderného psychologického románu. Jeho umelecká tvorba podstatne ovplyvnila vývin svetovej prózy.

Ruský realizmus

Realizmus vznikol ako reakcia na predchádzajúce umelecké smery, najmä na romantizmus. Popiera jeho estetické princípy, ale zároveň naň nadväzuje. Je ďalším stupňom vo vývine umenia a slovesnej tvorby.
Ruský realizmus objavil postavy zo všetkých spoločenských prostredí a vrstiev, počínajúc moskovskými a petrohradskými podsvetím a končiac najvyššími kruhmi aristokracie a buržoázie.
Keďže autori realistických poviedok, noviel, románov a drám nevideli východisko z krízy buržoáznej spoločnosti, stávali sa iba jej kronikármi a kritikmi, pričom ich dielo bolo raz obžalobou, inokedy výsmechom, no pred ľudstvo nedokázali postaviť pozitívny spoločenský ideál, hoci po ňom neraz až mučivo túžili. Historická obmedzenosť kritického realizmu sa v tomto smere prejavila veľmi výrazne.
Aký by bol historický vývin bez Ruska ako auto bez kolies. A v Európe realizmus vrcholí v dielach ruských tvorcov. Rozvoj realistickej tvorby v ruskej literatúre je vyznačený menami N.V. Gogoľ, I.A. Gončarov, I.S Turgenev, F.M. Dostojevskij, L.N. Tolstoj a A.P. Čechov. Každý z nich vytvára s veľkou umeleckou silou originálny obraz života ruskej spoločnosti na rôznych stupňoch jej vývinu v priebehu 19. a začiatkom 20. storočia.






















Psychologický román

Je to románový žáner príznačný pre realistickú prózu 19. storočia. Vo Francúzsku bol zastúpený Stendhalom, Balzacom, Flaubertom. V Anglicku Thackerayom, v Rusku Dostojevskím.
V tomto žánri sa spisovatelia snažili vykresliť duševný život, chápaného ako stretaním protikladných stavov a pocitov. Zobrazenie vnútorných reakcií postáv púta autorovu pozornosť v miere ďaleko väčšej než objasnenie vonkajších motívov, ktorými je správanie hrdinov determinované. Vzhľadom k rozmanitosti psychologickej problematiky môžeme psych.r. rozdeliť na :
Psychologicko-analytický, psychopatologický, sentimentálny. Ak skúmame žáner v perspektíve deja, dá sa rozlíšiť na historický, spoločenský, zo súčasnosti, atď. Častá je tiež kombinácia psychologizmu dobrodružnosti.
Za priameho predchodcu p.r. je analytický román, ukazujúci rozštiepenosť ľudskej psychiky, vzťah vedomia a podvedomia, úlohu potlačovaných citov a odhaľujúci pravdivé motívy ľudského správania sa. Záujem o duševný život postáv, charakterizujúci mnohých spisovateľov preromantického a romantického obdobia (Rousseau, Wieland, Goethe) nesmieme dávať dokopy s psych.r., vyznačujúcim sa novými spôsobmi logickej analýzy. V racionalistickej poetike napríklad majú rozpory duševného života formálne logický základ.

Chápu sa ako stretávanie dvoch rôzne smerujúcich, vzájomne sa zamieňajúcich, pritom ale pevne uzavretých jednotiek – dvoch protikladných vášní, alebo nejakej vášne a povinnosti, či vášne a egoizmu. Podobná polarita je prítomná i v romantizme, aj keď protiklad tu nadobúda iného významu, netýka sa už vášní stojacich mimo človeka, ale obracia sa k rozporom celého individuá v rámci jednotnej ľudskej osobnosti. Metóda psychlogického románu je vlastne analýza – zjavná i skrytá, priama i nepriama, sústredená k záhadámjednania, skúmajúca rozpory medzi činmi a citmi. Toto striedanie neočakávanosti (až paradoxálnosti) bolo so zákonitosťou dovedené do krajnej miery Tolstojom, ktorého tvorivý prístup je označovaný za najvyšší stupeň analytického psychologizmu. Obsah diela

Dej románu sa odohráva na predmestí Petrohradu 19. storočia. Raskoľnikov, študent práv je pre finančné problémy nútený prerušiť štúdium. Uzatvára sa před spoločnosťou a jeho jediný kontakt s ňou sú občasné návštevy miestnych krčiem. V jednej z nich všimol istého úradníka Marmeladova , ktorý sa mu prihovoril a hneď sa začal sťažovať o svojej chudobe, o tom ako nikto nemá súcit s ním, ani len vlastná žena Katerina Ivanovna, rozprával i o svojej dcére Soni, prameňu peňazí, ktorá si predáva telo. Keď už bol Marmeladov opitý, Raskoľnikov ho odviedol domov a tam videl všetku tú biedu. Na druhý deň dostal list od matky. Píše mu o šťastí, ktoré sa prihodilo jeho sestre Duni, o tom ako sa vydá za advokáta Petra Petroviča Lužina. Raskoľnikov hneď nesúhlasil s tým, lebo videl, že sa jeho sestra vydáva kôli tomu, aby brata vyhla chudobe. I rozbúrený vyšiel a dlho sa po ulici túlal. Zrazu videl a počul Lizavetu Ivanovnu, sestru stareny Aľony Ivanovny, a zistil, že zajtra o siedmej večer Lizaveta nebude doma, starena, na ktorej život pôjde siahnúť, bude sama a to bude pravá chvíľa splniť jeho fantáziu. Nasledujúci deň Raskoľnikov celý preležal. Keď zrazu hodiny odbili šiestu, strhol sa, lebo si uvedomil, že bol čas pre vykonanie svojho plánu. Prichystal si sekeru, záloh a pobral sa do domu, kde bývala starena Chladnokrvne ju zabil sekerou a bol donútený zabiť aj jej sestru Lizavetu, ktorá sa stala svedkom vraždy. Keď prišiel domov, ľahol si a dlho v polosne premýšľal. Prebudil sa a už bolo ráno. Domovník mu priniesol list z polícii i hneď sa zľakol, že všetko vedia. Po výsluchu zýkajúceho sa neplatenia dlhov sa vrátil domov po starenine vzácne veci a schoval ich niekde pod neveľký kameň na pustom mieste, kde nebolo ľudí. Spokojný, že sa zbavil dôkazov, pobral sa k starému priateľovi Razumichinovi, no nebol schopný rozprávať sa s ním. Vyšiel von bez pozdravu.

Vyčerpaný sa vratil domov a zaspal. Vtedy začal blúzniť a jeho choroba sa prejavila v plnej miere. Keď Nastasia a Razumichin videli, že je s Raskoľnikovom niečo nie v poriadku, zavolali doktora Zosimova. Začala sa liečba. Keď sa zdalo, že je zotavený, zjavil sa vo dverách Peter Petrovič Lužin. Bol to Dunin budúci manžel Raskoľnikov sa k nemu správal mrzuto a nakoniec Lužina vyhnal z bytu. Za nim vyhnal i lekára Zosimova, Razumichin a a Nastasia odišla sama. Raskoľnikov sa pobral von a dlho sa túlal po meste Kráčal a ani nezistil kedy sa dostal pred starenin byt. Pracovali v ňom majstri. Vypytovali sa mu čo tu chce a on iba sedel a hľadel do prázdna. I volal ich nech idú s nim na políciu, že im tam všetko rozpovie. Keď ho maliari vyhodili na ulicu, zistil, že Marmeladova zrazil koč. Raskoľnikov vyjavil svoju sústrať jeho rodine Keď sa vrátil domov, zistil, že ho tam čakajú matka so sestrou. Nastasia im už stihla povedať,čo sa s Raskoľnikovom stalo. Boli prestrašené, ale Razumichin ich upokojoval, a odprevadil domov, keď ich Raskoľnikov vyhnal von. V noci ho trápili sny, chcel alebo žiť alebo nežiť. Pred večerom šiel k matke a Duni. Tam, na schôdzke sa zistila pravá Lužinova povaha. Vo chvíli, keď to vyzeralo, že je všetko jako predtým, Raskoľnikov odchádza odrodiny a necháva všetkých v smútku. Išiel k Soni. Rozhodol sa, že jej povie, že je vrahom, lebo si myslel, že sú stvorení jeden pre druhého. Vyrozprával jej dopodrobna ako sa stalo a ona aj naďalej bola pri ňom, plakala, objímala ho. V týchto chvíľach sa v nich zaiskrila láska. O niekoľko dní mal Raskoľnikov návštevu. Bol to úradník Porifirij Petrovič. Porozprával mu, že vie všetko, ale ho neosudzoval, ale presvedčoval, že je najlepšie sám sa priznať polícii. Raskoľnikov si uvedomuje svoj zločin a priznáva sa na policajnej stanici.Súdenie mladému Raskoľnikovovi sa konalo päť mesacov. Neboli v ňom nijaké ťažkosti. Ba naopak zločinec priznával a všetko rozprával do podrobna. I priatelia a známi rozprávali o dobrých skutkoch, ktoré Raskoľnikov vykonal, a to všetko zjemnilo jeho trest. Sudcovia sa nakoniec uzniesli na rozsudku nútených prác druhého stupňa na osem rokov. Raskoľnikovova matka o ničom nevedela, nechceli jej povedať, lebo už aj tak zošalela a v blúznení i skonala. Duňa sa vydala za Razumichina. Soňa sa presťahovala bývať na Sibír ku Raskoľnikovovi. Charakteristiky postáv

Rodion Romanyč Raskoľnikov: Raskoľnikov pochádzal z vidieka. Jeho otec zahynul a preto jediná jeho rodina bola jeho matka a sestra, ktoré mal veľmi rád.

Po fyzickej stránke bol Raskoľnikov veľmi pekný, mal nádherné tmavé oči, gaštanové vlasy, bol štíhly a urastený, skôr vyššej postavy.
Raskoľnikov prišiel do Petrohradu za účelom štúdia práva. Tento jeho odchod znamenal pre jeho chudobnú matku finančné ťažkosti, pretože štúdium v meste čosi stojí a Raskoľnikov, do ktorého vkladali také veľké nádeje, peniaze jednoducho potreboval. Bol mladý, ambiciózny a talentovaný, no aj napriek veľkému úsiliu jeho matky a sestry nebolo možné v plnej miere financovať jeho štúdium, ktoré musel pod vplyvom nedostatku finančných prostriedkov prerušiť. Bol nútený žiť v chudobe v malej tmavej kutici.
Mladý študent teda začína spoznávať skutočnú tvár mesta a jeho prehnitej spoločnosti. Jeho voľný čas mu vypĺňa uvažovanie a bezcieľne potulovanie sa. Vytvára si vonkoncom myľnú teóriu, ktorá navždy ovplyvní jeho budúci život. Hlavná idea Raskoľnikovovej teórie spočíva v kastovaní ľudí na 2 skupiny:
Porfirij Petrovič: „Ide o to, že v jeho článku sa všetci ľudia rozdeľujú na akýchsi „obyčajných“ a „výnimočných“. Obyčajní musia žiť v poslušnosti a nemajú právo prestupovať zákon, pretže sú predsa obyčajní. A výnimočne majú právo páchať akýkoľvek zločin a akokoľvek prestupovať zákon práve zato, že nie sú obyčajní.“1
V prvej sú ľudia, ktorých úlohou je zachovať ľudstvo. Inak povedané, sú len materiálom na plodenie sebe podobných - obyčajných ľudí. Títo "obyčajní" ľudia sa vyznačujú skostnatenosťou, konzervatívnymi názormi, dodržujú zákony a striktne dbajú, aby ich dodržiavali aj všetci ostatní. Je to masa ľudí, ktorá žije v svojim zaužívaným spôsobom života a nijako nevybočuje z priemeru. Každý jedinec z tejto masy je sám o sebe bezvýznamný a jeho život nijako nemôže ovplyvniť dejiny. Keď zomrie, s postupom času upadá do zabudnutia. Na druhej strane, každý zo skupiny obyčajných ľudí je "človek milión" - títo ľudia tvoria národ a nasledujú a uctievajú svojich vodcov.
Vodcovia však paria do druhej skupiny ľudí. Títo ľudia sú nositeľmi nových, prevratných a pre prvú skupinu radikálnych názorov a myšlienok. Raskoľnikov si myslí, že práve osobnosti z druhej skupiny formujú dejiny a určujú smer, ktorým sa bude orientovať celý národ. Výnimoční ľudia, ako ich nazval Raskoľnikov, majú právo prekročiť zákon. Raskoľnikov: „Ja iba verím vo svoju hlavnú myšlienku.

Spočíva najmä v tom, že ľudia sa podľa zákonov prírody vo všeobecnosti delia na dve skupiny: na nižšiu ( obyčajní ľudia ), čiže takpovediac na materiál slúžiaci výhradne na plodenie sebe podobných, a na vlastných ľudí, čiže na tých, čo majú dar alebo nadanie povedať vo svojom prostredí nové slovo.“2 Inými slovami, ich svedomie môže dovoliť prekročiť prekážky, ktoré sa naskytnú pri presadzovaní svojej idey, aj nezákonnou cestou. Je to ospravedlnené, pretože porušujú zákon v záujme vyššieho dobra, ktoré bude prospešné pre celú spoločnosť. Odpoveď spoločnosti býva negatívna, lebo sa nechce vzdať starých , už nadobudnutých hodnôt, a preto sú títo ľudia prenasledovaní a vešaní, no neskôr uctievaní a uznávaní ďalšími pokoleniami obyčajných ľudí. Ako príklad vyšších ľudí boli spomenutí napr. Napoleon Banaparte, Lykurgos a Solón. Táto teória nebola braná Raskoľnikovom na ťažkú váhu. On sa iba pohrával s tou myšlienkou a tajne túžil byť jedným z tej druhej skupiny. Nie preto, aby mohol vraždiť a beztrestne páchať zločiny. On túžil, aby to bol práve on, kto bude nosiť tú „novú myšlienku“. Privilégium výnimočných chápal ako vec, ktorú si automaticky osvojí, keď sa stane človekom z druhej skupiny.
Raskoľnikov nám až v závere románu ukazuje veľmi dôležitú trhlinu, ktorá predstavuje celkové zrútenie teórie. Problém spočíva v tom, že Rodion nemyslel, aký bude mať spravenie priestupku a prípadné prekročenie zákona dopad na ďalší vývoj “výnimočného”. Neuvedomil si, že celkové vyrovnanie s vedomím, že spravil niečo protizákonné súvisí s uznaním vlastnej zodpovednosti za čin. Nie je možné žiť s pokojným svedomím bez uznania a uvedomenia si zodpovednosti za svoje činy. Veď iba psychicky narušený človek si nespytuje svedomie po spravení takého zločinu, akým je vražda. Raskoľnikov nám v závere ukazuje, že on sa dokázal s tým vyrovnať a tým dáva najavo, že je “výnimočným”, ale nie v zmysle, ako to on chápal, ale v komplexnom pohľade na vraždu stareny.
Raskoľnikov si to možno neuvedomoval, no jeho delenie ľudí spočívajúce v ich kastovaní na „obyčajných“ a „výnimočných“ malo veľmi blízko k fašizmu, ktorého idea bola v dľbe rás na vyššie a nízke. Tu si môžeme položiť otázku: Čoho by bol Raskoľnikov schopný, keby sa dostal k moci? Pozrime sa na to z katastrofickejšieho hľadiska: Zabil starenu aj sestru, keď bol iba chudobný študent, čoho by bol teda schopný, keby mal moc a rozdával rozkazy iným ľuďom? Keby sa utvrdil v myšlienke, že je „výnimočný“, a jeho pýcha by ešte vzrástla, ľudstvo by možno malo o jedného Hitlera viac. Bol by predsa „výnimočný“ a nič by mu nemohlo zahatať cestu k jeho cieľom. Dostojevskij sa v závere stavia do cesty takejto vízii, Raskoľnikov prehráva súboj so svedomím a udáva sa, preto víťazia Dostojevského myšlienky socializmu a kresťanstva nad hrôzami fašizmu.

Raskoľnikov začína uvažovať o spôsobe, ktorým by sa dokázal začleniť do jednej zo skupín, o ktorých hovorila jeho teória (samozrejme dúfa, že patrí medzi „výnimočných“). Dospel k tomu, že práve vražda stareny je na to vhodná a má rozhodnúť, do ktorej kategórie patrí on sám. Tento zločin (vražda stareny) je motivovaný socíálne a ideologicky. Raskoľnikovova rodina i jeho známi žijú v strašnej biede, kým iní vlastnia viac než potrebujú. To ho privádza na myšlienku, že stará úžerníčka je škodlivý typ a jej peniaze môžu napriaviť mnohé socíálne zlo. Raskoľnokov je postava, ktorá sa postupom deja mení. Z človeka zatrpknutého a strániaceho sa ľudí sa stáva osoba milujúca, vskriesená pre nový život. Aký je teda Raskoľnikovov psychologický vývin?
Vnútorný konflikt Rodiona Raskoľnikova sa začína formovať ešte v čase, keď aktívne študoval na univerzite. Zoberal sa písaním do novín článkov o kriminálnikoch a zaoberal sa psychológiou rozličných deliktov. Vtedy začal rozmýšľať o svojej teórii, ktorú vymyslel a dokonca publikoval v miestnych novinách. Rozmýšľal o nej s rozvíjal si ju.
Zlom v jeho živote nastal až vo chvíli, keď bol donútený prerušiť štúdium. Náhle sa prestal starať o svoje existenčné problémy.,,Tak sa do seba pohrúžil a od všetkých izoloval , že sa bál hocakého stretnutia, nielen s domácou.“3 Snažil sa izolovať od ľudí a jeho jediný kontakt so spoločnosťou boli návštevy kuchárky Nastasie, ktorá mu nosila jedlo. Raskoľnikov bol voči nej odmietavý, ironický a jej prítomnosť mu bola nepríjemná. Prakticky vôbec nestál o jedlo a jej záujem o neho. Jedol iba vtedy, keď mu niečo doniesla, inak bol schopný povaľovať sa v izbe celé dni bez jedla. Práve jeho samota a depresívne pôsobiaca izba ho pomaličky ubíjala. Čoraz viac sa začal zaoberať svojou teóriou a začal ju pokladať za reálne východisko z jeho situácie. Keď zažíval stavy, keď nemohol rozmýšľať o ničom inom, ako bola jeho teória, chodil do miestnych krčiem. Tým sa ešte viac uisťoval o skazenosti a pokrytectve ruskej spoločnosti. Množstvo nových podnetov v novom prostredí, kde sa prechádzal bičovalo jeho zmysly. Niekedy navštevoval miestne krčmy. Práve tam počul rozhovor nejakých študentov o starej úžerníčke. Opisovali ju, že je bohatá ako žid. Raskoľnikov to všetko pozorne počúval. Počul zaujímavú myšlienku, že ona so svojimi peniazmi bráni vývinu stoviek mladých ľudí. Toto všetko Raskoľnikova búrilo, vyvolávalo v ňom pocity nenávisti voči nespravodlivosti v spoločnosti. Keď vyšiel z krčmy, usúdil, že to bol osud vypočuť si taký zaujímavý rozhovor.

„Tento bežný krčmový rozhovor mal na neho neobyčajný vplyv pri ďalšom vývine udalostí, ako keby tu naozaj jestvovalo dajaké predurčenie, pokyn ...“4
Odvtedy sa mu začala pomaly preďobávať z mozgu dobiedzajúca myšlienka. Rozmýšľal nad tým, že celý rozhovor podgurážených študentov mu dokonale zapadal do jeho idey. Neskôr, keď bol v izbe, myšlienky o vražde a starene mu mimovoľne prichádzali na um. On sa im spočiatku nebránil, nechal tomu voľný priebeh. To sa mu stalo osudným, lebo ho tie úchylné myšlienky celkom opantali. Úplne sa zamotal do svojich myšlienok. Tu môžeme nájsť prvý vnútorný Raskoľnikovov rozpor. Neustále sa zmietal medzi dvoma dobiedzajúcimi myšlienkami. Pre prvú nemohol občas ani spať. Bola to predstava, že zabije úžerníčku a jej peniaze dá na ušľachtilé ciele, aby odčinil svoj zločil dobrým skutkom. Jeho druhá myšlienka dokonale odporovala prvej - myslel na to, že zabíjanie stareny je choré a nesprávne. „ A keby aj dakedy dospel tak ďaleko, že by už mal všetko do poslednej bodky premyslené a definitívne rozhodnuté, keby už nemal nijaké pochybnosti, práve vtedy by hádam od všetkého odskočil, lebo by sa mu to zdalo hlúpe, obludné a nemožné.“5 Tento stav s nádychom schizofrénie bolo v skutočnosti iba prirodzené zvažovanie jeho ďalšieho konania, ktoré však nedostatkom iných podnetov narástlo do obludných rozmerov a začalo pôsobiť choro a zmätene. Nakoniec sa Raskoľnikov rozhodol, že ak je jeho teória dobrá, musí ju vyskúšať. Aj keď si to otvorene nepriznal, veľmi chcel byť "niekto". Jeho snom bolo stať sa osobnosťou. Cítil, že ak prekročí prekážky, ktoré sa mu naskytli, prirodzene sa stane „výnimočným človekom“. On to chápal tak, že novú ideu, ktorej je nositeľom už má – je to vlastne jeho teória. Teraz už len zostávalo overiť si svoju myšlienku v praxi, a tak povýšiť seba medzi ľudí z druhej skupiny. Takými myšlienkami sa zapodieval celé dni. Svoju situáciu neustále analyzoval a tým sa čoraz viac povzbudzoval urobiť „to“. Celú situáciu zhoršila jeho začínajúca sa choroba, keď nebol celkom pri zmysloch. Raz, keď sa vracal z krčmy, zaspal na ulici a sníval sa mu sen, ktorý nám môže povedať veľa o Raskoľnikovovom duševnom rozpoložení. Snívalo sa mu o tom, ako sa prechádza s otcom po svojej rodnej dedine. Zrazu vidí, že pred krčmou stojí stará sedliacka kalika. Je zapriahnutá do obrovského voza a zo všetkých síl sa snaží pohnúť velikánskou fúrou sena. Zapadne do blata a nemôže sa ani pohnúť. Celý čas je šľahaná po pysku a očiach bičom svojho gazdu. Zrazu sa z krčmy vyvalia ožrani a chcú sa odviesť na voze. Začínajú nasadať na voz už beztak doplna naplneného senom. Jeden z nich, taký červený mäsitý chlap berie bič a udiera chuderu kaliku.

Ona sa zo všetkých síl snaží pohnúť s tým vozom, ale jeho váha je nad jej sily. Všetci povzbudzujú chlapa s bičom a stále si uťahujú z kobyly. Kočiš sa však hnevá na kobylu, lebo sa chce povoziť. Berie oje a snaží sa s ďalšími chlapmi zabiť ju. Nakoniec sa mu to podarí, no v tej chvíli sa Raskoľnikov zobúdza. Tento sen nie je len zmätené blúznenie Raskoľnikova. Podáva nám skutočný obraz Raskoľnikovho vnútra. Kobyla predstavuje Raskoľnikova. Je už dosť umorený svojimi existenčnými problémami – nemá financie nevyhnutné pre pokračovanie jeho ďalšieho štúdia. Ťažký voz predstavuje jeho problémy, s ktorými zostal na mŕtvom bode. Problémy sa už nedajú riešiť normálnou cestou, na to je príliš neskoro. Akoby to nestačilo, celú jeho situáciu začína zhoršovať hŕba opilcov – symbol vtedajšej ruskej spoločnosti. Sen nám ukazuje, ako ruská spoločnosť využíva obyčajných ľudí. Priam zarážajúci je rozdiel v sile a moci kobyly a opilcov. To znázorňuje sociálne rozdiely medzi obyčajným ľudom a vyššie postavených. Môžeme vidieť aj nespravodlivosť páchanú voči kobyle (to je symbol tých rodín, ktoré by mohli byť zachránené, keby mali peniaze úžerníčky, ktorá ich vôbec nepotrebuje). Toto sú symboly dôvodov, pre ktoré Raskoľnikov zanevrel na celú spoločnosť a odmietavo sa správal ku všetkým ľuďom. „Raskoľnikov si odvykol od ľudí a ako sme už povedali,najmä v poslednom čase sa vyhýbal akejkoľvek spoločnosti.“6 Raskoľnikov sa snaží nájsť inú cestu, ako riešiť svoje problémy. Jeho teória je odpoveďou na všetky otázky na Raskoľnikovovu budúcnosť. Ako protiklad k realite znázornenej vo sne o kobyle slúži jeho sen, v ktorom si predstavuje oázu. Oáza predstavuje jeho utópiu o harmonickom svete, v ktorom túžil žiť, ale pre všetky sociálne problémy to bolo nereálne. Raskoľnikov bojoval s myšlienkou o ideálnom svete. Nechcel sa jej zbaviť a práve ona ho poháňala pri realizácii svojho plánu. Cítil, že ak „to“ spraví, môže sa aspoň priblížiť svojmu ideálnemu svetu, keď bude šťastný. Ešte stále ho však trápila tá otravná myšlienka. Pomaly sa začal pripravovať na čin. O tom, že to bolo premyslené konanie, svedčí aj fakt, že si spravil z vnútornej strany kabáta slučku, aby tam dal sekeru, keď vykoná svoj čin. Urobil to preto, aby mu sekery pri úteku nezavadzala a nebola podozrivá. Sústredil sa takisto, aby nebol ničím nápadný. Preto odhodil svoju čapicu a bol oblečený do všedných vecí. Aby sa uistil, že svoj čin spraví, mal aj "skúšku", keď išiel za starou úžerníčkou. Celá vražda bola dokonale vymyslená.

Raskoľnikov dokonca analyzoval všetky chyby, ktorých sa dopúšťajú "obyčajní" vrahovia. Zistil, že tesne po každom delikte nastáva u zločinca zatemnenie mysle, keď sa dopúšťa zbytočných chýb. Raskoľnikov bol presvedčený, že on sa tomu stavu vyhne, lebo celá koncepcia vraždy nemala chybu. „...usúdil, že uňho, v jeho prípade, nemôže dôjsť k podobným chorobným premenám, že zdravý rozum a vôľa ostanú jeho pevným spojencom po celý čas, kým svoj plán neuskutoční, už len preto, že jeho plán „nie je zločin...“ “ 7
Napriek tomu, že bol rozhodnutý pre svoj čin, stále mu kdesi v hĺbke duše rezonovala pochybnosť o svojom konaní, miestami sa celkom odcudzoval za myšlienky, na ktoré myslí.,,Nie , nevydržím to! Nech, nech aj niet chybyčky na tých mojich plánoch, nech všetko, na čo som sa tento mesiac odhodlal, je jasné ako deň, presné jako matematika! Bože na nebi! Veď ja sa ani neodhodlám! Veď ja to nevydržím, nevydržím.“ 8 O jeho vnútornej nevyrovnanosti svedčí aj fakt, že nikdy nepomenoval svoj čin pravým menom, označoval to ako "to". Z vypočutého rozhovoru na trhu zistil, že starena bude nasledujúci deň sama doma. Pocíti, že je vhodná situácia, aby "to" spravil. A naozaj. Raskoľnikov nemôže odolať túžbe byť výnimočným, a preto v horúčke chladnokrvne zabíja úžerníčku a je nútený zabiť aj jej sestru Lizavetu, ktorá ho prichytila. V tom zhone spravil niekoľko chýb, ktoré nalomili jeho sebaistotu a suverenitu. Raskoľnikov nezatvoril za sebou dvere. Neskôr sa zašpinil od krvi. Do toho zmätku sa priplietol ešte aj Koch- Lizavetin milý. Raskoľnikov je zdesený predstavou, že ho odhalia a unikáz miesta činu.
Po príchode domov sa hodil na posteľ. Hlavou mu vírili zdesené myšlienky a nemohol uveriť, že to spravil. „...v prvej chvíli si myslel, že zblaznie. Oblial ho ľadový chlad, mrazilo ho aj do horúčky,ktorá už dávno v spánku prepukla. Teraz ho však roztriasla zimnica a div mu zuby nepovypadávali, tak ním lomcovalo.“9 Neskôr sa trochu upokojil, vstal, ukryl ukradnuté veci do skrýše v izbe. Rýchlo sa začal prezerať, či nemá na sebe stopy po krvi. Začal sa zbavovať dôkazov, ktoré ho mohli usvedčiť- slučky v kabáte a zakrvaveného vrecka. Podvedome tým sledoval úmysel zbaviť sa zodpovednosti za svoj zločin. Keď mu Nastasia podala predvolanie na políciu, zdesil sa a začal panikáriť. Na políciu išiel s pocitom, že už vedia o jeho vražde. Zmierený s tým, že je odhalený, prichádza na policajnú stanicu. Raskoľnikov: „Vojdem,padnem na kolená a všetko rozpoviem...“ 10 Počas výsluchu však zisťuje, že bol predvolaný z dôvodu neplatenia nájomného.

Odľahlo mu, že ho neupodozrievajú z vraždy. V tej chvíli, keď si po dlhom čase mohol vydýchnuť a uvoľniť sa, vyplávali na povrch jeho pocity viny- už-už chcel Nikodimovi Fomičovi (vyslúchajúcemu) povedať všetko o vražde Aľony Ivanovny. V hĺbke duše cítil, že ho to rozožiera a že sa toho musí zbaviť. ,,A čo bolo najtrýznivejšie- bol to skôr pocit než vedomie, než poznanie, bezprostredný pocit, najmučivejší pocit zo všetkých pocitov, čo v živote zažil.“11 To nutkanie bolo také silné, až si vstal, že všetko povie, keď sa zarazil a odpadol. Neuvedomil si, že je chorý a jeho telo toľké zachádzanie nevydržalo. Policajti mu pomohli vstať. Vypočul si ich rozhovor a vražde a o tajomnom vrahovi, ktorému sa podarilo zázrakom utiecť. V tej chvíli ich všetkých znenávidel, pretože dobre vedel, že hovoria o ňom. Zhnusil sa aj sám sebe, keď počul pomenovanie jeho činu pravými slovami. Znenávidel sa za to, čo vlastne spôsobil. Tieto myšlienky však boli ihneď potlačené, uvedomil si, že nemá čas zamýšľať sa nad triviálnymi abstraktnými vecami. Spáchal zločin a uvedomuje si, že nastal čas, aby svoj čin zahladil pred ostatnými. Hneď, ako prišiel domov, vybral všetky ulúpené veci zo skrýše a rozbehol sa skryť ich niekde von. Vtedy si začína uvedomovať celú zbytočnosť svojho zločinu. S odporom zistil, že vražda Aľony Ivanovny sa vymyká z jeho teórie. Pôvodne chcel zabiť, aby si zaručil prijateľnú budúcnosť. Pôvodne mali byť všetky peniaze určené na dobrú vec…. Pôvodne mu svedomie nemalo pripomínať jeho čin… So zdesením zisťuje, že všetko je inak. Veď ani neolúpil dosť prostriedkov na zaručenie šťastnej budúcnosti. A keď už zabil a lúpil, prečo sa nepozrel do mešteka, prečo sa neteší z úlovku? Raskoľnikov: „Ak si to všetko urobil z rozvahou, a nie ako idiot, ak si naozaj mal určitý a pevný cieľ, ako to, že si doteraz ani len nenazrel do mešteka a nevieš, čo si získal, kvôli čomu si vlastne podstúpil všetky muky a vedome si spáchal takú odpornú, podlú a ničomnú vec?“12Vtedy začala Raskoľnikovom lomcovať neutíchajúca nenávisť voči sebe, voči svojim ideálom a voči všetkému, čo videl. To už jeho podvedomie ho dobiedzalo a doliehalo, že celá vražda nemala zmysel. Raskoľnikov bol zo všetkých svojich myšlienok priveľmi zmätený a rozrušený. Všetky jeho nálady boli násobené zlým zdravotným stavom- celý sa triasol v zimnici a jeho telo ho prestávalo poslúchať.
Po tom, ako schoval celý lup, navštívil svojho kamaráta Razumichina. Návšteva uňho bolo len Rodionove gesto samému sebe, že všetko je v poriadku.

Chcel si tým dokázať, že všetko vychádza v súlade s jeho teóriou – že zločin si ospravedlní sám pred sebou a bude pokračovať v budovaní svojej šťastnej budúcnosti. Opak bol však pravdou, lebo nebol schopný viesť s Razuchimimom rozhovor „ako predtým“. Docielil iba to, že sa pohádali. Celá skúsenosť so stretnutím Razuchimima ho ešte viac rozrušila a zneistila.
Po príchode domov odpadol na svojej posteli a jeho choroba prepukla v plnej sile. Počas jeho blúznenia sa mu z mysle vynárali rozličné myšlienky, ktoré doteraz potláčal. Počas jeho choroby sa o neho staral Razumichin. Počas Raskoľnikovovej choroby bol veľkou oporou. Raskoľnikov sito neuvedomuje, ale je mu vďačný. Jeho vďak je však vyjavený nenávisťou. Takúto schizofréniu môžeme vidieť aj v iných častiach diela. Nenávidí ho za to, že mu pomáha. Jako dokáže pomáhať takému skazenému človeku? Takéto myšlienky museli Raskoľnikovovi víriť v hlave. Nenávidel aj svoju rodinu za to, že sa k nemu priznávajú.
Raskoľnikov sa porováva ku vši. Všami označoval ,,obyčajných“ ľudí. Tým sám seba degradoval na obyčajného. Ba povedal, že je ešte hnusnejšia voš ako úžerníčka, ktorú zabil. Myslel to tak, že on ako ,,obyčajný“ ešte na dôvažok zabíjal a opovážil sa byť ,,výnimočným“. To ho predurčovalo byť jednou z tých najhnusnejších vší.
Keď sa zotavil, priznal si, že niečo nie je v poriadku. Zrazu túžil skoncovať zo všetkým, nechcel žiť s tým skľučujúcim pocitom, čo ho ubíjal. ,,Nevedel a ani nemyslel na to, kam ide, vedel iba jedno: že so všetkým tým treba skoncovať ešte dnes…“13 Uvedomoval si, že jedinú šancu žiť vyrovnaným a harmonickým životom, no nevedel ako to má realizovať.
Tu sa dostávame k jadru ďalšieho vnútorného konfliktu, čo ovplyvnil Raskoľnikova. Je to neschopnosť prijať zodpovednosť za svoj čin. Raskoľnikov do poslednej chvíle odmieta, že sa previnil. On to chápe tak, že sa iba snažil realizovať svoju teóriu. Cez celý priebeh románu v sebe potláča pocity zodpovednosti za svoj čin. Občas sa síce naskytne situácia, keď je naplnený túžbou do života a chce nájsť riešenie svojich výčitiek pomocou ľuďom. Zrazu sa nasilu snaží stať dobrodincom, ktorý rieši problémy. Problém bol však v tom, že nemal vyriešený svoj vnútorný konflikt. Preto aj jeho pomoc druhým vyznieva neúprimne a je to len náplasť na jeho zlé svedomie. To je dôvod, prečo nie je jeho pomoc ostatným permanentná, ale sa strieda so stavmi, keď Raskoľnikov nemá rád prítomnosť druhých a ako naschvál im robí napriek (stretnutie so Zametovom a jeho provokácia).

Sám cíti, že jeho náklonnosť k ľuďom je umelá.
Jeho duševné rozpoloženie sa mení po rozhovoroch s Porifirijom Petrovičom. Nedokáže sa pozerať pravde do očí a správa sa nepríčetne. Silou- mocou sa snaží správať sa nevinne a tým viac presviedča detektíva o tom, že je vrah.
Zmena v jeho vnútornom postoji nastáva až vtedy, keď ho Soňa, jediný človek, ktorého ma Raskoľnikov naozaj rád a verí mu, privedie k Bohu. Raskoľnikov si zrazu uvedomí , že jeho povinnosť je niesť následky za svoj čin. V deji sa nachádza symbolika celej Raskoľnikovovej premeny. Vo chvíli, keď zabil starenu, ukradol jej prívesok, na ktorom bola len ikona a krížik. Vzápätí zisťuje, že to nemá pre neho reálnu hodnotu a odhodil ho. Symbolizuje to jeho postoj k zodpovednosti za svoj zločin – zbavuje sa jej. Zlomová situácia nastala, keď si Raskoľnikov prišiel k Soni po krížik a dal si ho zavesiť na krk. Je to symbol toho, že Raskoľnikov „nesie svoj kríž“, tým pádom nesie aj následky za svoj zločin. Raskoľnikov berie svoj trest a odchádza na nútené práce na Sibír. Nemôžeme však zabudnúť na Raskoľnikovov postoj k sebe ako k ,,výnimočnému”. Raskoľnikov si uvedomuje, že ním nie je a to sa stáva pre neho väčším trestom, ako nútené práce. Svidrigajlov: „...aj teraz trpí pri myšlienke, že teóriu síce vytvoril, ale bez váhania prestúpiť nie je schopný ,a teda nie je ani geniálny. No a už toto samo o sebe je pre mladého človeka veľmi ponižujúce...“14
Jeho trest však nie je úplný, pretože ešte stále trestá sám seba. Nenávidí sa za všetko, čo spravil. Vyslobodenie z bezvýchodiskovej situácie nastáva, keď k nemu prichádza Soňa ako vzor čistoty a prijíma ho. Raskoľnikov zisťuje, že zmysel jeho života nie je v trápení a mučení sa a pomocou Soninej lásky sa oslobodzuje od svojho duševného bremä. Raskoľnikov je postava rozporuplná. Prejavy náklonnosti sa uňho v zlomku sekundy dokážu zmeniť v nenávisť, vôľa žiť v túžbu zomrieť. To je jeden z dôvodov, prečo bol Raskoľnikov taký samotár. Raskoľnikov nevyhľadával spoločnosť, priam sa jej vyhýbal a spoločnosť sa vyhýbala jemu. Iba ľudia „imúnni“ voči jeho správaniu boli schopní zblížiť sa s ním. Raskoľnikovovo vnútro bolo miestom neprebádaným, terrou incognitou aj pre jeho najbližších. Jeho povaha bola nevyspytateľná, nikto nemohol s istotou predpovdať ako sa zachová, častokrát to netušil ani on sám. Svojim nepredvídateľným správaním dokázal popliesť aj svojho najlepšieho kamaráta Razumichina. Razumichin: „Si v delíriu, alebo čo? – zrúkol napokon už nahnevaný Razumichin. Čo mi tu hráš za komédiu? Aj mňa si poplietol..

Tak načo si sem dočerta chodil?“15
Pod pojmom nevyspytateľné správanie by sme si mohli predstaviť prchkosť. Raskoľnikov však prchký rozhodne nebol. Naopak, bol mimoriadne hĺbavý a každý čin, každú jednu myšlienku dôkladne analyzoval. Raskoľnikov: „Ale napokon priveľmi táram. Preto ani nič nerobím, že toľko táram. Ostatne, je to možno aj naopak: preto táram, lebo nič nerobím.“ Niekedy sa až vyžíval v tom, že predpokladal to, na čom ho tí druhí chceli nachytať. Raskoľnikov: „Ej, braček, márne ma ty strašíš a márne sa so mnou zahrávaš! Nemáš nijaké dôkazy a ten včerajší človek neexistuje! Chceš ma jednoducho popliesť, predčasne vyprovokovať...“16
Popri všetkom tom úsilí, ktoré Raskoľnikov vkladá do toho, aby sa ovládol pri vypätých situáciách, je poverčivý. Neverí na zhodu náhod a preto aj tú najnáhodnejšiu situáciu považuje za znamenie osodu. Každá jedna drobnosť, ktorú on považuje za znamenie osudu,vo veľkej miere ovplyvní jeho ďalšie konanie. „Tento bežný krčmový rozhovor mal na neho neobyčajný vplyv pri ďalšom vývine udalosti, ako keby tu naozaj jestvovalo dajaké predujrčenie, pokyn...“17
Raskoľnikov bol ľahostajný k okolitému svetu. Keď vyšiel na ulicu, zo všetkého najmenej ho trápili jeho „handry“ a čo si ľudia o ňom pomyslia.
Raskoľnikov je krehký a citlivý. Možno to znie čudne, veď je dvojnásobný vrah. Možno si to sám neprizná, no je to tak, Na polícii pri vypočúvaní stratil vedomie, vražda mu podlomila zdravie.. „Ako Raskoľnikov začal čítať list, skoro celý čas mal tvár mokrú od sĺz...“.18 Mával zvláštne sny, sny, ktoré mu poskytujú náhľad do budúcnosti. Sen o kobyle, symbolizuje trápenie, ktoré ho čaká, sen o mešťanovi predpovedá príchod Svidrigajlova.
Raskoľnikovove rozhodnutia boli zvláštne. Keď si niečo zaumienil, vždy na svojom pláne našiel nejakú chybičku, ktorá bola v jeho očiach fatálna, pričom išlo len o detail. Práve pre tento jeho spôsob zmýšľania bol preňho mimoriadny pokrok ak niečo dôkladne zanalyzoval, pričom sa v jeho prísnych očiach nezračili o tom – ktorom pláne žiadne pochybnosti. „Rozhodnutia sa vyznačovali zvláštnou vlastnosťou: čím boli definitívnejšie, tým sa v jeho očiach stavali podlejšie a nezmyselnejšie. A hoci prežíval taký mučivý vnútorný zápas, za celý čas ani raz, ani na chvíľu nemohol uveriť, že svoje zámery naozaj uskutoční.“
Aj napriek tomu, že Raskoľnikov bol samotár a jeho myslenie bolo pre bežných smrteľníkov nepochopiteľné, bol schopný citu, dokonca veľkej lásky. Na druhej strane aj láska uňho bola iná ako u iných ľudí. A síce jeho láska mala určité štádiá.

Soňa ho najprv zaujímala ako objekt, ako obeť sociálnych pomerov. neskôr usudzuje, že len jej môže dôverovať. Pocity lásky k nej striedajú pocity nenávisti. Vtedy v ňom ešte niet lásky k Soni, tá prichádza až na Sibíri, kedy je Raskoľnikov vzkriesený k novému životu.
Raskoľnikov je schopný byť odmeraný, je schopný ľudí nenávidieť, táto nenávisť dokáže prerásť až k vôli zabiť dotyčnú osobu. „A v tej chvíli z jeho ustatého srdca vytryskla z ničoho nič taká nenávisť, že by bol vari schopný zabiť niektorého z tých dvoch – Svidrigajlova, alebo Porfíria.“19
Raskoľnikov bol postava rozporuplná, zvláštna, no práve takýto charakter bol najvhodnejším materiálom pre Dostojevského, ktorý majstrovsky zobrazil každé jeho duševné zákutie.


Porovnanie Raskoľnikova s Rastignacom: Pri čítaní diela Fiodora Michajloviča Dostojevského Zločin a trest si aj menej pozorný čitateľ môže položiť otázku: Je Raskoľnikov postava úplne nová, ktorá nemá vo svetovej literatúre obdobu, alebo sa pocit, že Raskoľnikova osoba pripomína postavu z nejakého iného diela, zakladá na pravde? Pri týchto úvahách nie sme ďaleko od pravdy. Čitateľ, ktorý prečítal dielo Honoré de Balsaca Otec Goriot istotne postrehol akúsi podobu medzi Romanom Romanyčom Raskoľnikovom a postavou Eugena de Rastignaca.
V čom sú si teda podobné? Nakoľko obe diela sú realistické, autori prostredníctvom týchto postáv ich konania a situácií v ktorých sa ocitajú, vykresľujú spoločnosť s jej nedostatkami a neduhmi. Rastignac a Raskoľnikov pochádzajú z vidieka, sú ctižiadostiví a chcú sa presadiť, prichádzajú do veľkomesta, kde žijú v zlých podmienkach v chudobných štvrtiach. Raskoľnikov študoval na univerzite a dokonca sa vo svojej teórii považoval za človeka výnimočného, ako bol napríklad Napoleon, ktorý mohol aj vraždiť bez toho, aby ho stihol trest. Je to do istej miery aj namyslenosť, no namyslenosť môžeme považovať za prehnanú ambicióznosť. Rastignac tiež študoval právo na univerzite a jeho vôľa presadiť sa bola značná. Je zaujímavé, že obe osoby mali talent, pomocou ktorého mohli dosiahnúť úspech prirodzenou cestou aj napriek tomu siahli po iných prostredkoch, či už po vražde, alebo získaní si srdca ženy z vyšších vrstiev. Treba ale dodať, že by to bola úloha mimoriadne náročná, pretože obaja pochádzali z chudobnej rodiny a vtedajšia spoločnosť im nevytvárala prostredie pre úspech, či už kvôli postaveniu alebo nedostatočnému finančnému zázemiu.
Oboch zmenilo veľkomesto.

Rastignac je nútený hrať hru, akú si vyžaduje spoločnosť a Raskoľnikov zabíja starenu a jej sestru, čo by pravdepodobne nikdy neurobil, keby ostal na dedine a nespoznal by prehnitosť vtedajšej spoločnosti. Stáva sa z neho samotár, anarchista, chorý a duševne nie celkom zdravý človek. Pretože obaja študovali, môžeme ich označiť za vzdelaných. Dá sa povedať, že obe postavy boli sympatické a schopné získať si ženské srdcia. Kdesi v ich srdciach mala svoje stále miesto humánnosť. Raskoľnikov to dokázal, keď daroval posledné peniaze vdove a sirotám, Rastignac zas keď ostal s Goriotom až do konca a nemal to stdce nechať ho osamote. Akýkoľvek je náš názor na ich vzťah k rodine, musíme uznať, že ju obaja veľmi milovali. To je fakt, ktorý nemožno poprieť. Obaja majú dobrých priateľov, Raskoľnikov Razumichina a Rastignac Bianchona. Niekto by si mohol povedať: tie postavy majú toľko spoločných znakov, líšia sa vôbec v niečom? Samozrejme, že áno. Aj realistickí hrdinovia majú spoločné znaky, nejde tu o žiadne epigónstvo a postavy sú preto rôzne viacerými smermi.
Raskoľnikov nemal otca a ich rodinu živila Duňa, ktorá pracovala ako vychovávateľka. Ich rodina nemala šľachtické korene. Rastignacova rodina bola o dosť väčšia, mal dve sestry a oboch rodičov, našiel oporu u svojej tety, ktorá mu pomohla vyšvihnúť sa, nakoľko jeho sesternica bola vznešeného rodu. Ich rodina mala pole z ktorého žili. Z psychickej stránky sa Raskoľnikov a Rastignac dosť líšia. Rozdiel, ktorý nám hneď udrie do očí je, že Raskoľnikov sa na rozdiel od Rastignaca netlačí silou mocou do spoločnosti. Vytvára si vlastnú teóriu a dá sa povedať, že je samotár a istým smerom anarchista, keďže v spoločnosti nedokázal žiť normálnym spôsobom. Má síce dobrého priateľa a neskôr do jeho života vstupuje Soňa, no spojí ich len zhoda náhod, kdežto Rastignac cieľavedome hľadá ženu, ktorá by mu bola osožná a s ľuďmi dobre vychádza. Raskoľnikov sa ľuďom vyhýba, je omnoho hĺbavejší ako Rastignac. Všetko zvažuje a analyzuje. Vôbec, trápia ho iné veci ako Rastignaca. V jeho živote nastáva výrazný zlom po tom, ako sa stáva dvojnásobným vrahom. Zamýšľa sa nad tým, či nezanechal stopy, či ho nenájdu. Pri tomto veľkom duševnom vypätí sa mu podlomí zdravie. Naopak, Rastignac dlhodobo bojuje o začlenenie sa do spoločnosti a žiadny zlom v jeho živote nie je taký výrazný, ako ten Raskoľnikovov. Rastignac dbá o to aby dobre vyzeral a správal sa podľa etikety, začína mať problémy vyšších vrstiev ako hazard, dlhy a všetko čo s tým súvisí. Raskoľnikov nedbá o svoje šaty, je to to posledné, čo mu strpčuje život.

Raškoľnikov je poverčivý a pochybovačný, čo sa výrazne prejavilo v dôležitých životných situáciách ako pri návšteve polície, alebo v súboji so svojim svedomím, či sa prizná, alebo nie. Kdežto Soňa priviedla Raskoľnikova ku viere v boha, u Rastignaca necítiť jeho vieru, nakoľko nechodí do kostola a nemodlí sa. Dej týchto diel vyústi do rôznych koncov. Na rozdiel od Rastignaca, ktorý sa zmieril s tým, že spoločnosť je skazená a odhodlá sa spraviť kariéru v tom bahne, Raskoľnikov nezvláda situáciu. Uznáva že zlyhal a pod vplyvom Sone, hrozných výčitiek svedomia (ktoré Rastignaca mimoriadne nekvárili) je nútený priznať sa k vražde a odísť na nútené práce na Sibír. Rastignac pochová Goriota s odhodlaním do boja a výhliadkami na úspešnú kariéru. Sofia Semionovna Marmeladovová (Soňa) - Soňa bola postava, ktorá môže vzbudzovať ľútosť, nie každý ju dokáže pochopiť a nie každý s ňou súhlasí.
Dôležitú úlohu v Soninom živote zohráva jej rodina. Jej otec bol opilec, no ona ho milovala bez ohľadu na jeho neduhy. Jej matka umrela a preto sa o jej súrodencov starala jej macocha Katerina Ivanovna. Soňa však k nej nezastávala postoj, aký si môžeme predstaviť pod vzťahom macocha - nevlastná dcéra. Soňa si ju vážila a sama vyhlasuje, že ju má veľmi rada. Jej vzťah ku Katerine Ivanovne však pôsobí akoby si Soňa zmýlila pojmy. Tu nejde o lásku v pravom zmysle slova, ide tu o ľútosť, súcit a vďačnosť. Ľutuje ju, lebo vidí, ako sa trápi a týra, aký zvádza boj so smrťou a pritom vidí, že nestráca ideály a túžby a utieka sa k nerealizovateľným predstavám. Soňa: „...že si založí penzionát pre šľachtické dcéry a mňa si vezme za vychovávateľku a tak sa pre nás začne celkom nový, nádherný život...“20 Zároveň je jej Soňa vďačná, že sa stará o jej súrodencov. Soňu neraz kvárila myšlienka, že sa jej samej čosi stane, Katerina Ivanovna umrie a deti pôjdu do sirotinca. To bola jej najhoršie nočná mora.
Soňa milovala deti. Paradoxne, deti boli hlavnou príčinou, pre ktorú sa začala predávať. Katerina Ivanovna potrebovala deti zaopatriť, no sama nemala čo do úst vložiť, preto Sonine telo bolo jediné východisko z tejto situácie. Soňa sa podvolila a rozhodla sa obetovať pre blaho iných. Málokto, kto o sebe vyhlasuje, že je obetaví, by bol schopný takej veľkej obety. Soni ani len nenapadlo zanevrieť na svoju rodinu, pre ktorú si zničila život. Nie, toho ona nebola schopná. Nedokáza nenávidieť, bola milá, skromná a slušná, s každým chcela dobre vychádzať. Smutné na Soninom zamestnaní nebola samotná obeť, ale bo, že Soňa ako taká už nič odpornejšie robiť nemohla. Veď mala skromné a slušné vystupovanie a bola celkom pekná.

Mala krásne belasé oči, jej výraz tváre bol dobrý a prostoduchý, „človeka mimovoľne priťahovala“.21 Navyše vyzerala veľmi mlado na osemnásť rokov, skoro ako dieťa. Ktosi poznamenal, že bola najkrajšou ženou v realistickej literatúre. Raskoľnikov sa na túto obeť pozerá s nepochopením.. „...a hriešnica si predovšetkým tým, že si sa podaromnici zahubila a predala. Bodaj by to nebola hrôza, že žiješ v tej špine, ktorú tak nenávidíš a zároveň sama najlepšie vieš (stačí iba otvoriť oči), že tým nikomu nepomáhať a nikoho pred ničím nezachraľuješ!“22
Soňa bola plachá od prírody. Mala strach pred vystupovaním pred viacerými ľuďmi, bola tichá a krotká, keď sa ocitla pri niekom z nižšej vrstvy. „Soňa, ktorá bola plachá od prírody, už predtým vedela, že ju možno zničiť ľahšie, než kohokoľvek iného a že hockto ju môže skoro beztrestne uraziť. No jednako, až do tejto chvíle si myslela, že sa už dajako vyhne nešťastiu, opatrnosťou, krotkosťou, pokorou pred všetkým a voči každému.“23A vôbec, pri spoznávaní nových ľudí bola veľmi plachá, jej správanie pripomínalo správanie dieťaťa. Sonina schopnosť vystupovania pri kontakte s ľuďmi bola buď nevyvinutá, alebo narušená. Je možné, že ju poznačil spôsob, akým si zarábala na chlieb a na duši jej ostala hlboká rana, ktorá sa ťažko a dlho hojí. Jej správanie bolo miestami až komické. Keď prišla k Raskoľnikovovi a uvidela miestnosť plnú ľudí, zľakla sa adokonca cúvla. Keď sa na ňu niekto pozrel, klopila zrak a hneď sa začervenela. Bola prestrašená a čokoľvek ju dokázalo uviesť do pomykova. „Sonička sa zmiatla, uklonila sa akosi unáhlene a prestrašene a tvár sa jej stiahla skoro do bolestivej grimasy, akokeby úcta a pozornosť Avdotie Romanovny jej boli na ťarchu a spôsobovali jej muky. 24
Soňa sa s ostatnými ľuďmi zbližovala pomalšie, ako ktokoľvek iný. Veď aj Raskoľnikovi začala tykať až po jeho priznaní.
Soňa sa evidentne podceňovala. Nepokladala sa za hodnú ani len sedieť vedľa Dune. Soňa: „Sedieť vedľa mňa! Česť! Ale veď ja.. nemám cti, som veľká, veľká hriešnica!“25 Sama sa považovala za menejcennú a prejav úcty od niekoho „vznešenejšieho“ bol pre ňu akoby nepríjemný a na ťarchu. Soňa bola hlboko veriaca. Soňa: „A čo by som bola bez boha?“26 Bola presvedčaná, že boh existuje. Jej život bol ťažký, no aj napriek tomu nestrácala vieru a kresťanstvo dokázala obhajovať pred sprvoti neveriacim Raskoľnikovom. V Raskoľnikovovom živote zohrala výraznú rolu, nakoľko ho priviedla k láske k bohu, darovala mu kríž ako symbol toho, že budú trpieť spolu.
Aj keď bola Soňa chudobná, jej duša bola bohatá na „posvätné city“.

Jej dobrota hraničila s naivitou, pretože stále dúfala, že každý človek je v podstate dobrý. Nikdy ľudí neposudzovala podľa zamestnania, šiat, či postavenia. Nepoznala predsudky. Vonkoncom nesúhlasila s Raskoľnikovovou teóriou o práve zabiť. Medzi jej menom Sofia (múdrosť) a jej charakterom je určitá súvislosť. Autor chcel týmto poukázať, že aj osoba v takomto sociálnom rozpoložení môže mať vznešené vnútro, ktorým predčí mnohých významnejších ľudí. Keď Soňa prelomila škrupinu svojej hanblivosti a plachosti, bola schopná veľkej lásky a oddanosti. Aj strach a zhrozenie, ktoré cítila k Raskoľnikovovi prerástli v lásku.
Soňa bola ozajstnou studniciou vznešených citov, ešte stále nepošpinenou bahnom, ktoré však už, už pretekalo cez jej okraj, no zastavil ho až Raskoľnikov, s ktorým Soňa odišla na Sibír začať nový život. Puľcheria Alexandrovna – Je to Raskoľnikovova matka túžiaca zabezpečiť blaho svojim milovaným deťom. Mala ich nadovšetko rada, dôverovala im a snažila sa im pomáhať. Dbala viac na ich blaho, ako na svoje, ku šťastiu jej stačilo veľmi málo. Puľcheria Alexandrovna: „Roďa, ale veľmi ma nerozmaznávaj, ak budeš môcť, príď, ak nie – nedá sa nič robiť, aj tak budem čakať. Ja predsa vždy budem vedieť, že ma máš rád a mne aj to stačí. Budem čítať, čo napíšeš, budem o tebe od všetkých počúvať, ale zavše aj sám mi prídeš porozprávať, nuž čo si ešte viac môžem želať? 27 Bola mimoriadne obetavá, bola schopná drieť a živoriť, len aby sa jej deti mali dobre. Mala veľké srdce a bola stelesnením materinského citu. Bola veľmi citlivá. Už len pocit, že jej Roďovi hrozí niečo strašné, jej nahlodal zdravie. Utýrala sa od žiaľu a trápenia až napokon umrela. Možno na nás pôsobí dojmom, že so všetkým súhlasí, no bola inteligentná a schopná povedať nie. Puľcheria Alexandrovna: „Proti čomu by ste chceli protestovať? Aké máte na ňu právo? Nuž, vari vám dám moju Duňu, keď ste taký?“28Dokázala predvídať situácie a na prekvapenie iných vedela viac ako si mysleli. Túžila si splniť svoje poslanie a to priviesť k šťastiu svoje deti, túžila, aby sa v živote mali lepšie ako ona. Aľona Ivanovna – Stará úžerníčka, ktorá poslúžila Raskoľnikovovi ako spôsob, akým zistiť, či je naozaj „výnimočný“. Bola malej postavy, mala prenikavé a nedôverčivé oči. Bola zlá a samotárska. Jej jedinou spoločnosťou boli ľudia, ktorých zdierala. Raskoľnikov ju zaradil medzi vši. Vyprovokovala ho k sociálnej motivácii jeho zločinu, nakoľko bola bohatá ako Žid a mala peňazí viac, ako potrebovala.

Svojim úžerníctvom bránila vývinu stoviek mladých ľudí, Raskoľnikov si to uvedomoval a usúdil, že táto žena je len voš, že len škodí, že ak sa vytratí z tohto sveta, nikomu to nebude vadiť, dokonca, že svet bez nej bude lepší. „A vôbec čo zaváži na spoločných váhach život tejto krpatej, hlúpej a zlostenej strigy? Nie viac ako život vši, ploštice, ba ani to nie, lebo táto striga iba škodí.“29
Má jednu sestru, Lizavetu, na ktorú je veľmi zlá, bije ju a zo svojich peňazí jej nedá ani rubeľ. Raz jej dokonca skoro odhryzla prst. Toto Raskoľnikova ešte viac vyburcovalo k jej zavraždeniu. Paradoxne, práve táto malá zbytočná voš Raskoľnikovi zničila život. Po jej zavraždení ho trápil jeho hlas svedomia, ktorý ho dohnal až k udaniu sa a následným núteným prácam.

Lizaveta Ivanovna – Je sestra Aľony Ivanovny. Je jej pravým opakom. Je dobrá a milá, vraví sa, že dokonca pekná. „...má akúsi dobrú tvár a oči. Až veľmi. Najlepší dôkaz – mnohým sa páči. A je taká tichá, pokorná, neodvráva, poslušná, na všetko ochotná! A úsmev má dokonca veľmi pekný.“ 30 Priatelí sa so Soňou, stretáva sa s ľuďmi a má čestné zamestnanie trhovníčky, kde ľudí nezdiera, ale zarába si na chlieb ako čestný človek. Autor touto sesterskou dvojicou vytvoril najkontrastnejší kontrast. Jej život končí tragicky, keď zomiera pod Raskoľnikovou sekerou tak, ako jej sestra. Je to rozhodne koniec, ktorý si nezaslúžila. Katerina Ivanovna – Je to žena na ktorej autor ukazuje, ako hlboko môže človek, čo sa sociálneho stavu týka. Pochádzala zo šľachtickej rodiny, vydala sa za Marmeladova, ktorý pre opilstvo prišiel o zamestnanie a preto žijú na okraji spoločnosti vo veľkej biede. „V izbe bolo dusno, avšak obloky neotvorila, z chodby vanul zápach, ale dvere na schody neboli zavreté, cez neprivreté dvere z vnútorných miestností plávali sem kúdoly cigaretového dymu.“31 Bola veľmi obetavá, o svoje deti sa starala aj napriek tuberkulóze, ktorá jej už, už hrozila smrťou. Viedla ich k dobrej výchove, no neraz ich bila. Bola to starostlivá matka, ktorá deťom obetovala celý svoj zvyšný život.
Aj napriek chorobe a chudobe bola ešte stále pekná. „...tenká, pomerne vysoká a driečna, ešte vždy s nádhernými gaštanovými vlasmi...“32 Bola to rázna a výbušná žena. Nebála sa zbiť svojho muža, keď si to zaslúžil. Dokázala však byť aj milá, láskavá. Aj napriek chudobe nestrácala svoje ideály, verila, že raz sa ich situácia zmení, a že príde lepšia budúcnosť. Ťažká situácia v ktorej sa ocitá s deťmi, ju privádza do šialenstva a následne umiera na následky ťažkej tuberkulózy. Semion Zacharovič Marmeladov – Bol to Sonin otec a manžel Kateriny Ivanovny.

Bol to opilec, ktorý pre túto svoju neresť stratil zamestnanie a uvrhol do chudoby celú svoju rodinu. Bol strhaný a jeho výzor bol dosť žalostný. „Mal už vyše päťdesiat, bol strednej postavy a dobre stavaný, prešedivený a dosť plešivý, tvár mal od ustavičného pitia opuchnutú a žltú, ba až zelenú a z úzkych štrbiniek pod opuchnutými viečkami mu svietili maličké, no živé červenkasté očká. Bolo však na ňom voľačo veľmi zvláštne, v jeho pohľade sa zračila dokonca akási exaltovanosť – v istej miere súdnosť a rozvážnosť, - no zároveň v ňom prebleskovala aj akási nepríčetnosť.“ 33 Používal vyumelkovanú reč, čím vedel zapôsobíť. V podstate bol dobrý, pokazilo ho len pitie. Jeho vôľa bola slabá, vedel, že pitím ničí život sebe a svojej rodine, no na svoju situáciu sa pozeral s bezmocnosťou. Vedel, že keby prestal piť, znamenalo by to lepšiu budúcnosť, no nedokázal to.
Mal sklony k masochizmu, vyhlasoval, že keď ho Katerina Ivanovna bije, nebolí ho to, priam mu to robí dobre. Svoju rodinu aj napriek všetkému miloval, deťom občas doniesol nejajú pozornosť. Sone mu bolo veľmi ľúto, no sám bol bezmocný. Zahynul tragicky pod kolesami koča. Andrej Semionovič Lebeziatnikov – Mladý muž, u ktorého Lužin býval v podnájme , Lužin totiž dúfal , že mu pomôže pri jeho profesionálnom raste. Bol to moderný človek , zakladateľ komúny ( spoločenstva ľudí so spoločným vlastníctvom ). Lužin o ňom vyhlasuje , že je plytký a povrchný. „ Spomínaný Andrej Semionovič bol chudorľavý, škrupulózny človiečk malej postavy, zamestnaný v akomsi úrade, taký nápadný bielohlávok s bokombradami v podobe kotliet, na ktoré bol veľmi pyšný. Okrem toho mal skoro stále boľavé oči. Srdce mal dosť mäkké, no reči veľmi sebaisté a zavše dokonca veľmi vypínavé, čo v porovnaní s jeho postavičkou skoro vždy pôsobilo smiešne. Bol naozaj trochu hlúpy. Bol to jeden z toho neprehľadného a pestrého zástupu ľudí bez morálky, dengľavých nedochôdčat a panovačných nedoukov, čo sa okamžite prikmotria ku každej myšlienka, ktorá je práve v móde, aby je zdiskreditovali a skarikovali ihneď všetko, čomu sa sami zavše z celého srdca oddávajú.“34

Zosimov - Zosimov bol mladý, asi 28-ročný, vysoký a tučný muž. Mal odutú, až bezfarebne bledú, dôkladne vyholenú tvár. Mohli ste ho spoznať podľa hladkých, blond vlasov, okuliarov a veľkého zlatého prsteňa na ruke. Obliekal sa veľmi elegantne a moderne. Nosil ľahký plášť, svetlé ľahké nohavice, každý kus jeho oblečenia sedel na ňom ako uliaty. Povolaním bol lekár, čo nasvedčuje aj jeho charakter. Jeho gestá boli pomalé, akoby lenivé.

Pod rúškom tohto pokojného pána sa však skrývala ctižiadostivosť a množstvo ambícií. Raskoľnikov bol jeho prvý pacient, a preto aj heho zanietenie voči jeho prípadu bolo opodstatnené. Vo všeobecnosti bol chladný, miestami až príliš zamyslený, svoje pocity držal na uzde a nedával ich najavo. Bol tichý a málokedy prehovoril sám od seba. Bol dobrý vo svojej práci. „Všetci, čo ho poznali, pokladali ho za človeka nepríjemného, ale vraveli, že sa vo svojej veci vyzná.“35

Porfirij Petrovič - Bol to mladý ambiciózny vyšetrovateľ. Razumichin: „To ti je, braček, vynikajúci chlapík, uvidíš! Trošku ťarbavý, nie že by nebol spoločenský, ale v istom ohľade predsa len ťarbavý. Je to prešibaný chlapík, šikovný, dokonca veľmi šikovný, ale má taký zvláštny spôsob myslenia.. Je nedôverčivý, skeptik, cynik.. rád švindľuje, totiž niežeby naozaj švindľoval, ale rád ľudí vodí za nos.. Aj metódu má starú, podľa usvedčujúcich predmetov.. Ale vo veciach sa vyzná, ten sa ti vyzná...“36 Mal asi 35 rokov, bol menšej postavy, mal už aj bruško. Bol vyholený, bez fúzov a bokonbriad. Veľkú okrúhlu hlavu na zátylku čudne vypučenú, mu pokrývali nakrátko ostrihané vlasy. Jeho odutá, okrúhla tvár s nosom trochu dohora mala chorobnú tmavožltú farbu, ale inak bola dosť živá, až ironická. Pri prvom pohľade na ňu by sme ju mohli považovať za dobrodušnú, no jeho prenikavé oči, akoby kontrastovali s jeho výzorom, ktorý bol tak trochu ženský. Tento jeho pohľad formoval Porfirija Petroviča v očiach iných ľudí ako človeka oveľa vážnejšieho, ako sa od neho dalo očakávať na prvý pohľad. Bol náruživý fajčiar, čo mu zničilo zdravie, no úvahy o skoncovaní s týmto zlozvykom odkladal napotom. Celkovo to bol človek milý, schopný spriateliť sa s danou osobou. K ľuďom sa správal priateľsky, vyžarovala z neho energia nútiaca ľuďom dôverovať mu, odviazať sa a striasť zo seba nedôverčivosť voči nemu. Bol zdvorilý a výrečný, schopný získať si náklonnosť, čo sa častokrát stalo osudným pre kriminálnikov.
Vo svojej práci bol zanietený a schopný, bol svojim spôsobom workoholik. Mal vyvinutú schopnosť dedukcie, neomylný nos na zločincov. V Raskoľnikovovom živote zohral dôležitú úlohu, pretože nielenže mu bol v pätách a nakoniec ho odhalil, ale udelil výraznú ranu jeho pýche. Raskoľnikov si musel uvedomiť, že aj napriek svojmu enormnému úsiliu, aby udržal tieň podozrenia mimo seba, bol Porfirij Petrovič chytrejší a bol schopný poraziť jeho vypočítavosť vlastnou šikovnosťou a inteligenciou.

Arkadij Ivanovič Svidrigajlov - najskazenejšia a najzápornejšia postava v diele.

Svidrigajlov: „Ja som naozaj záhaľčivý a skazený.“ 37 Vo svojom charaktere zahrnul všetku ľudskú zlobu. Objavuje sa v poslednej tretine diela, kde zohráva dôležitú úlohu v živote Raskoľnikova a jeho sestry Dune.
Svidrigajlovov vzhľad bol niečím zvláštny. Jeho tvár pripomínala masku. Bola biela, no nebola to nezdravá farba. Výrazným znakom jeho tváre boli sýtočervené pery a sýtomodré oči, ktoré však boli až priveľmi veľké s ťažkým nehybným pohľadom. Mal svetlú belavú bradu a ešte dosť husté vlasy. Na to, že mal 50 rokov vyzeral veľmi mladistvo. Tento pocit z neho umocňovalo aj jeho oblečenie- mal na sebe ľahké letné šaty. Osobitne si potrpel na košele a na prste mal obrovský prsteň s drahým kameňom. Naozaj, Svidrigajlov sa mal veľmi rád a dával to najavo svojím pestovaným vzhľadom. Človek by si na prvý pohľad pomyslel, že je to príjemný pán v stredných rokoch. Opak bol však pravdou. Svidrigajlov bol zločinec a vrah, ktorý oplýval plejádou záporných vlastností. Počas svojho života si v sebe vypestoval všetky vlastnosti lotra do úplnej dokonalosti. Stalo sa z neho nemilosrdné egoistické monštrum. Svoju zákernosť ukázal, keď sa neštítil počúvať rozhovor Raskoľnikova a Sone za dverami vo vedľajšej izbe. Bez nijakej hanby si dal ku stene stoličku, aby sa mu pri odpočúvaní pohodlne sedelo. Tak sa dozvedel o tom, že Raskoľnikov je vrah. Akoby to nestačilo, začal ho vydierať. Všetko robil s ľadovým pokojom, bez známok súcitu. Neľútostne si išiel za svojim cieľom.
Jediný jeho cieľ bol osobný prospech. Svidrigajlov bol typ človeka – egoistu, ktorý si užíval život plnými dúškami. „...pred Svidrigajlovom na stole stála načatá fľaša šampanského a dopoly plný pohár vína.“38 Jeho neresti a nečisté úmysly boli také priehľadné, že mal so svojou ženou nepísanú zmluvu. Boli dohodnutí, že Svidrigajlov neopustí svoju ženu. Za odmenu sa mohol občas „zabaviť“ s niektorou zo slúžiek. Svidrigajlov toto právo patrične využíval. Slúžky zvádzal a používal na to nečestné a úlisné spôsoby. Svidrigajlov sám hovorí, že všetky svoje pocity iba predstieral, aby dostal svoj cieľ. Svidrigajlov: „...hneď som sa začal tváriť ohromene a skormútene, no, slovomtú svoju úlohu som nezahral najhoršie.“ 39 Hovorí príbeh o tom, ako ho Duňa napomenula, aby dal pokoj jednej slúžke. Celý svoj život sa pretvaroval a prezentoval sa pred druhými tak, ako mu to vyhovovalo. Nehanebne lichotil ženám, po ktorých túžil. Padal pred Duňou do prachu a hovoril, že nie je jej hoden. Jeho lichôtky mu väčšinou vychádzali. Vo svojom živote mal mnoho žien.

Zobral si od nich čo chcel a pokračoval v dobývaní ženských sŕdc ďalej.
Dobyť Dunino srdce sa mu však nepodarilo. Ďalšou jeho charakteristickou vlastnosťou bola nechuť vzdať sa výhod a potencionálneho prospechu. Túžby po Duni sa nevzdal, po jej odmietnutí sa v ňom ešte viac stupňovala túžba po nej. Po smrti manželky sa rozhodol zlomiť Dunin odpor tvrdením, že sa zmenil. Chcel jej dať desaťtisíc rubľov. Keď ich odmietla, rozdal ich rodine Marmeladovcov. Tým mal v úmysle ukázať, že sa zmenil a že je jej hodný.
Svidrigajlov bol človek vo svojej podstate prehnitý a skazený. Všetky jeho úmysly boli chlípne a motívy zvrátené. Bol to zločinec, ktorý bol hrdý na to, že je z neho vypočítavá beštia. Z jeho vystupovania bolo cítiť pohŕdanie nad druhými a nekonečnú pýchu. Jeho postavu kazilo najmä to, že nebol nekontrovateľne zlý. Nebol to typ roztúženého mládenca. Bol to chlap, ktorý išiel chladnokrvne za svojimi zvrhlími cieľmi. Všetko jeho zlo sa však nakoniec obrátilo proti nemu. Keď zisťuje, že nie je človek, priloží si ku spánku revolver a stlačí kohútik. Dmitrij Prokofjič Razumichin - jedna z kľúčových postáv románu Zločin a trest, ktorý svojím charakterom ovplyvňuje konanie Raskoľnikova.
Jeho zovňajšok je výrazný- bol vysoký, chudý, večne zle oholený, čiernovlasý. Razumichin je študent, ktorý si privyrába prekladaním rozličných zahraničných prác uverejňovaných v miestnych novinách. Razumichin: „Za preklad mám šesť rubľov za hárok, dokopy to bude asi pätnásť rubľov...“40 Dostáva za to iba slabý plat, no pre neho je každý rubeľ dobrý, lebo pochádza z chudobnej rodiny. Pomaly sa prebíja životom v Petrohrade. Peniaze si zarába výlučne sám, odmieta ich prijať od rodiny. Tvrdí, že najlepšie sú peniaze zarobené vlastnými rukami. Aj keď sa mu občas nedarilo, nedal sa odradiť nepriazňou osudu a ešte usilovnejšie začal pracovať. Bol veľmi pracovitý a vážil si svoju prácu.
Razumichin mal však jeden zlozvyk – rád si vypil. Nebol to ožran, ale nikdy neodmietol ponúknutý alkohol. Mohol piť donekonečna, no zároveň nemusel piť nič. Občas si aj zavystrájal. Raz sa mu podarilo zložiť na zem dvojmetrového strážnika jediným úderom. Mal povesť siláka. Bol veľmi spoločenský a vtipný. V diele sa nespomína kedy a za akých okolností sa spriatelil s Raskoľnikovom, vieme len, že sa spoznali počas štúdia.
Razumichinova priateľskosť k Roďovi bola absolútne úprimná, pretože to bol človek veľmi otvorený a úprimný. Mal Rakoľnikova veľmi rád a vážil si ho. Hneď ako videl, že s Roďom nie je niečo v poriadku, presťahoval sa k nemu. Snažil sa pomôcť mu ako len vedel.

„Znova podložil ľavú ruku pod hlavu chorého, pridvihol mu ju a podával mu lyžičkou čaj, pričom zase ustavične a horlivo na ňu fúkal, ako keby v tomto obrade spočíval ten najhlavnejší a najspásnejší bod celého liečenia.“41 Počas starania sa o Raskoľnikova sa stihol spriateliť s domácou a slúžkou Natasiou. Bol veľmi zhovorčivý, veď sa mu podarilo prehovoriť domácu, aby mu zas varila. Mal príjemné vystupovanie. To nakoniec oslovilo aj Raskoľnikovu sestru Duňu. Tá sa Razumichinovi veľmi páčila. Keď bol v jej blízkosti, menil sa na zaľúbeného chlapca. Jeho reakcie boli neprimerané jeho veku. Pri rozličných príležitostiach sa červenal a hanblivo sa vyhýbal Duninmu pohľadu. Zrazu ho trápili malicherné problémy. Trápila ho myšlienka, čo si myslela Duňa o jeho slovách, keď bol opitý. Chvíľami sa hneval na seba a zvažoval, či sa má k Duni správať odmerane, či nie. Pri Raskoľnikovej sestre ukázal niekoľko svojich typických charakterových vlastností. Jednou z nich bola oddanosť. Razumichin sa rozhodol pomáhať Puľcherii Alexandrovne a Duni, keď ich opustil Roďa. Jeho oddanosť nebola umelá, alebo robená vo chvíľkovom afekte. Takisto neprichádza do úvahy myšlienka, že svojou náklonnosťou zakrýval krivé úmysly, to nie. Jeho konanie bolo podložené rozhodnutím prameniacim z hĺbky srdca. Ukázal, že je to čestný mladý muž a že má súcit s obeťami nespravodlivosti.
Na druhej strane, jeho priateľstvo k Raskoľnikovi bolo zaslepené, akoby si neuvedo- moval, že Roďa o neho nestojí. Razumichin si jeho správanie vysvetľoval ako dôsledok choroby. Nevedel si predstaviť, že by stratil takého dobrého priateľa, ako bol Roďa. Táto myšlienka neprichádzala do úvahy a hľadal výhovorky ospravedlňujúce jeho správanie. To však ukazuje fakt, že Razumichin bol dobrosrdečný a mal dobré zmýšľanie o Raskoľni- kovovi. Veď ani neveril, keď mu hovorili, že Roďa je vrah. On mu dôveroval a bol pres- vedčený o nevine svojho priateľa. Bol rojko a občas nechával svojmu rojčeniu voľný priebeh.
Vo chvíli, keď sa všetci dozvedeli pravdu o Lužinovi a Raskoľnikov už vyzeral, že všetko je s ním v poriadku, rozpovedal svoj plán o jeho prekladateľskej kariére do ktorej zahrnul všetkých Raskoľnikovovcov. Jeho idea bola dokonale premyslená a keď to hovoril, ešte viac sa rozohňoval a doplňoval do svojej reči rôzne detaily. Bol veľmi zapálený pre svoju ideu a bol rozhodnutý a pripravený okamžite ju začať realizovať.
Napriek svojim niekoľkým nedostatkom bol pozitívnou postavou diela. Ukázal sa ako verný Raskoľnikovov priateľ, na ktorého sa dá spoľahnúť. Bol to dobrý človek a svoju dobrotu rozdával ďalej. Avdotia Romanovna Raskoľnikovová - Duňa bola Raskoľnikovova jediná sestra.

Spolu s matkou a snúbencom Petrom Petrovičom Lužinom prichádza do Petrohradu navštíviť brata.
Avdotia Romanovna bola neobyčajne pekná. Mala pekné ženské tvary a bola vysoká. Jej tvár bola krásna. V niečom sa podobala na Raskoľnikova, no vlasy mala trochu svetlejšie ako jej brat, boli gaštanovohnedé. Hlboké a múdre oči mala čiernej farby. Neustále v nich blčali iskierky, boli živé a zároveň, v niektorých chvíľach, neobyčajne dobré. Tvár mala bledú farbu. Nebola to však chorobne bledá farba, z jej tváre vyžarovala sviežosť a zdravie. Duňa mala veľmi zaujímavé pery. Jej ústa boli maličké. Ich farba bola jasnočervená, spodná pera trocha prečnievala spodnú. Takisto aj brada. To jej dodávalo výraz určitého povýšenia a hrdosti. Veľmi jej pristal smiech, ktorý bol mladý, veselý a úprimný. Napriek tomu, že nebola oblečená do honosných panských šiat, dôstojne sa niesla. Jej skromné šaty ešte zvýrazňovali jej vnútornú vznešenosť a urodzenosť.
Ako jej vzhľad napovedá, bola to vznešená a hrdá mladá žena. Aj Svidrigajlov o nej povedal, že keby žila v časoch, keď boli mučeníci, podstúpila by ukrutnú smrť so vztýčenou hlavou. Puľcheria Alexandrovna: „...vieš, aká je rozumná a aký má pevný charakter. Dunečka veľa znesie a dokonca aj v tých najťažších chvíľach vie v sebe nájsť toľko veľkodušnosti, že sa nepoddá.“ 42 Jej vystupovanie bolo na úrovni, v spoločnosti sa správala slušne. Nebola typom ženy trpiacej na hysterické záchvaty. Svoje city vedela kontrolovať. Vo chvíli, keď zistila, že s Roďom nie je čosi v poriadku, neutápala sa v plači. Radšej si s ním sadla a porozprávala sa. To svedčí o tom, že bola rozvážna a vedela riešiť situácie s chladnou hlavou. Keď ju obťažoval Svidrigajlov, nebála sa vytiahnuť svoj revolver a streliť. Nemôžeme však povedať, že bola bezcitná. Súcitila s chudobnými a bolo jej ľúto brata, s ktorým to bolo čoraz horšie. Dokázala sa obetovať zaňho i za iných. Bolo jej ľúto Svidrigajlova, keď sa pred ňou hádzal do prachu a nadával si. Rozprávala sa s ním a snažila sa mu zo všetkých síl pomôcť. Avšak najväčšia obeta, čo chcela Duňa spraviť, bol sobáš s Petrom Petrovičom Lužinom. Duňa si uvedomovala, že rodina Raskoľnikovovcov je veľmi chudobná a vedela, že reálne by ich mohol z biedy vytiahnuť Raskoľnikov, keď vyštuduje. To by však mohlo byť neskoro. Zrazu ju žiadal o ruku Lužin- bohatý muž a ona to pochopila ako osud zobrať na seba úlohu tej, čo sa obetuje pre iných. Chcela svojím sobášom pomôcť rodine.

Puľcheria Alexandrovna: „Žije už niekoľko dní ani v horúčke a vymyslela celý plán, ako sa neskôr môžeš stať spolupracovníkom, ba spoločníkom Petra Petroviča v jeho advokátskych záležitostiach...“ 43 Duňa bola schopná zahodiť celý svoj život v prospech svojej rodiny.
Odhodlanie spraviť až takú obetu kontrastovalo so schopnosťou rozvážne uvažovať. Keby si porovnala výhody a nevýhody manželského zväzku s Lužinom, zistila by, že jej to vôbec nestojí za to. Ona však racionálne posúdila osobný prospech a zistila, že ako bohatá žena bude mať príležitosť byť uznávanou vznešenou pani. To bol takisto pravý dôvod jej obety. Tým vidíme, že Duňa bola ambiciózna a cieľavedomá žena. Nebola spokojná so svojou situáciou a bola rozhodnutá stať sa urodzenou pani. Tu môžeme vidieť podobnosť s bratom, ktorý tiež sníval o ideálnom svete.
Duňa bola dôležitá postava v deji románu. Mala nezastupiteľnú úlohu v živote Razumichina, ktorý si ju nakoniec zobral za ženu. Svojím konaním ovplyvnila Raskoľnikova a Svidrigajlova. Myslíme si, že nakoniec sa nestala takou vznešenou pani, ako si predstavovala. Stačilo, že ju tak vnímal jej manžel a že s ním bola šťastná.

Peter Petrovič Lužin - snúbenec Avdotie Romanovny Raskoľnikovovej - Dune. Do Petrohradu prichádza spolu s ňou a jej matkou- Puľcheriou Alexandrovnou. Hlavný motív jeho cesty do Petrohradu je jeho kariéra- bol to právnik. Puľcheria Alexandrovna: „Už dávno sa zapodieva súdnymi spormi a žalobami, a práve v týchto dňoch vyhral dôležitý proces.“44
Bol to pán v stredných rokoch, oblečený slušne a na úrovni. Na jeho vzhľade bolo vidieť, že je to pestovaný pán. Jeho strih bol podľa najnovšej módy a aj jeho oblečenie išlo ruka v ruke so súčasným trendom. Na jeho tvári večne sídlil namrzený a povýšenecký pohľad. Opovržlivo sa pozeral na ostatných. „...pozeral sa okolo seba s ponižujúco skrývaným údivom, akoby sa očami spytoval: „Kde som sa to len ocitol?“ Nedôverčivo a dokonca s akousi ustrašenou afektovanosťou, div nie urazene, si obzeral Raskoľnikovovu „kajutu“ “45
Lužin bol človek nesmierne pyšný. Často stál pred zrkadlom a dlhé hodiny sa kochal na svojom zovňajšku. Nevedel sa vynadívať na svoje ušľachtilé rysy. Jeho narcizmus postupne dosiahol obrovské rozmery. Lužin si vážil na sebe úplne všetko. Bol hrdý na seba, že sa dokázal vypracovať a uplatniť. Peter Petrovič začínal svoju kariéru ako chudobný mladík a vypracoval sa až na bohatého a skúseného muža. Pripomínal si, že je už niekto a bol si vedomý toho, že ľudia ho uznávajú. Avšak vec, ktorú si na sebe oceňoval najviac, boli jeho peniaze. Hovoril, že peniaze „ho zrovnoprávňovali so všetkým, čo bolo vyššie, než stál on.“ 46 Neustále ich šporil a hrabal, aby sa mohol nimi vystatovať pred inými. Lužin však nechcel zostať len pri úspechu v profesionálnom živote.

Chcel byť úspešný aj v súkromnom živote, chýbala mu však družka. Pre Lužina nemohlo byť ťažké nájsť si ženu, veď bol bohatý a úspešný. Problém bol v požiadavkách, ktoré musela jeho potencionálna manželka spĺňať. Peter Petrovič si to vysníval ako v rozprávke. Jeho žena by mala byť chudobná. Lužin ju chcel vytrhnúť z biedy. Ako odmenu za život v blahobyte žiadal nekonečné zbožňovanie. Túžil byť záchrancom, ktorému by bola žena až do smrti vďačná. Jeho žena mala byť cudná a krásna, aby dôstojne reprezentovala svojho manžela. Lužin chápal svoju budúcu ženu ako posledný krôčik k dokonalosti, aby mal pri sebe krásny „doplnok“, ktorý by ho nekonečne miloval. Lužin nechápal manželstvo ako vzťah dvoch rovnocenných partnerov, on mienil byť ten hlavný. Vysoko si oceňoval vlastnú odvahu povzniesť Duňu z jej stavu na svoju vlastnú úroveň. Lužin veľmi ťažko znášal odmietnutie z Duninej strany. „Na svoju veľkú mrzutosť pomaličky musel uznať, že to, čo ešte včera pokladal za takmer fantastické, a hoci sa to naozaj stalo, priam za nemožné, bola tvrdá a nezvratná skutočnosť. Ranená smoľúbosť mu celú noc vyciciavala krv ako čiaerna pijavica.“47 V tej chvíli sa mu zrútila celá budúcnosť, lebo si myslel, že Duňa je vhodná pre neho. Od toho momentu sa čitateľ môže zoznámiť s ďalšou charakterovou vlastnosťou Petra Petroviča Lužina. Je to cieľavedomosť a odhodlanosť dosiahnuť svoj cieľ. Lužin mal v úmysle dostať Duňu späť. Zvolil si vtedy veľmi nečistý spôsob. Chcel poškvrniť česť Sone tým, že jej nastrčil do vrecka storubľovú bankovku a pred všetkými účastníkmi Marmeladovho karu ju vyhlásil za zlodejku. P. P. Lužin: „Zavolám si vás k sebe v záujme vašej úbohej príbuznej, dám vám v rámci svojich možností príspevok desať rubľov, ale vy nato, hneď v zápätí, v tej chvíli sa mi odplácate takýmto skutkom! Nie, prosím, to naozaj nie je pekné!“ 48 Tým by poškvrnil aj Raskoľnikova a Duňa by bola zasa jeho. Lužin si už začal predstavovať, ako mu bude Duňa ďakovať, že jej otvoril oči a ukázal pravdu. Našťastie mu na tento úskok prišli a vyhnali zo svojho života. Vidíme, že Lužin bol schopný pre svoj osobný prospech kompromitovať iných, a tak bezohľadne dosiahnuť svoj cieľ.
Peter Petrovič Lužin nám podáva obraz o ľudskej pýche a domýšľavosti, ktorá neustále hľadí na svoj prospech a nestráni sa použiť aj tie najnečestnejšie spôsoby.

V diele Zločin a trest bol Lužin odhalený a ponížený, ale v skutočnom živote je mnoho takých „Lužinov“, ktorí si budujú svoje osobné šťastie na úkor iných a zostávajú nepotrestaní.



Vzťahy

Raskoľnikovov vzťah k rodine :Raskoľnikovov pochádzal z vidieka, bol to milujúci syn a brat. Svoju sestru miloval a svoju matku si nadovšetko vážil. Aj keď žili v biednych pomeroch, boli spolu šťastní a ani chudoba nebránila ich šťastiu, keď boli spolu. Snaha jeho matky zabezpečiť svojmu prvorodenému synovi blahobyt bola aplikovaná priamo naňho formou materinskej lásky a nehy. Videla v ňom veľkú nádej, talent, ktorý treba rozvinúť. Bezhranične mu dôverovala a podporovala ho. A jeho sestra? V láske a dôvere k svojmu bratovi za matkou nijako nezaostávala. Snažila sa mu pomáhať a vôli jej matky podporiť jej syna nikdy nestála v ceste. Raskoľnikov im túto lásku úprimne opätoval. V matke videl stelesnenie materinskej lásky, v sestre zas spriaznenú dušu, ktorá ho miluje a jeho bratský inštinkt nedovoľoval nikomu, aby jej čo len vlas na hlave skrivil.
Čo však môže prekaziť takú idylickú rodinnú harmóniu? Snáď len odlúčenie, presnejšie povedané Raskoľnikovov odchod do Petrohradu za účelom štúdia práva. Traja ľudia boli štastní, už len preto, že boli spolu a odchod jedného z nich znamenal žiaľ. Láskou ktorou ho tieto stvorenia zahŕňali pokiľ bol doma ho už nemohli zahřňať v takej miere, ako im to ich cit kázal. Bolesť z odlúčenia im aspoň čiastočne zmierňovali listy, pri ktorých si častokrát poplakali. Akovšak mohla bezbranná matka pomôcť svojmu synovi na stákilometrovú diaľku? Peniazmi, ktoré potreboval na štúdium a ktorých nemala sama nadostač. Jej oddanosť a starostlivosť, ktorou ho zahŕňala doma, teda preorientovala na snahu získať akú – takú hotovosť, ktorá by jej milovanému synovi pomohla. Tu sa prejavila jej obetavosť, keď po nociach pracne šila čipky, ničiac si svoje beztak zmorené oči, aby ich následne predala a tých pár rubľov poslala Raskoľnikovi. Dunina snaha pomôcť bratovi prerástla ešte do vyšších sfér. Prijala prácu vychovávateľky v dome bezcharakterného chlípnika Svidrigajlova a dokonca sa chcela vydať za pokryteckého sebca Lužina, odporného chlapa, len aby zabezpečila Raskoľnikovi peniaze a prácu v Lužinovej právnickej kancelárii, čo si vonkoncom nechcela pred Raskoľnikovom priznať. „Túto sumu si požičala najmä zato, aby Tebe mohla poslať šesťdesiat rubľov, ktoré si vtedy tak ceľmi potreboval...“ 49 Keď neskôr v Petrohrade vydieraná Svidrigajlovom a nútená ísť k nemu, aj napriek obrovskému odporu k nemu pristane a stretne sa s nim, pretože tuší, čoho je schopný a čo môže jej bratovi spôsobiť. Tieto činy svedčia o jej nekonečnej sesterskej láske.

Treba poznamenať, že Raskoľnikov sa priebehom diela mení a preto aj jeho správanie k rodine sa menia. Po ich príchode do Petrohradu ich privítal chladne. Raskoľnikov: „Nemôžem, nemôžem“, opakoval podráždene, „netrápte ma! Dosť už .. choďte! Nemôžem!“50, dokonca vyhlasuje, že ich nenávidí aj keď ich miloval. Ako však môže znenávidieť rodinu, ktorú nadovšetko miloval? Nie, on ju nezačal nenávidieť, on len nechcel, aby trpeli s nim, svoj kríž chcel niesť sám, bez toho, aby ním zaťažil svojich najmilších. V závere si s matkou padli do náručia a pri rozlúčke s Duňou si želal, aby bola šťastná s Razumichinom a aby sa postarala o mamu, keď pri nej nebude. Jednoducho, chcel pre svoju rodinu len to najlepšie.
Z tohto môžeme vyvodiť záver, že aj keď Raskoľnikova mesto zmenilo, na jeho nekonečnej láske k rodine sa nezmenilo nič.




Raskoľnikovov vzťah k Soni :Dá sa povedať, že román Zločin a trest je bez milostnej zápletky, pretože láska Razumichina a Dune je len čosi vedľajšie, čo dej neposúva a nijako neovplyvňuje ďalšie situácie. Na druhej strane zložitý vzťah Raskoľnikova a Sone sa dotvára v skutočný milostný cit až v epilógu románu. Áno, vzťah Raskoľnikova a Sone je naozaj zložitý. Mnohí si možno pod pojmom láska predstavia lásku od prvého momentu, no v tomto prípade ide o zložitý cit, ktorý sa postupne vyvíjal až k nej dospel. Raskoľnikov v priebehu deja vystupuje ako teoretik a ideológ, ktorého takmer celého pohltila jeho idea – idea o delení ľudí na „obyčajných“ a „výnímočných“. Potreboval si len dokázať, že naozaj medzi výnimočných patrí. Ak sa v ňom aj prejaví cit, ide len o záblesky nasledované úvahami, či vnútornými dialógmi.
Je dôležité povedať, že Raskoľnikov nevyhľadával spoločnosť a preto aj Soňu spoznal náhodou. Už pri stretnutí s Marmeladovom si vytvoril jej obraz, no prvýkrát ju, paradoxne, videl až pri jeho smrteľnej posteli. Vtedy usúdil, aký je človek podliak, že celá rodina zo Sone čerpá peniaze, už sa tomu nebránia, už si privykli...
Dôležitý je postoj, aký Raskoľnikov zastával ku Soni. Keď niekto spomenul, že Soňa je prostitútka, všetci sa na ňu dívali s opovrhovaním a odporom. Pre Raskoľnikova však Sonino povolanie nebolo kľúčom k súdeniu jej osoby. Nepovažoval ju za menejcennú, naopak považoval ju za rovnocennú jemu a jeho rodine. Raskoľnikov: „...a že som svojej sestre dnes preukázal česť, keď som ju usadil vedľa teba.“51
Raskoľnikov Soňu najprv ani nevníma ako ženu, skôr ako osobu, ktorú ťahá bahno spoločnosti hlbšie a hlbšie.

Pri jeho prvej návšteve u Soni premýšľa o mnohých sociálnych a existenčných otázkach, Soňa ho zaujíma skôr ako objekt, ako obeť sociálnych pomerov, ktorých obeťou sa má stať i jeho sestra Duňa v podobe vydaja za Lužina.
Raskoľnikov má vážne pochybnosti, či Soňa nie je pomätená. Raskoľnikov: „Vari niekto so zdravým rozumom uvažuje ako ona? Vari možno takto stáť nad svojou záhubou, rovno nad smradľavou jamou, do ktorej ju to už ťahá, a mávať rukami a zapchávať si uši, keď jej hovoria o nebezpečenstve? Vari čaká na zázrak? Asi. Vari toto všetko nie sú známky pomätenosti?“ 52 Nerozumie tomu, ako môže niekto ako Soňa viesť život aký vedie a pritom nerozmýšľať nad iným východiskom.
Tu si Raskoľnikov uvedomuje, že len Soni sa môže zveriť so svojim činom, len jej. Ju si totiž už dávnejšie zvolil a pochopil, že aj ona zahubila život – svoj. Práve preto len ona smie vypočuť jeho spoveď. Práve u nej videl v akej chudobe žije, aj napriek tomu akým podradným zamestnaním sa živí, že hrozí, že po smrti Kateriny Ivanovny bude jediná, kto sa o jej deti postará a ak sa jej samej niečo stane, deti stihne krutý osud. Videl, ako ju trápi táto predstava a ako hrozne trpí. Raskoľnikov si uvedomuje, že Soňa je stelesnením utrpenia, padá pred ňou na kolená a bozkáva jej nohy. Sám vysvetľuje, že sa poklonil celému ľudskému utrpeniu.
V tomto románe Raskoľnikov nezápasí len s vyšetrovateľom Porfirijom Petrovičom a s celou políciou, ale aj s vlastným svedomím, ktoré prehovára práve kvôli Soni, ona je totiž najväčším nepriateľom Raskoľnikovovej teórie, ona odmietala jeho právo zabiť, a preto zasahovala jeho najcitlivejšie miesto a tým bola pochybnosť o správnosti jeho teórie a nevydarený pokus o jej realizáciu prostredníctvom vraždy stareny, a práve ona bola hlavným podnetom, ktorý ho dohnal k priznaniu. Po Marmeladovovom kare prichádza Raskoľnikov ku Soni. Pred pokusom o priznanie sa k nej pocíti prudkú nenávisť, keď sa však na ňu pozrel, „stretol sa s nepokojným a mučivo starostlivým Soniným pohľadom, bola v ňom láska, jeho nenávisť zmysla ako prízrak. Nebola to nenávisť, jeden cit si splietol s iným.“53
Keď Raskoľnikov posledný raz navštívi Soňu, predtým, ako sa udá, uvažuje: „Ja som potreboval jej slzy, potreboval som vidieť jej zdesenie, pozerať sa, ako ju srdce boli a ako sa sužuje! Musel som sa niečoho zachytiť, všetko oddialiť, vidieť človeka! A to som si trúfol toľko si o sebe namýšľať, tak sa na seba spoliehať, ja úbožiak, ničomník, podliak, podliak!“ Raskoľnikovovej pýche bola Soňou zasadená smrteľná rana. Pochopil, že ju potreboval, potreboval jej slzy, trápenie. Nebol „výnimočný“, nedokázal si svoj krž na plecia vyhodiť sám. V tejto chvíli v ňom ešte nebolo lásky k Soni.

Raskoľnikov bol vedený matkou ku kresťanstvu, do kostola však nechodil a nemodlil sa. Pravdou však je, že Saňa priviedla Raskoľnikova k láske k bohu. Symbolom cesty k tejto láske bol príbeh o Lazarovi. Pri čítaní si Soňa pomyslela: „A on, on takisto zaslepený a neveriaci, on takisto uslyší a uverí, áno, áno! O chvíľku, hneď! Rojčila a chvela sa od radostného očakávania.“54 Symbolikou toho, že Raskoľnikov uveril bola veta: „Vtedy mnohí zo Židov, ktorí prišli k Márii a videli, čo urobil, uverili v neho.“55 Soňa bola hlboko veriaca aj napriek tomu, v akej biede žila. Táto viera vzbudzovala u Raskoľnikova obdiv a čo sa týka viery, mohol si od nej brať príklad. Na znak viery a spolupatričnosti mu venovala kríž. „Soňa mlčky vybrala zo skrinky dva krížiky, jeden drevený a druhý medený, prežehnala sa, prežehnala aj jeho, a navliekla mu na krk cyprusový krížik.“ 56 V závere mu Soňa radí, aby sa modlil a on nej odpovedá: „Ale prosím, koľko budeš chcieť! A úprimne, Soňa, úprimne...“57 Z týchto viet možno usúdiť, že z Raskoľnikova sa stáva veriaci človek.
V epilógu sa dozvedáme, že nadišla Raskoľnikova premena, prebúdza za k novému životu, opäť padák Soniným nohám a nekonečne ju miluje, čo je symbolom jeho novej životnej etapy. Obaja sú nesmierne šťastní a rozhodnú sa čakať a trpieť spolu. Raskoľnikov cítil, že bol vzkriesený, na tých sedem rokov, čo ich ešte čakalo hľadeli ako na sedem dní.

Sonin vzťah k rodine : Soňa žila sama. jej jediná rodina, ktorú mala bola jej macocha, otec a malí súrodenci. Živila sa najstarším remeslom a celá rodina Marmeladova bola odkázaná na jej zárobky. Tu si môžeme všimnúť jeden paradox. Zatiaľ čo Raskoľnikova živila jeho rodina, Soňa živila svoju rodinu. Ako sa však také mladé a pekné dievča dostalo k takejto práci? Bola to obeta, obeta tým, ktorých najviac milovala. Ona nepotrebovala peniaze pre seba, ale pre hladné krky o ktoré sa musela Katerina Ivanovna starať. Soňa bola veľmi dobrej povahy. Vedela, že celá rodina by bola bez nej stratená, a pritom to nepovažovala za „vyciciavanie“. Ona ich jednoducho mala rada. Vedela, ako trpia, ako žijú zo dňa na deň. Už len jej nenásytný súcit ju nútil pomáhať im ako sa len dalo.
Jej otec bol opilec. Prepil všetky svoje i rodinné peniaze. Neraz sa stalo, že nejaké ukradol aj Soni. Za to, že jej ukradol peniaze sa mohla naňho nahnevať a možno aj zanevrieť. Nie, Soňa nebola taká. Svojho otca milovala bez ohľadu na to aký bol.

Viazala ho k nemu úcta a láska, ktorá prehliadne všetky jeho neduhy.
Aj keď Katerina Ivanovna nebola jej vlastná matka, Soňa ju mala veľmi rada. Skôr to bol nesmierny súcit a ľútosť ako láska. Videla jej utrpenie a žiaľ, a preto jej nedokázala odmietnúť akúkoľvek pomoc, aj prostitútkou sa stala na jej podnet. Nikdy jej to však nemala za zle, brala to ako jediné východisko, ako jedinú formu pomoci pre ňu. Soňa v nej videla ideál čistoty, spravodlivosti a obetavosti. Katerina Ivanovna bola pre ňu ženou, ktorá si dokázala zachovať česť, hrdosť a svoje ideály aj v takej zložitej situácii v akej sa ocitla. Deti. To boli bytosti Soninej najväčšej radosti a zároveň i najväčšieho trápenia. Soňa ich zbožňovala, tešila sa z nich a chcela pre ne len to najlepšie. Na druhej strane však ony boli dôvod prečo sa Soňa začala predávať, prečo sa „podaromnici zahubila“58 , ony potrebovali jesť, keby išlo o Katerinu Ivanovnu, tá by radšej sama zomrela od hladu, len aby jej deti mali čo do úst vložiť.. Vedela, že jej obeta je práve pre ne, no to na jej láske k nim nič nemenilo. Áno, deti boli aj predmetom jej sužovania. Neraz ju kvárila myšlienka, že Katerina Ivanovna čoskoro zomrie a na deti ostane sama. Alebo sa nebodaj stane niečo aj jej a deti budú musieť do sirotinca. Práve deti ju držali na tomto svete. Nebyť ich, už dávno by sa hodina do vôd Nevy a so všetkým skoncovala, no nemohla, veď kto by sa potom o deti postaral? Samovražda bola teda vylúčená, aj keby nazbierala odvahu, svedomie by sa jej postavilo do cesty.
Soňa svojim čoraz hlbšie sa ponárajúcim životom držala nad vodou životy celej svojej rodiny. Mala ich rada a ani vo sne by jej nenapadlo vyčítať im to, taká bola Soňa – milujúca a obetavá.



Raskoľnikov v porovnaní so Svidrigajlovom :Veľmi zaujímavý je vnútorný problém Svidrigajlova a Raskoľnikova. Boli si podobní – svojím spôsobom. Obidvaja spáchali zločin. Každý z nich spravil niečo protizákonné – Raskoľnikov zabil úžerníčku, Svidrigajlov si otrávil ženu, znásilnil mladú dievčinu a bol svojím správaním zodpovedný za ďalšie úmrtia. Prečo sa potom Svidrigajlov zabil a Roďa nie?
Rozdiel je v pochopení zločinu. Raskoľnikov bol citlivejšej povahy, a preto bol viac ovplyvnený svojím svedomím. Myšlienky, ktoré potláčal, sa mu vracali s ešte väčšou intenzitou. Preto bol nútený neustále rozoberať svoj zločin, zohľadňovať motívy a hľadať dôvod, prečo sa stále trápi. Týmito úvahami urýchlil v sebe uvedomenie si vlastnej zodpovednosti za vraždu a celkové vyslobodenie sa zo svojich psychických múk.
Svidrigajlov nič také nepociťoval.

Bol to egoista, ktorý si užíval život svojím vlastným bezohľadným spôsobom. „Celý večer až do desiatej strávil v rôznych krčmách a brlohoch, chodiac z jedného do druhého.“59 Rád sa bavil, napriek tomu, že jeho spôsob „bavenia“ prekračovalo hranice zákona. Svoje zločiny si uvedomoval azda len vtedy, keď ich páchal. V momente však na ne zabudol a jednoducho na ne nemyslel. Obrnil sa hrošou kožou voči deliktom, ktoré páchal. V posledných chvíľach to už bolo na neho príliš veľa stresu a potlačovaného vnútorného napätia a kritické situácie začal riešiť iracionálne. Vyžíval sa v pocite, že je blízko smrti, keď Duňa na neho mierila zbraňou a strieľala. „Stál pred ňou dva kroky, čakal a hľadel na ňu s divou odhodlanosťou, rozpáleným, náruživým, upreným pohľadom.“60 Páčil sa mu pocit, že Duňa sa desí jeho správania a stupňoval svoje úchylné vzrušenie do takých rozmerov, že neboli neho únosné. Vtedy sa v ňom niečo zlomilo. Nespravil Duni nič a pustil ju domov. Nepodobá sa to na jeho predošlé konanie. Pre Svidrigajlovu povahu by bolo najcharakteristickejšie, keby ju tam znásilnil. On tak nespravil. Myslíme si, že nevydržal v sebe svoj vnútorný rozpor – Duňa bola jediný človek ktorého Svidrigajlov ľúbil. Nemohol uniesť skutočnosť, svojej milovanej spôsobuje také nepredstaviteľné trápenie, tak premohol v sebe obludné myšlienky a raz sa zachoval ako človek. „Uplynula chvíľa, čo sa Svidrigajlovova duša zmietala v hroznom míkvom duševnom boji. Hľadel na ňu neopísateľným pohľadom. Náhle odtiahol ruku, odvrátil sa, rýchlo odišiel k obloku a zastal pred ním.“61
Tento pocit byť znova človekom sa mu stal osudný. Svidrigajlov si pomaly začal zisťovať, ako hlboko klesol. Uvedomil si, že za tie roky potlačovaného pocitu zodpovednosti sa z neho stalo monštrum. Pocity, ktoré sa mu preháňali hlavou však nebral dramaticky. Pokojne sa pozeral pravde do očí. Jeho psychika to už ďalej nemohla uniesť. Začali sa mu zdať halucinácie, v ktorých sa mu zjavovalo dievčatko, ktoré znásilnil. Sníval sa mu aj sen – bol o ubitom a uzimenom dievčatku. Svidrigajlov ju vzal a zaopatril, uložil do postele. Vo chvíli, keď sa mu zdalo, že už spí, zistil, že sa na neho pozerá a začína ho zvádzať spôsobom nemravnej neviestky. Vo chvíli, keď ju chcel udrieť sa zobudil. Uzimené dievčatko predstavovalo Svidrigajlovovu ľudskú stránku. Doteraz bola len ubíjaná a zanedbávaná. Svidrigajlov ju však po dlhom čase náhodou našiel a uvedomil si ju- tým je znázornená jeho skutočná láska ku Duni.

Vo chvíli, keď si myslí, že môže existovať ako človek, zisťuje, že je už taký skazený a prehnitý, že ani jeho láska nie je skutočná a že sa za ňou skrývajú krivé úmysly.
S takou skutočnosťou sa už Svidrigajlov nedokázal tým svojím chladným spôsobom vyrovnať a dobrovoľne si berie život. Človek by si možno pomyslel, že ani nakoniec sa Svidrigajlov nedokázal zachovať ako čestný človek, nenesie za seba zodpovednosť, ale zbabelo si berie život. Je však dôležité podotknúť, že ako človek, ktorý zisťuje, že aj to málo ľudské v ňom je prehnité a v konečnom dôsledku ešte horšie ako jeho zločiny, nemal inú možnosť, iba sa zastreliť.
Svidrigajlov smutný príbeh nám ukazuje ako hlboko môže klesnúť ľudská morálka. Jeho život je tiež odpoveď na otázku, čo by sa bolo stalo, keby si Raskoľnikov neuvedomil svoj zločin. Problémy a konflikty

Problém prostredia :Jednou z najcharakteristickejších čŕt realizmu je vplyv prostredia na jednotlivca a jeho konanie. Tak je to i u F.M. Dostojevského. Ruská spoločnosť je jedným z mnohých faktorov formujúcich jednotlivca v jeho dielach. Na rozdiel od iných významných spisovateľov realizmu, Dostojevský nedopúšťa, aby jeho hrdinovia boli absolútne manipulovaní mienkou spoločnosti, ako to bolo napr. v diele H. de Balzaca Otec Goriot, kde vlastnosti francúzskej smotánky boli univerzálne pre každého jej člena (honba za peniazmi, pokrytectvo a neuznávanie morálneho spôsobu života). Dostojevský necháva svoje postavy kriticky uvažovať, zachováva ich individualitu a tým nevylučuje ich vzoprenie sa systému všeobecne uznávaného. Preto nemôžme Raskoľnikovov zločin pripísať na účet vplyvu prostredia. Raskoľnikov bol preto v plnej miere zodpovedný za svoje činy. Myslíme si, že takýto spôsob vytvárania je realistickejší obraz, hodnoverný skutočnému životu.
V našej práci sme nemohli spraviť charakteristiku prostredia, v ktorom sa Raskoľnikov pohyboval, pretože bol vystavovaný vplyvu dvoch prostredí. Separovali sme ich z dôvodu, že každé ho formovalo svojím charakteristickým spôsobom. Prvým z nich je jeho vlastná izba, kde býval. Bola to úbohá maličká, asi šesť krokov dlhá izbietka. Po celo svojom obvode bola polepená starými, žltými a všade zaprášenými tapetami. Bola tak nízka, že človek mal z nej pocity prirovnateľné ku klaustrofóbii. Nábytok jeho izby bol zastúpený len troma starými a rozheganými stoličkami a prestarnutým stolom. Stôl bol pokrytý zošitmi a podľa usadenej vrstvy prachu sa dalo usúdiť, že nebol už dlhý čas používaný. A napokon stará pohovka, čo zaberala skoro celú stenu. Kedysi bola obtiahnutá látkou, no teraz k jej zúboženému stavu prispievalo aj to, že bola celá neforemná a dotrhaná. Raskoľnikov ju používal ako posteľ. Mnohokrát si do nej ľahol tak, ako bol, oblečený, bez plachty.

Prikrýval sa svojím starým študentským plášťom a do hlavnice si napchal špinavú bielizeň, aby mal hlavu vyššie. Pri pohovke stál stolík. Raskoľnikov mal ku svojej izbe od začiatku nepriateľský postoj, veď sám sa o nej vyjadroval ako o „kutici“ a „klietke“. Negatívny postoj však postupne prechádzal do stavov apatie, kedy už vôbec nedbal o ňu, pretože bol príliš pohltený svojimi problémami. Izba na Raskoľnikova pôsobila tak, že svojím výzorom ho ubíjala. V chorobe, keď blúznil, izba ešte umocňovala jeho trápenie a v kritických okamihoch, keď uvažoval nad teóriou, bol náchylnejší vidieť svoju situáciu horšie a bezvýchodiskovejšie, aká bola v skutočnosti. Keby si bol vytvoril harmonický vzťah ku svojej izbe, prežíval by svoje problémy menej tragicky, ako to bolo v jeho prípade.
Druhé prostredie vplývajúce na neho, bola celá ruská spoločnosť. Raskoľnikov bol typ človeka túžiaceho po živote v ideálnom svete. To sa o ruskej spoločnosti nedalo povedať ani zďaleka. Realita, v ktorej žil Raskoľnikov, bola plná kontrastov a vnútorných rozporov. Raskoľnikov bol dennodenne svedkom trápenia chudobných ľudí a opilcov. Typickým príkladom nespravodlivej biedy je príbeh Marmeladovovej rodiny. Otec bol úradník, no všetky peniaze, čo zarobil, prepil. Bol to nevyliečiteľný alkoholik, ktorý svojím alkoholizmom ochudobňoval celú rodinu. Marmeladov: „A tu som dostal miesto. Dostal a opäť stratil. Chápete, prosím? Tu som ho stratil už z vlastnej viny, lebo sa ozvala moja prirodzenosť.“62 Marmeladov bol jediný živiteľ rodiny. Jeho manželka – Katerina Ivanovna mala šľachtický titul, ktorý jej bol nanič, pretože bola veľmi chudobná. Trpela na tuberkulózu. Mali aj štyri deti. Najstaršou z nich bola Soňa. Bola donútená existenčnými problémami stať sa prostitútkou a predávať svoje mladé telo.
Príbeh rodiny Marmeladovcov vôbec nebol ojedinelý v Rusku v tej dobe. Problémy, ktoré mali oni, mali aj mnohé ďalšie rodiny. Ku všeobecnej chudobe sa pridali postupne aj opilstvo, pohlavné choroby a úžerníci. Na druhej strane stál blahobyt „zbytočných“ členov spoločnosti, tento prípad je vykreslený v postave Aľony Ivanovny- starej úžerníčky. Ľudia ako ona ochudobňovali všetkých naokolo. Získané peniaze však nepoužili na dobré ciele. Je to presne tak ako u Aľony, ktorá všetky „zarobené“ peniaze odkázala istému kláštoru, aby sa za ňu po jej smrti modlili. Je to typický príklad banálnosti spoločnosti a jej pomerov.
A ako ruská spoločnosť ovplyvnila samotného Raskoľnikova? Práve jej situácia bola podnetom pre neho na vytvorenie svojej teórie.

Ako sme už spomenuli, Raskoľnikov bol človek túžiaci žiť v ideálnom harmonickom svete. Bol to však aj človek aktívny. Preto sa rozhodol spraviť veľký čin v ústrety novej budúcnosti a spoločnosť mu dala na to ideálne podmienky.

Právo zabiť: Do románu Zločin a trest je prostredníctvom Raskoľnikovovej teórie zasadená zaujímavá a pritom závažná myšlienka: Má človek právo zabiť? Je niekomu dovolené poslať človeka na druhý svet bez toho, aby ho stihol trest? Autor sa nad touto myšlienkou zamýšľa veľmi rafinovane: prostredníctvom Raskoľnikovovho konania a myšlienok. Čitateľ si môže všimnúť Raskoľnikovove zanietenie a presvedčenie o pravdivosti jeho teórie a s ňou súvisiace právo zabiť. Raskoľnivov zabalil toto právo na jednej strane do ušľachtilej a na druhej strane do sebeckej myšlienky.
Raskoľnikov ho definuje ako výsadu „výnimočných“ ľudí. Sebecká stránka jeho pohľadu na tento problém spočíva v tom, že sa sám považoval za „výnimočného“, potreboval si to len dokázať. A práve právo zabiť, ktoré si privlastnil, mu malo poslúžiť ako prostriedok, ktorý by ho povýšil do stavu „výnimočných“, ako ambrózia, ktorá by nasýtila jeho pýchu. Ušľachtilá stránka Rakoľnikovovho zmýšľania spočívala v jeho presvedčení, že po jednom zlom skutku bude môcť v ykonať tisíce dobrých, a že tým pádom mu právo zabiť pomôže prekonať barieru a odštartuje reťazec samaritánskych činov. V závere však sám Raskoľnikov dospel k tomu, že nie je „výnimočný“, a že nemal právo zabiť. Dostojevskij nám ukazuje, že jeho Raskoľnikovova teória a s ňou súvisiace právo zabiť sú mylné, čo symbolizuje Raskoľnikovova prehra so svedomím a následné udanie sa. Víťazí teda Dostojevského myšlienka socializmu, ktorá hlása rovnosť ľudí a týmpádom vonkoncom vylučuje niečiu nadradenosť, tobôž nie v takej miere. Myšlienky Dostojevského socializmu a viery v boha preto našli spoločnú reč, čo znamená, že právo zabiť kategoricky zamietli. Keby si tieto dve myšlienky Dostojevského až tak nezískali, záver románu by mohol vypadať úplne inak. Individualizmus a anarchizmus: Toto sú ďalšie dva problémy nastolené Raskoľnikovom. Aby sme správne pochopili spojitosť Raskoľnikova s týmito pojmami, definujme si ich. Čo je to individualizmus? Slovník cudzích slov hovorí, že je to zdržanlivosť voči kolektívu. Raskoľnikovov postoj ku spoločnosti je naozaj individualistický. Spoločnosti sa vyhýba a spoločnosť sa zas vyhýba jemu. Mnohí ľudia si ho vážia, no málokto ho má rád. Prečo je to ale tak? Príčinu treba hľadať v jeho povahe.

Jeho správanie bolo nevyspytateľné a pre mnohých nepochopiteľné, preto sa mu ľudia vyhýbali. Raskoľnikov bol ale individualista preto, že sa sám vyhýbal ľuďom. On jednoducho nedbal o spoločnosť, uspokojil sa so samotou a myšlienkami, nad ktorými premýšľal. Dostojevskij nám ale ukazuje, ako ho táto samota ubíjala, stával sa z neho schyzofrenik, po duševnej stránke nie celkom zdravý človek. Zároveň vidíme, ako sa Raskoľnikov zmenil k lepšiemu po boku Sone, čím Dostojevskij naznačuje, že samota človeka pomaly, no iste zabíja a odsudzuje takúto formu individualizmu. Čo je to anarchizmus? Je to zľahčovanie alebo odmietanie akéhokoľvek poriadku, či disciplíny. Nevnímajme Raskoľnikova ako nejakého antiglobalistu, on bol anarchista iným smerom. Jeho anarchizmus spočíval v neschopnosti žiť v spoločnosti „normálnym“ spôsobom. On sa totiž túžil stať „výnimočným“. Títo „výnimoční“ ľudia boli sami o sebe anarchisti, pretože pre nich neexistovali zákony a obmedzenia. Ich „výnimočnosť“ im všetko dovoľovala. Ak už Raskoľnikov bol anarchista, túžil tým pádom, aby sa z neho stal anarchista na vyššej úrovni. Samotná Raskoľnikovova snaha stať s „výnimočným“ spravilo z neho anarchistu a poznačila jeho život. Dostojevskij nám prostredníctvom Raskoľnikovovho konca ukazuje, že Raskoľnikovova samotárska forma anarchie je potlačená, až sa napokon mení v lásku k Soni.




































Formálny rozbor


Dostojevskij je vo svojej veľkosti skutočne jedinečný. A preto ťažko možno hovoriť o nejakých absolútnych znakov, ktorými by sa dalo charakterizovať Dostojevského dielo. Zločin a trest je epické dielo. Má veľký rozsah. Komplikovanosť ľudského života spôsobuje, že toto dielo je z útvarovej stránky veľmi zložité. Je to román, pretože tu vystupuje veľké množstvo postáv,má viacero dejových línií.
Dostojevskij sa stal tvorcom polyfonného románu. Rozbil v podstate ustálenú formu monologického románu a vytvoril zásadne nový prozaický druh v európskej i svetovej spisbe. Aj preto sa jeho tvorba tak ťažko zaraďuje do akýchkoľvek rámcov a vymyká sa zo známych literárnych schém. Dielo Zločin a trest je psychologický román. Znamená to, že do najmenších detailov rozpitváva dušu a duševné stavy hrdinov v mnohých situáciách. V tomto diele však Dostojevskij zašiel ešte ďalej a vytvoril čosi ešte grandióznejšie ako „obyčajný“ psychologický román.

Zločin a trest nie je jednoducho iba románom s kriminalistickou zápletkou, nie je iba románom- tragédiou, románom psychologickým či filozofickým, ale azda všetkým spolu a ešte viac: je naozaj závratným obrazom ľudskej duše. Dostojevskij ním zabúchal na brány večnosti, zdá sa, že nikto pred ním a nikto po ňom neprenikol do človeka tak hlboko, prenikavo, úspešne. Je to obraz, ku ktorému sa ľudstvo zrejme bude ustavične vracať. Bude ešte dlho s ním a s jeho hrdinami diskutovať, lebo sotva sa dakedy zbaví túžby po dokonalejšom sebapoznaní.
Dielo je rozčlenené na šesť častí s epilógom. Každá jedna časť sa delí na kapitoly, ktorých počet sa pohybuje od päť do osem. V priemere má každá časť asi sto strán. Dej v každej časti kulminuje a vrcholí v závere časti, často však až nasledujúcej. Z globálneho hľadiska dej romámu postupne graduje, prichádzajú nové postavy, zamotáva sa, až nakoniec vrcholí v závere. V epilógu sa dozvedáme, čo sa stalo po Raskoľnikovom priznaní a keďže je tento román otvorený, nedokončený, autor nám v tejto časti necháva priestor na premýšľanie. Dostojevského román využíva tri zobrazovacie postupy: epický, lyrický a dramatický. Toto dielo nie je ,,šablonovité“, a preto epický postup tu nie je prvoradý. V Dostojevskom diele je prvoradý lyrický postup, ktorý sa uplatňuje pri zobrazovaní Raskoľnikového duševného rozpoloženia. Dramatický postup aj v tomto diele ide bokom a využíva sa pri zobrazovaní priamych rozhovorov medzi postavami. A v tomto románe nechýba ani rozprávačský slohový postup, ktorý je prevedený rozprávačom.
Dostojevskij sa venuje obzvlášť jednej postave a to Raskoľnikovovi, ale nevenuje sa jej ako hlavnej postave. Tu sa prejavuje Dostojevského majstrovstvo nazrieť do hlbín ľudskej duše. Skúma každé jej zákutie, jej rozpoloženie v tých najrôznejších situáciách a ostatné veci idú bokom.
S Dostojevským prichádza hrdina, ktorého hlas sa vytvára asi tak, ako v románoch zvyčajného typu hlas autora. Hrdinovo slovo o sebe samom i osvete má rovnakú závažnosť ako spisovateľov komentár. Nepodriaďuje sa obrazu hrdinu ako jeden z prostriedkov jeho charakteristiky, a nie je ani tlmočníkom tvorcu diela. V štruktúre výtvoru zaujíma výlučné a samostatné postavenie, znie akoby popri autorskom slove a osobitým sa spája s ním i s rovnocenným hlasmi ostatných hrdinov. Dostojevského hrdinovia majú takú vlastnosť, že môžu zaujať miesto vedľa svojho tvorcu, nesúhlasiť s ním a dokonca sa aj vzbúriť proti nemu. V Dostojevskom umeleckom svete vystupujú hrdinovia, ktorí sú akoby svojprávni, od autora nezávislí, už či je to Raskoľnikov alebo iní.
Autor často komentuje dej, jeho poznámky sú v zátvorkách.

Pomocou týchto komentárov približuje čitateľovi dej a ilustruje ho faktami, ktoré by si čitateľ nemusel uvedomiť.
V priebehu deja sa stretávame stále s novými postavami. Autor nám hneď pri prvom kontakte s nimi podáva ich pomerne dôkladný opis, ktorý nám umožňuje vytvoriť si o postave predstavu hneď pri prvom styku s ňou. Samozrejme, že opis postáv sa postupom deja dopĺňa, no tento výrazný prvý opis je evidentný. Autor používa reč úmernú spoločenským vrstvám. Stretávame sa teda od hrubej až vulgárnej reči opilcov až po vznešenú a vyumelkovanú reč bohatších a významnejších ľudí. Porfifij Petrovič: „Povinný som,povinný vám niečo vysvetliť,prosím...“63 Stretávame sa aj s výmimkami ako Marmeladov, ktorého reč a vyjadrovanie má úroveň, vznešenú reč teda používajú ľudia z vyšších vrstiev, ale aj vzdelaní ľudia, ako Razumichin a Lebeziatnikov. Znaky realizmu

Aj keď sa toto dielo vymyká zo šablón určujúcich žáner, je to predsa Dostojevského dielo, ktorý nepoznal medze a nebál sa vytvoriť niečo nové, svoj realistický pôvod nezaprie. Je to realistické dielo telom i dušou. Dej sa odohráva v Petrohrade, čiže na nijakom zvláštnom mieste, ale v bežnom mestskom prostredí, kde žijú tisícky ľudí. Autor majstrovsky vykresľuje vtedajšiu spoločnosť bez ružových okuliarov, v reálnom svetle zobrazuje jej prehnitosť a neduhy. Do tohto prostredia zasadzuje postavy, ktoré si v ňom žijú svoj každodenný život. Môžeme sa tu stretnúť so zástupcom z takmer každej spoločnskej vrstvy, čiže od žobrákov až po vznešených ľudí z vyšších vrstiev. Snáď jediná, nie práve každodenná záležitosť je Raskoľnikovova vražda stareny a jej sestry. Výnimka ale potvrdzuje pravidlo. Autor aj postavy zobrazuje v reálnom svetle, nebojí sa odkryť ich najhoršie vlastnosti, odkrýva ich najtajnejšie duševné zákutia. Postavy sa priebehom deja menia – autor využíva typizáciu. Ovplyvňuje ich prostredie, v tomto prípade prehnitá spoločnosť, veľkomesto a zlá sociálna situácia. Zo Sone sa stáva prostitútka, z Raskoľnikova vrah, aby boli v závere vzkriesení pre nový život, prežitý spolu v nekonečnej vzájomnej láske. Román má výraznú epickú, takisto aj dramatickú zložku. Cieľom Dostojevského nebolo vytvoriť nejakú strhujúcu zápletku. Chcel rozpitvať ľudskú dušu, čo sa mu aj podarilo. To znamená, že je tu veľmi výrazný lyrická zložka, najčastejšie zastúpená vnútornými monológmi. Román má viacero dejových línií, vystupuje v ňom množstvo postáv. Dej kulminuje veľmi rafinovane, až nakoniec vrcholí v závere. Má otvorený záver, tým nám autor necháva priestor pre fantáziu.

Dôležitú pozíciu tu zastáva rozprávač, ktorý dej komentuje a ilustruje, približuje nám postavy a sprístupňuje nám ich psychiku. Výroky a myšlienky

Z myšlienok F. M. Dostojevského

Ľudia, ľudia – to je to hlavné. Ľudia sú drahší než samé peniaze. Ľudí na žiadnom trhu a za žiadne peniaze, nemožno kúpiť, pretože ľudia sa nepredávajú a nekupujú, ale zase len behom vekov vyvíjajú.. Denník spisovateľov 1873

Som rovnako ako Puškin sluha cárov, pretože jeho deti, jeho národ sa neštíti byť sluhom cárovým a ešte viac budem jeho sluhom, až skutočne uverí, že jeho národ – to sú jeho deti.
Zo zápisníka

Ten súcit – to je náš poklad a vykoreňovať ho zo spoločnosti je strašné. Až spoločnosť prestane ľutovať slabých a utláčaných, potom sa jej prestane dariť, stvrdne a vyschne, stane sa nemravnou a neplodnou...
Denník spisovateľov 1876

Umenie je vždy súdobé – skutočné, nikdy neexistovalo inak, a hlavne ani nemôže existovať inak.
1861

...dospel som k nezvratnému záveru, že umelec spisovateľ má okrem básní poznať do najmenších podrobností (historických a súčasných) zobrazovanú skutočnosť. Podľa môjho súdu skvie sa tým u nás len jediný – Lev Tolstoj. 9. apríl 1876

Tvorba – základný princíp každého umenia – je pevnou organickou vlastnosťou ľudskej prirodzenosti a má právo existovať a rozvíjať sa už len preto, že je nepostrádateľnou súčasťou ľudského ducha. 1861

Všetka hĺbka, všetok obsah umeleckého diela je teda iba v typoch a charakteroch. A skoro vždy to tak býva. Denník spisovateľov 1876

Krása je normálnosť zdravia. Krása je užitočná, pretože je krásou, pretože v ľudstve je večná potreba krásy a jeho vyššieho ideálu. Keď sa v ľude uchová ideál krásy a jej potreba, tu je zrejmé, že je tam ešte zdravie, norma a že je tak zaručený vyšší vývoj onoho národa. 1861




Povedali o ňom

N. A. Dobroljubov
V dielach pána Dostojevského nájdeme jeden spoločný rys, viacmenej zrejmý vo všetkom, čo napísal.

Je to bolesť nad človekom, ktorý sa priznáva, že nemá silu, alebo dokonca ani právo byť skutočným človekom, celým a samostatným.
Zabityje ljudi 1861



Maxim Gorkij
Musel sa objaviť človek, ktorý vo svojej duši zachytil spomienky na všetky tie ľudské muky a ich hrôzu zobrazil vo svojom diele. Tým človekom je Dostojevskij.
Tolstoj a Dostojevskij sú dvaja najväčší géniovia, ktorí silou svojho talentu ohromili celý svet, obrátili na Rus pozornosť celej udivenej Európy a postavili sa do rady veľkých ľudí, akými sú Shakespeare, Dante, Cervantes, Rousseau a Goethe. Referát na zjazde sovietskych spisovateľov 1934

Francois Mauriac
My všetci, alebo takmer všetci, sme holubice poznamenané Dostojevským.
Le roman, Paríž 1928
























Zoznam použitej literatúry

1. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987.
2. Juríček, J.: Encyklopédia spisovateľov sveta. Bratislava, Obzor 1987.
3. Vlašín, Š.: Slovník literární teorie. Praha, Československý spisovatel 1984.
4. Hautman, F.: Dostojevskij – věčný problém člověka. Praha, Rozmluvy 1992.
5. Parolek, R.: F. M. Dostojevskij. Praha, Orbis 1963.
6. Petráš, Z.: Malý slovník cudzích slov. Košice, Pezolt 1998






































Zoznam citovanej literatúry

1. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 272.
2. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 272.
3. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 9.
4. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 74.
5. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 77.
6. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 17.
7. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 79.
8. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 67.
9. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 95.
10. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 100.
11. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 110.
12. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 117.
13. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 164.
14. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 516.
15. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 120.
16. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 357.
17. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 74.
18. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 47.
19. Dostojevskij, F.

M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 468.
20. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 333.
21. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 249.
22. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 337.
23. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 424.
24. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 251.
25. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 337.
26. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 339.
27. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 539.
28. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 319.
29. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 73.
30. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 72.
31. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 32.
32. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 32.
33. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 18.
34. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 380.
35. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 139.
36. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 257.
37. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 304.
38. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 487.
39. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 499.
40. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 119.
41. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 129.
42. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 39.
43. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 44.
44. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 44.
45. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 150.
46. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 321.
47. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 377.
48. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 413.
49. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 38.
50. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 205.
51. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 337.
52. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 339.
53. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str.

429.
54. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 343.
55. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 343.
56. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 549.
57. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 549.
58. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 337.
59. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 523.
60. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 521.
61. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 522.
62. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 23.
63. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987, str. 470.

























Copyright (c) Ján Klimo, Ľubomír Gazdík 2002
All rights reserved, copyright prohibited.

Zdroje:

1. Dostojevskij, F. M.: Zločin a trest. Martin, Tatran 1987. -
2. Juríček, J.: Encyklopédia spisovateľov sveta. Bratislava, Obzor 1987. -
3. Vlašín, Š.: Slovník literární teorie. Praha, Československý spisovatel 1984. -
4. Hautman, F.: Dostojevskij – věčný problém člověka. Praha, Rozmluvy 1992. -
5. Parolek, R.: F. M. Dostojevskij. Praha, Orbis 1963. -
6. Petráš, Z.: Malý slovník cudzích slov. Košice, Pezolt 1998 -