Myslel si, že je vo svojom utrpení sám a nemá sa komu zdôveriť.
Lucia – má jemný profil, plavé vlasy, je trochu chudá, jemná, citlivá, chudobná, ma umelecký talent – nemá peniaze na jeho ďalšie rozvíjanie, je skromná, má pokojnú a usmievavú povahu, aj závažné situácie sa snaží riešiť s úsmevom. Nechce, aby jej Peter finančne pomohol. pán Aubier – Petrov otec, úradník, je statočný, spravodlivý, svedomitý, štátnu moc považuje za posvätnú prirodzenosť, republikán
Luciina matka – pracuje v továrni na munície, pochádza zo zámožnej meštianskej rodiny, vydala sa proti vôli rodičov. Po smrti manžela sa snažila zarobiť za dvoch.
Filip – Petrov o šesť rokov starší brat, mocnejšej postavy ako Peter, mal však v sebe niečo jemné. Na vojnu odchádzal plný ilúzií, no vo vojne ich stratil a hanbil sa za ne. Veľa tým trpel – až toľko, že o tom nehovoril. Za svoje ilúzie trestal aj Petra. Vedel, ako Peter trpí. Bol žiarlivý a márnomyseľný.
Jacques Sée, Antoine Naudé, Bernard Saisset, Claude Puget – Petrovi spolužiaci

Citáty
„Nič nie je trpieť, nič nie je umierať, ak vidíte zmysel všetkého. Obeť je slastná, ak chápete, prečo ste obetovaní.“
„Život bude vari krátky: treba sa teda poponáhľať.“
„Lebo láska celá je len úsmev, celá len svetlo, celá len život. A jej presné ohraničenie znamená jej obmedzenie. No človek jednak túži po tomto obmedzení, aby svoju lásku mohol stisnúť v náručí a zmocniť sa jej.“
„Umelcom by sa mal stať len ten, kto už naskrze nemôže uchovať pre seba to, čo cíti, keď je toho, čo cíti, priveľa.“
„Po rodinách vidieť tých, čo sa kedysi nemohli zaobísť bez seba, bočiť každého v inú stranu.“
„Život je taký, aký je. Berme ho tak, ako je! Mohol byť ešte oveľa horší!“
„Aj pokoj a mlčanie mávajú vášnivú tvár...!“

Štýl
Autor používa veľa umeleckých prostriedkov – epitetá, metafory, personifikáciu, veľa opytovacích viet, zvolaní, nedokončených viet, veľa úvah, rozprávač je v 3.osobe. Príklady: hradba ľudských tiel, žiariace zrenice vlaku, kovové vojenské vtáky, dotyk snežných chumáčikov, bolesť naberá dych, tvrdé srdce, popolavé nebesá.

Dej
Peter sa ťažko vtisol do preplneného vagóna. Všetko vôkol bolo ponuré, poznačené vojnou –aj Petrova duša a myseľ. Dostal povolávací rozkaz, je smutný a beznádejný, nedá sa mu na to nemyslieť. Chce: „...zostať v týchto podzemných chodbách! Neuzrieť viac krutý deň...!“. Zrazu medzi cestujúcimi uzrel dievča. Aj keď o ňom ešte nevedela, vstúpila do jeho srdca. Z myšlienok ho vyrušili až výkriky hrôzy: „Nemci bombardujú Paríž!“ V rozrušení chytil Luciinu ruku a ona sa ho nepustila. Ani jeden z nich neprehovoril a o dve stanice ďalej Lucia vystúpila. Doma sa Petrove pocity zúfalstva zmenili na šťastie. Život mal pre neho odrazu zmysel. Stalo sa ním dievča z vlaku – Lucia.