Slúžiť zostal ešte dobrovoľne dlhšie. Na ceste domov sa v Brezne stretol s cigáňom Imrom. Dozvedel sa od neho, že Maruša sa vydala za Jana a bývajú v Jožovom dome. Po čase si aj napriek mnohým protestom a možno aj zo sklamania a súcitu zobral za ženu Julu. Na čas musel ísť do väzenia, lebo počúval tzv. buriča Ivana Pietora. Keď sa vrátil domov, našiel Julu so svojim synčekom. Jano sa často opíjal a žiarlil. Jožo sa začal s Marušou stretávať, ale možno by to ani nerobil, ale Maruša sa mu vyhrážala. Jula na toto podvádzanie prišla, bola pevná ako skala, nič Jožovi nehovorila, no jeho trápilo svedomie. Raz ich uvidel Hiriačok. Keď Jožo zistil, že za mlčanie mu Maruša sľúbila Julu, nahneval sa, bol zároveň smutný a vyhnal Marušu – z nešťastnej lásky sa utopila v sude. Jožo sa od Bánóciho dozvedel, že Jano predal polovicu jeho chalupy. Bánóci mu ponúkol výhodnú prácu a odkúpenie späť. Jula čakala druhé dieťa (najradšej by mala dcéru) a akoby tušila chorobu. Po pôrode Jula Jožovi odpustí, lebo mu na tvári vidí, že ju má rád. Avšak ich šťastie končí, keď Jula oslabená pôrodom umiera – keby bola skôr prišla na to, že ju má Jožo rád, bola by začala skôr a silnejšie bojovať. Jožo je smutný. Osud však nezmení a musí sa ďalej pretĺkať životom – aj keď ho má ťažký. H l. m y š l i e n k a
Podľa autora by mal človek riešiť životné situácie nielen cez svoje pudy, ale riešiť ich aj rozumovo, nebyť pasívny a iba čakať, čo osud prinesie a niekedy sa aj voči osudu alebo predsudkom vzoprieť, pozrieť sa na problém či svet inými očami.
Každý človek potrebuje lásku a nikto nežije zbytočne, lebo pre iného človeka môže byť oporou či šťastím (pre Julu to bol Jožo – nedokázala by byť bez neho). Človek by mal prejaviť svoje city, lebo keď sa k tomu odhodlá, môže byť už nesko.