Jozef Cíger-Hronský Jozef Mak

Jozef Cíger Hronský (1896 Zvolen – 1960 Luján, Argentína)
- spisovateľ, učiteľ, redaktor. R. 1945 emigroval do Rakúska, odtiaľ do Talianska a neskôr do Argentíny, kde pôsobil ako kreslič textilnej továrne v Lujáne. Bol spoluzakladateľom časopisu Hontiansky Slovák, v Kremnici edície Mládež, bol správcom MS. V emigrácii aktívne pracoval v krajanských spolkoch. Niektoré jeho diela vyšli aj v angl., čes., maď., poľ. a rus. preklade. Okrem prózy napísal aj 3 komédie. Románovým debutom bolo dielo Žltý dom v Klokoči. Jeho románová tvorba vrcholila v prvej polovici 30 – tych rokov (román Chlieb, Jozef Mak, Pisár Gráč, Na krížnych cestách, Na Bukvovom dvore). Dielo Andreas Búr Majster nadväzuje na jeho historické novely, ale aj skúsenosti so spracovaním ľudovej slovesnosti, iracionalite ľud. povestí a rozprávok. Osobitne sa venoval tvorbe pre deti a mládež. Už do zbierok U nás, Tomčíkovci, Domov a Medové srdce zaradil aj poviedky autobiograficko-spomienkového charakteru, z ktorých časť určil deťom. U detí sú obľúbené najmä tieto knihy: Smelý zajko, Smelý zajko v Afrike, Budkáčik a Dubkáčik, Tri múdre kozliatka. K SNP zaujal nepriateľský postoj. J o z e f M a k

Ú t v a r , ž á n e r d i e l a - sociálny román

T é m a
Jozef Mak je román o ľudskom osude – údele a utrpení. O osude jednoduchého človeka, človeka – milióna, ktorý aj keď nesúhlasí s krivdami, ktoré sa mu páchajú, nevie proti nim bojovať a brániť sa. Dielo je aj obrazom dediny s jej problémami – napríklad alkoholizmom (robí postupne z ľudí trosky). Poukazuje na to, že častokrát človeku určí osud rodina a ľudia (Jule zakazovali vydať sa). Opisuje nesúhlas niektorých ľudí s pomaďarčovaním, ale aj ich nemohúcnosť. Autor sa usiloval opísať tesnú spätosť človeka s prírodou. Snaží sa o „sociálne prebudenie“. Č a s o p r i e s t o r
Hlavná dejová línia sa odohráva v jednoduchom stredoslovenskom dedinskom prostredí, medzi jednoduchými ľuďmi. Autor umiestnil tému románu do predvojnového i vojnového obdobia. P o s t a v y
Jozef Mak – jednoduchý človek z dedinského prostredia, nemanželské dieťa, pracovitý, pomáhal ľuďom, vo svojom živote sa stretával skoro len s prekážkami, spočiatku mal Jana rád, ale už v mladosti ho sklamal svojím správaním, zdá sa, že je bezvýznamný(„malý ako máčny máčik“), ale pre Julu je „zmyslom života“. Mal rád zvieratá a prírodu – bol s ňou spätý. Drevorubač, neskôr vozil tovar.

Nemal rád prílišné nadávanie ani veselosť.
Jula Petrisková – Jožova žena, mala chorú ruku, každému pomohla, odplatila sa dobrým, bola tichá, pokorná, skromná, nebola veľmi pekná, aj keď po svadbe opeknela. Mala dobré srdce. Joža milovala, a preto mu dokázala aj odpustiť. Nie je veľmi zhovorčivá a odvážna, všetci jej rozkazovali.
Jano Mak – Jožov nevlastný brat, falošný, slaboch, pretvaroval sa, bil mladších a slabších, bol statný, nervózny, často bol opitý, bol drevorubačom, v hore bol milý, keď však prišiel domov stal sa z neho zlý manžel – Marušu bil a ostatným nadával, nebol čestný.
Maruša – dobrá, robotná, pekná, ale keď prepadla alkoholizmu stávala sa z nej troska. Joža si pripútala aj vyhrážkami, keď už nevedela, čo má robiť, utopila sa.
Ďalšie postavy : Gregor Biaľoš - Jožov otec, mlčanlivý, radil mu a pomáhal, staral sa o neho pokiaľ boli v hore, má rád svoju robotu (drevorubač)
Hana Meľošová, Meľoš, Hiriačok, Aduš, Bánóci. . .

C i t á t y
„Jozef Mak, obyčajný človek, milión, ktorého nečaká na svete nik a nik ho spomínať nebude, keď sa zo života vráti. Jozef Mak: milión, čo sa spomína len ako ľudstvo, a nikdy nie ako človek.“
„Jozef Mak, narodil si sa, a nik ťa nečakal okrem materinho strachu, nik ťa nevítal, neobdarúval, nuž dám ti aspoň to, čo ešte mám. Dávam ti ukrižované ruky, tie mi ostali z tejto noci.“
„Hnev ti znečisťuje dušu a hnev má príčiny, a príčiny pochodia z pokušenia a pokušenie je v človeku. Ak môžeš, buď silný, vyhoď zo seba pokušenie, a nebude príčin, a. . .
„Všetky myšlienky sa rozplývajú, roztečú a miznú, miznú ako rozšklbané a rozfúkané pavučiny. Ak sa niektorej chceš dotknúť, pretrhne sa, pomaly odpláva, ani nevieš, kde sa podela.“
„Ty si nie Jozef Mak, ale celá dedina je v tebe. Všetci sa tu rovnako boria, rovnako rodia a mrú. Tak majú radi strechu nad hlavou ako ty.“
„. . . lebo nič sa na svete nestane bez príčiny, a príčiny pochodia z pokušenia, a pokušenie je v človeku. Človeče, vyhoď zo seba pokušenie a nebudeš mať príčin. . .“
„Ani jeden národ nepochovával sa sám, pochovávali ho vyvolené ruky.“
„Hlúposť by bola zvaliť dve hrady a spáliť niekoľko dosák! S múrmi sa netreba boriť, ale s duchom. . .“
„Veď v každom kvete dýcha zem, a načo by bolo zbytočne zastavovať niečomu dych? Radšej sa zadíva, že v každom zvonci nie je rovnaké žltkavé srdce.“
„Trp, Jozef Mak. Človek- milión si, nuž vydržíš všetko, keďže nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia je oceľ, ale pravda je, že najviac vydrží na svete obyčajný Jozef Mak.“

Š t ý l
Autor používa veľa umeleckých prostriedkov, často opisuje prírodu, predmety (opis zvonov).

Hronský vystupuje v diele ako rozprávač. Postavám sa prihovára a uvažuje, napr. nad ich činmi. Používa nárečové slová, vulgarizmy, ľudí alebo prírodu charakterizuje aj cez pomlčky (príroda-panna, Jula-tieň, hosť-zlodej). Príklady: zelený svit ovíjal svoje vlákna, oblôčik, ozrutná vatra, v ktorej umierajú chalupy, nehybné chrbty vrchov a kopcov vydychovali tajomný a nekonečný pokoj, myšlienky sú ako spretrhané pavučiny, únava sedela na strniskách, zvony mávajú dlhú reč, samopašná noc, duby sa červenali, sťaby sa hanbili, šumot rozcválaného Hrona
festungy, werky, feršter, šíf, gamby, hovädo, papuľa

D e j
Už pri narodení Jozefa Maka boli problémy. Narodil sa v nesprávnom čase, bol nemanželské dieťa, nikto sa po pôrode neunúval povedať matke, či je zdravý, nemal ho kto spočiatku ani pokrstiť. Tejto úlohy sa nakoniec ujala Hana Meľošová, ale aj tak mal chudobné krstiny a do vienka dostal jedine „ukrižované ruky“ od Ježiša. Pri jednej hre zistí, aký Jano v skutočnosti je – zákerne sa správa k slabším, ubližuje im. Keď Jožovi vyčítal, že žije len z jeho, Jožo na matkinu radu odišiel pásť dobytok s Augustom Kubandom – hoci bol starý, mali sa radi. Raz zbadal v dedine požiar a rozhodovali sa, kto pôjde na pomoc. Keď prišiel Jožo do dediny už bolo neskoro. Zhorel im dom a pravdepodobne zhorí i Kubandov. Meľošovia si postavili nový dom a prijali doň aj Jožovu matku, jemu samému dali miesto v stajni vedľa kravy. Zaľúbil sa do ich dcéry Maruše a ona mu lásku opätovala. Začal snívať o spoločnej budúcnosti a vlastnom dome. Kubanda mu nedával plácu, akú by si za svoju robotu zaslúžil, a tak sa pripojil k drevorubačom. Tu spoznal Gregora Biaľoša. Staral sa o Joža, pomohol mu dôjsť do dediny, keď si poranil členok. Tu sa dozvedel o úmrtí krstnej matky a pomohol Meľošovi zhotoviť truhlu. Jožo sa stretával s Marušou, ale nikomu o tom nepovedal. Biaľoš bol však vnímavý a povedal Jožovi, že Maruša mu bude dobrou ženou. Na ďalší deň Gregora privalil strom a Jožo sa tak dozvedel, kto bol jeho otec. Po pohrebe znovu odišiel preč. Maruša v dome „prevzala vládu“. Keď zistila, že sa jej otec zaľúbil do Makovky a ona sa mu nebránila, bola z toho smutná. Jožo ťažko pracoval na stavbe domu a stretával sa s Marušou. Keď už bol so stavbou takmer hotový, richtár mu rozkázal ísť na vojnu – už tam mal byť dávno. Odišiel až do Hercegoviny, tvrdo tam pracoval, plnil aj jemu zdanlivo nezmyselné príkazy(zabíjal vretenice). Na listy z domu čakal márne, neprišiel ani jeden.

Slúžiť zostal ešte dobrovoľne dlhšie. Na ceste domov sa v Brezne stretol s cigáňom Imrom. Dozvedel sa od neho, že Maruša sa vydala za Jana a bývajú v Jožovom dome. Po čase si aj napriek mnohým protestom a možno aj zo sklamania a súcitu zobral za ženu Julu. Na čas musel ísť do väzenia, lebo počúval tzv. buriča Ivana Pietora. Keď sa vrátil domov, našiel Julu so svojim synčekom. Jano sa často opíjal a žiarlil. Jožo sa začal s Marušou stretávať, ale možno by to ani nerobil, ale Maruša sa mu vyhrážala. Jula na toto podvádzanie prišla, bola pevná ako skala, nič Jožovi nehovorila, no jeho trápilo svedomie. Raz ich uvidel Hiriačok. Keď Jožo zistil, že za mlčanie mu Maruša sľúbila Julu, nahneval sa, bol zároveň smutný a vyhnal Marušu – z nešťastnej lásky sa utopila v sude. Jožo sa od Bánóciho dozvedel, že Jano predal polovicu jeho chalupy. Bánóci mu ponúkol výhodnú prácu a odkúpenie späť. Jula čakala druhé dieťa (najradšej by mala dcéru) a akoby tušila chorobu. Po pôrode Jula Jožovi odpustí, lebo mu na tvári vidí, že ju má rád. Avšak ich šťastie končí, keď Jula oslabená pôrodom umiera – keby bola skôr prišla na to, že ju má Jožo rád, bola by začala skôr a silnejšie bojovať. Jožo je smutný. Osud však nezmení a musí sa ďalej pretĺkať životom – aj keď ho má ťažký. H l. m y š l i e n k a
Podľa autora by mal človek riešiť životné situácie nielen cez svoje pudy, ale riešiť ich aj rozumovo, nebyť pasívny a iba čakať, čo osud prinesie a niekedy sa aj voči osudu alebo predsudkom vzoprieť, pozrieť sa na problém či svet inými očami.
Každý človek potrebuje lásku a nikto nežije zbytočne, lebo pre iného človeka môže byť oporou či šťastím (pre Julu to bol Jožo – nedokázala by byť bez neho). Človek by mal prejaviť svoje city, lebo keď sa k tomu odhodlá, môže byť už nesko.