Janko Kráľ Výber z poézie

Zakliata panna vo Váhu a divný Janko
Janko Kráľ opisuje v tejto balade chudobnú rodinu, žijúcu pri Váhu, ktorá vkladá svoje túžby a nádeje do syna menom Janko.
"Majú syna jedného, v ňom všetko skladajú, dobreže doňho duše svoje nevlievajú. To čo sami nemajú, by mu vďačne dali,..."
Janko však: "...je veľmi divný, nikdy nie veselý, hrdý, ukrutný, clivý, hockde zájsť smelný..."
Preto nie čudo, že na Vystúpenie, keď sa zmrklo, zobral sa Janko z domu, nikomu nič nepovediac a šiel vyslobodiť zakliatu pannu vo Váhu. Hovorilo sa o nej, že vyslobodiť ju môže len ten ktor v noci na Vystúpenie doprestred Váhu skočí. Mnohí hovorili, že ich táto panna volala, ba dokonca i naháňala.
Skôr než Janko do Váhu skočil tri razy sa prežehnal, pobozkal krížik aj pátričky. Potom sa hodil do Váhu.
Na druhý deň sa rozniesla po dedine zvesť, že Janka našiel pastierik na brehu Váhu utopeného.
"Do vody skočil múd si neprevrátil -
Janík mladušičký svoj život utratil.
Tam ho voda zniesla k háju zelenému
by šumotu svrčín načúval tichému."
Charakteristika Janka:
"...nikoho si neváži, nikomu nedvojí,
v ľuďoch lásku nehľadá, hnevu sa nebojí...
jemu všetko jedno je...
kamarátstva netrpí..."
Zverbovaný
Hlavná myšlienka: - zverbovanie slovenských mládencov za husárov
V básni Zverbovaný chce autor opísať utrpenie slovenského ľudu.
Janko je v krčme v podnapitom stave. Husári ho verbujú, aby šiel s nimi. Zaliečajú sa mu slovami:
"Dostaneš šabličku - zelený dolomán,
zvrtneš kabaničku a budeš veľký pán
budeš sa na koni jak vičišpán nosiť."


Na druhej strane užialená matka ho prosí, aby zostal doma. Taktiež jeho milá a ostatní ľudia ho odhovárajú, aby sa nedal zverbovať. Jankovi sa však jeho doterajší život nepáčil preto sa pridáva k husárom.
"...Šablička ligotavá, ako tá zornička,
na ňu sa podoprie mocná päsť Janíčka."
Skamenelý
J. Kráľ chce touto baladou povedať, že prísahu treba vždy dodržať. Témnou je nevera mnohých mládencov.
Cez posvätnú noc na Trojicu starček rozpráva deťom, čo sa v jeden takýto deň stalo. Hovoril, že
"...nad jazerom šuhaj plače od zármutku veľkého..."
Bol to Janko, o ktorom si všetci mysleli, že nemôže mať žiadnej príčiny k žialu. nakoniec však vysvitlo, že Jankovi sa zapáčila jedna dievčina. Rodičia jej však bránia stretávať sa z Jankom. Hanka - Janková milá, však odíde z domu a zakrátko na to:
"...na brehu si dvaja mladí večnú lásku sľubujú..."
Šuhaj však túto prísahu poruší. Preto ho stihne trest Boží.

Jeho matka zbytočne ho čaká na obed, na večeru.
"Darmo mamko moja drahá!
Nestrieš špinu slzami,
Janík tvoj je skamenelý
so psom i s ovečkami."
Kríž a čiapka
J. Kráľ hovorí, že aj roztopaš musí mať určité medze. Tému mu poskytli mnohé povesti o umelcoch.
Po večeroch sa schádzali dievčatá i chlapci na priadky. Medzi sebou mali jedno dievča menom Mara. A Mara:
"...čo slovo to chichot..."
V jeden večer chceli si všetci z Mary žart urobiť, tak ju poslali na cintorín, aby kríž doniesla. Odvtedy však:
"už noc, čo noc trepe. Daj môj kríž i čiapku!"
Všetci v dediene sú z toho celí nešťastní. Aj Mara už prestala zo všetkého robiť žarty. Nakoniec sa rozhodli, že musí kríž zaniesť späť. Pán farár jej dal požehnanie. Keď však kríž na miesto položila:
"skrýkla - viac nedýchala a dušu pustila"
Po tej hroznej udalosti zišli sa chlapci aj dievčatá a spomínali Maru.
"...nie priam bude dievky takej v doline..."
Mara - "Mara susedovie, to je šelma celá, čo povie žiadna by duša nezmnyslela: čo slovo to chichot.".