Milo Urban Živý bič (1. časť)

ŽIVÝ BIČ
Žáner: sociálny protivojnový román (expresionistický)
Miesto: Ráztoky, Orava
Čas: 1. svetová vojna
Postavy: Eva Hlavajová – mladá, krásna, Adamova žena, kt. veľmi milovala. V snahe dostať muža z vojny, veľa vytrpela, až to nakoniec nevydrží a utopí sa. (v deji sa objavuje od 5.kapitoly)
Adam Hlavaj – prchký, konal pudovo, rýchlo sa rozhneval, miloval svoju ženu a prírodu. Na vojnu odišiel ako mocný chlap, a vrátil sa zarzstený, vyschnutý, ako po rokoch väzenia. Z vojny dezertoval, a stal sa z neho burič a pomstiteľ, revolucionár, človek, ktorý ide za svojou vecou bez váhania a bez strachu. (v deji sa objavuje až v 2.časti)
Ilčíčka – vdova, tvrdá, nepoddajná, odbojná, prudko reagovala, ale tiež mierna a láskavá, milovala svojho syna, a keď ho popravili nevedela sa s tým zmieriť. Videla už toľko plaču a sĺz okolo seba, že už nevedela ľutovať nikoho. Biť a štvať ich chcela, aby konečne vstali. Chcela ísť hoci so zranenými nohami, ale ísť ďalej, ísť vyššie a ustavične ísť, aj cez mŕtvoly.
Notár Okolický – pochádzal zo zemianského rodu, bol lenivý, rád sa dal obsluhovať, zneužíval úradnú moc, bol násilník, úlisný, zbabelý, sprostý a surový, dedinčania ho nemali radi, lebo predstavoval štátnu moc, kt. ich obrala o ich synov a mužov. Vlastným privinením sa stal v Ráztokoch predmetom nenávisti
Kompozícia: 1.časť: Stratené ruky:25 častí
2.časť: Adam Hlavaj:24 častí
Citáty: „Ale kdeže je tá vlasť? Nik ju nevidel, Nik ju necítil. Robili do úmoru a vlasť im nepomohla. Nebolo čo do úst vložiť a vlasť im nepomohla. Treba bolo dane platiť; nebolo z čoho, ale exekútori prišli, zobrali posledné, čo bolo, a vlasť – nemala zľutovania.“
„Koňa si cenia viac než človeka, azda preto, že kôň ich viac stojí. My? Nám dajú prázdné heslá a musíme sa za ne zabíjať. Ak nie, ľahká pomoc: postavia ťa k vŕbe a bez výčitky svedomia zastrelia. Koňovi to neurobia.“
Téma: Obraz slovenskej dediny počas 1. svetovej vojny. ďaleko za frontovou líniou.
Idea: Vojna – to nie je len zažitie priamej fyzickej hrôzy na fronte, ale aj morálny a psychický dopad na človeka v zázemií.

Dej:
1.časť: Stratené ruky:
Ráztoky spočiatku brali vojnu ako narušenie nudného toku dedinského života. Ale aj keď ležali pánubohu za chrbtom, vojna našla a ponorila do víru ukrutnej svetovej ruvačky. Po troch rokoch vojny prišiel do dediny prvý zmrzačený vojak, kráčal ulicou a za ním tiahol húf detí. Ilčíčka ho prvá pristavila otázkou, kto j, lebo nespoznala svojho krstného syna Ondreja Koreňa.

Mal znetvorenú tvár, amputovanú ruku a na Ilčíčkinu otázku nedpovedal, lebo bol nemí. Ilčíčka má syna Štefana, ktorý čaká na odvod. Má devätnásť rokov a je si istý, že ho odvedú. Spočiatku sa teší, že ho budú potľapkávať chlapsky po ramene ako seberovného. Ale na odvode vidí nešťastie v očiach žien a mužov. Neverí nadšeným rečiam kaplána Létaya o vlasti. Za ten čas doviedla Ilčíčka zmrzačeného Ondreja rodičom. Bola vždy prudká, ale to čo v poslednýchčasoch videla, učilo ju nenávidieť. Ľudia sa boja čokoľvek povedať nahlas, pretože sa zatváralo na neoverené udanie. Pedsa len vzruší dedinu jedna klebeta: Eva Hlavajová čaká dieťa, hoci jej muž Adam je na fronfe. Všetci sa čudovali, lebo videli, ako Eva zamdlievala od žialu, keď jej muž odchádzal na front. Ondrej sa od Ilčíčky dozvie, že jeho Krista sa vláči za inými a že aj žandári za ňou bláznia. Ilčíčka je o to horšia, o čo je presvedčenejšia, že večer, keď sa jej syn vráti z odvodu, oznámi, že ho odviedli. Je to jej jediný syn, ostane na majetku sama, ale podľa slov notára Okolického vlasť potrebuje každé rameno. Aj notárovi sa donesie, že Eva Hlavajová čaká dieťa. V ten istý ďeň slúžka oznámi návštevu – Evu Hlavajovú; prišla sa opítať, či už počul, čo sa po dedine hovorí. Trvá na tom, aby sa Adam mohol vrátiť domov, len za tú cenu nepovie nikomu v dedine, kto je otcom dieťaťa. Nebude o tom nikto vedieť, len Kúrňava videl, kto bol v izbe u Okolického. Ilčíčka hľadá radu a útechu u dekana Mrvu, ale ju nenachádza. Pán dekan jej pripomína, že nie pre tento svet žijeme. Pokúsi sa vymôcť si syna u notára Okolického, ale nepochodí ani tam a vynadá mu otvorene do zlodochov. Štefan sa rozhoduje, že unikne vojne tak, že utečie do Piľska, ale matka sa bojí, že bude prenasledovaný ako zbeh, a nedovolí mu to. V dedine popisujú dobytok na rekviráciu pre vojsko, dedinský sluha a notárov poskok Kúrňava je aktívnejší, akoby sa žiadalo. Nakoniec ho Kramár hodí do močovky. Notár vyšetruje, čo sa stalo, a hoci Ilčíčka tam ani nebola, aj na ňu zvedú poburovanie. Štefan sa dostane v kasárňachpod velenie krutého čatára Rónu. Trápi ich zbytočným cvičením, ubíja ich ľudskú dôstojnosť. Zasadol si na chlapca, ktorého chlapi prezývali „pánča“, lebo ešte nevládal robiť zarovno s nimi. O čo ho vojaci viac chránili, o to ho viac Róna ubíjal. Nakoniec chlapec spácha samovraždu a v chlapoch sa ozýva vzdor. Eva sa so svojím stavom netajla. Dedina ju odsúdila, nemal jej kto pomôcť pri poľných prácach. Ľudia neverili Eve, že chce, aby sa jej muž vrátil, podozrievali ju z nevery. Nemal ju kto poľutovať.

Keď jej zvlhlo nepozvážané obilie na poli, povedali: - Tak veru…Boh ju tresce! Jediný, kto ju nezatratil, bol dekan Mrva, hoci kaplán Létay ho za to kritizoval. Eva ešte raz zájde za Okolickým, ale už s krikom. Vidí, že sravila chybu, hneď potom, ako sa to stalo, mala to vykričať. Teraz by jej nik neuveril. Listy od Adama prestali chodiť a Eva sa bojí, že to preto, lebo vie, čo vykonala. Veľa bolo trpiacich, ale našli sa aj takí, čo sa im darilo. V dedine medzi nich patril krčmár Áron. Vlasť nemala dosť ocele, a preto Ráztočania prišli o symbol svojej stáročnej viery – o zvon, čo mal aj meno – Ondrej. Čatár Róna neprestával vojakov trápiť, až nakoniec si „pánča“ siahol na život. Štefana sa jeho smrť dotkla, prestal poslúchať, odvrával, ak rozkaz nemal logiku, a nevychádzal z basy. Mal pocit, že ho neberú ako človeka, že by im vyhovovalo, keby bol vraždiacim nástrojom bez mozgu. Jedného dňa nechal Róna pochodovať vojakov dvadsať kilometrov o hlade a miesto odpočinku vydal rozkaz kopať zákopy. Poháňal Štefana do roboty, až z neho tieklo. Štefan sa nahneval a podal Rónovi rýľ. Róna ho udrel, ale v zápätí sa Štefan zahnal rýľom a zaťal ho Rónovi do hlavy. Štefana neskôr popravili. Kňaz odmietol pokrstiť nemanželského syna, ktorý sa narodi Eve Hlavajovej. Adamko plače od hladu a Adam sa z vojny nevracia. Eva zo zúfalstva skočí do potoka. Notár dal všetko prehľadať, či sa nenašiel list, povyzvedal sa, či ani pred smrťou Eva neprezradila meno otca a uspokojil sa. Dedina na procesii za skončenie vojny prosí Boha o zľutovanie.
2.časť: Adam Hlavaj:.