Príbeh rozpráva s odsupom času sám hlavný hrdina, šestnásťročný Holden Caufield. Celý sa odohráva v priebehu dvoch predvianočných dní. Holdena práve vyhodili zo strednej školy Pencey v Pennsylvánii a on sa vracia domov do New Yorku. Obáva sa však reakcie svojich rodičov a preto chce počkať pár dní, kým sa správu dozvedia zo školy a on sa bude môcť vrátiť domov.
Prvý deň trávi na internáte so spolubývajúcimi, ktorých odporné zvyky a obmedzenosť ho privádzajú do zúrivosti. Na svoje výsledky v škole má triezvy pohľad. Je vynikajúci v slohu a angličtine, ale inak sa nič neučí a hovorí o sebe ako o „jedinom tupcovi z rodiny.“
Keďže sa zamýšľa nad zdanlivo samozrejmými javmi a frázami, zisťuje, že sú nezmyselné a stále viac si uvedomuje svoje vylúčenie zo spoločnosti. Nezúčastňuje sa na kolektívnych akciách a odmieta robiť všetko, čo robia všetci len preto, že to robia všetci. Keď sa lúči s jedným z mála obľúbených profesorov, ten mu dáva rady a presviedča ho o nevyhnutnosti jeho vyhadzovu:
• „Život je zápas, chlapče. Život je zápas, ktorý sa má hrať podľa pravidiel. -Vraj zápas. Pekný zápas. Keď sa dostanete na tú stranu, kde sú samí kanóni, tak to hej, tomu sa už hovorí zápas, to pripúšťam. Ale keď sa dostanete na druhú stranu, kde nie je ani jeden kanón, je to nejaký zápas? Kdeže. To nie je nijaký zápas.“
Neskoro večer odchádza do New Yorku, kde sa potĺka ulicami. Spomína na svojho brata, ktorý písal dobré poviedky, ale neskôr odišiel do Hollywoodu a živí sa filmovými scenármi. Hnusia sa mu všetci umelci, ktorí sú buď slabí, alebo takí dobrí, že ich to kazí. • „Prisámpánubohu, keby som ja bol klavirista alebo herec, alebo niečo také a všetci tí analfabeti by si mysleli, že som úžasný, ja by som to tuším neprežil. Nechcel by som ani, aby mi tlieskali. Ľudia nikdy nevedia, čomu majú tlieskať. Keby som ja bol klavírny virtuóz, asi by som hral niekde v skrini.“
Stretáva sa s niekoľkými priateľmi, ale takmer vždy sa s nimi lúči opäť znechutený. • „V jednom kuse niekomu hovorím, teší ma, že vás poznávam, hoci ma to vôbec neteší. Ale ak chcete prežiť, musíte také veci hovoriť.“
Rozmýšľa aj nad svojim vzťahom k dievčatám, keď sa známy pohrdlivo vyjadruje o jeho priateľke. Znova si uvedomuje svoju odlišnosť, až asociálnosť. • „Zväčša to býva tak, že keď ste s dievčaťom a keď sa s ňou dostanete tak ďaleko, že by ste to už-už mohli urobiť, začne vás to dievča prosiť, aby ste prestali. Mojím nešťastím je, že naozaj prestanem. Väčšina chalanov neprestane.