Hlavnou obživou sú píly a fabrika na farebné súkno.
Dej: Starosta (pre ktorého slovo peniaze znamená predohru k útoku na jeho peňaženku) si zmyslel, že potrebuje vychovávateľa pre svoje deti. Preto najal Juliena, ktorého mu odporučil farár. Julien aj jeho otec sú radi, že odchádza z domu. U starostu Julien robil len to, čo mal. Zivot vo vyššej spoločnosti ho nezaujímal, opovrhoval tými ľuďmi. Pani de Renal ním bola očarená, hoci si to pripustila až vo Vergy (letné sídlo). Dlho sa bránila citom. Letné večery strávené v záhrade bez starostu však spravili svoje. Záujem už totiž prejavil aj Julien a rozhodol sa správať ako don Juan. Co sa mu občas, najmä zo začiatku, nedarilo. Casto býval zmätený a nevedel čo skôr. Plány mu nevychádzali. Postupom času však nadobudol odvahu a istotu. Nebezpečenstvo prišlo až keď sa takmer prezradil. „Napoleonova podobizeň, vravel si a krútil hlavou, keby ju tak boli našli u človeka, ktorý vyhlasuje, že nenávidí toho samozvanca! Keby ju tak bol našiel pán de Renal, taký rojalista a taký nahnevaný! A na dovŕšenie mojej neuvážlivosti sú na zadnej bielej strane riadky napísané mojou rukou, ktoré sú nepopierateľným dôkazom môjho bezhraničného obdivu!“ Na jeseň prechádzal mestom kráľ. Všetko bolo vyzdobené a pani de Renal presadila aby bol Julien v čestnej stráži, čím si pohnevala mnohých občanov, ktorí si už aj tak šuškali o ich pomere. Navyše bol Julien aj po boku farára v kostole, kde ho najviac prekvapila mladosť a jemnosť biskupa. Krátko po tejto udalosti ohrozila ich lásku choroba najmladšieho syna, ktorú brala pani de Renal ako trest boží. Toto prinieslo zmenu do ich vzťahu. Pani de Renal už nebola taká ľahkomyselná a onedlho prišiel starostovi anonymný list o ich vzťahu. Veľmi sa preto trápil. Julien sa to snažil ešte nejak zakamuflovať, ale radšej odišiel späť do Verrieres. Juliena začali mnohé rodiny pozývať na obed, chceli ho získať pre seba. Túto príležitosť si nenechal ujsť ani Valenod. Z jeho domu mal však julien najhorší pocit. „Všetko bolo pekné, nové a pri každom kuse nábytku mu vraveli, čo stál. Ale na Juliena to pôsobilo dojmom čohosi ohavného a cítil z toho nakradnuté peniaze. Zdalo sa, že všetci, aj služobníctvo, sú ako v obrannom postavení proti znevažovaniu.“ Pán de Renal z nejakých dôvodov listu nechcel veriť, no Julien sa aj tak rozhodol radšej odísť do Besanconského semináru. Tu mu nastali krušné chvíle. Sľúbené listy od pani de Renal mu zachytával abbé Pirard. Jeho jedinou vedomosťou bol Nový zákon po latinsky a obdiv k Napoelonovi. V seminárnej knižnici si však rozširoval vedomosti o humanitných a rímskych filozofoch.