Puškin opisuje v tomto diele najväčšie sedliacke povstanie v roku 1773, za panovania cárovnej Kataríny II. Hlavným hrdinom je Griňov, šľachtický syn, bojar.
Peter Andrejevič Griňov bol od narodenia zapísaný u vojenského pluku, Semionovského, kde mal jeho otec starého priateľa, vyššieho dôstojníka. Už ako sedemnásť ročného, so sluhom Saveľjičom ho poslal otec ku svojmu pluku do Belogorskej pevnosti, Oremburskeej gubernii. Cestou kočom ich zastihla snehová metelica, zišli z cesty a stratili smer na šírej snehom pokrytej planine. Natrafili na tuláka, ktorý ich priviedol v tej fujavici do neďalekého hostinca. Konečne po viacdennom utrpení prišli do Belogorskej pevnosti. Prihlásil sa u svojho veliteľa, kapitána Mironova, ktorý mal dcéru Máriu Ivanovnu. Máriu mal rád tamojší seržant Švabrin, ale ona ho odmietala. Bolo to jednoduché nenápadné ruské dievča s múdrymi dobrými očami, krásnou dušou a verným srdcom. Tým si získala aj Griňova.
Medzi ľudom, nevoľníckymi sedliakmi, vznikali nepokoje a vzbury. Búrili sa uralskí kozáci, celé Povolžie i celé Baškírsko. Viedol ich samozvanec Jemeľjan Pugačov, ktorý sa vyhlásil za cára Petra III. Bol to ten tulák,ktorý sa stretol s Griňovom vo fujavici v Oremburskej gubernii. Povstanie nadobudlo rozsiahle rozmery a plienilo všetko. Keď sa Pugačov so svojimi povstalcami dostal do Belogorskej pevnosti, dal povraždiť aj Máriiných rodičov. Máriu zachránila popova žena. Vtedy sa stretl aj s Griňovom, spoznal ho a omilostil. Griňov poslal Máriu so svojim sluhom Sevaľjičom ďaleko k rodičom. Podarilo sa mu to len po známosti s Pugačovm. Ale Griňov ako Pugačov špeh bol cárovnou obvynený a vyhnaný na Sibír. Mária išla za cárovnou, a keď cárovná vypočula celú pravdu prepustila Griňova.
Pugačovo povstanie bolo potlačené a vzbúrenci sa rozutekali. Pugačov bol sťatý v Moskve v roku 1775.