Obsah:
ÚVOD K ANTIKE 2
1. SOFOKLES 3
1.1 Sofoklov životopis 3
1.2 Sofoklova tvorba 4
2. ANTIGONA 5
2.1 Obsah diela 5
2.2 Charakteristika postáv 6
3. PROBLÉMY DIELA 8
4. FORMA DIELA 10
4.1 Úloha zboru 10
4.2 Kompozícia diela 11
4.3 Jazykové prostriedky 12
5. VLASTNÝ NÁZOR 12
6. ZOZNAM CITOVANEJ LITERATÚRY 13
7. BIBLIOGRAFIA 16

ÚVOD K ANTIKE
Starogrécka literatúra bola predmetom takmer trvalého obdivu, štúdia a napodobňovania, počnúc starými Rimanmi až do dnešných čias. Staré grécke umenie, filozofia a literatúra boli východiskom pre renesančnú kultúru, klasicizmus, romantizmus a v mnohom ohľade aj pre realizmus.
Najstarším prameňom a zároveň najstarším a základným dielom gréckej a tým i európskej literatúry je Homérov národný epos Ilias a dobrodružný hrdinský epos Odysea. Sú odrazom obdobia, keď sa Gréci stávali more-vládnym a obchodníckym národom. Vtedy hrdina, ktorý prekonával všetky nebezpečenstvá mora, bol potrebným a lákavým vzorom .
Do 7. storočia pred našim letopočtom (ďalej p.n.l.) sa datujú počiatky gréckej drámy odvodenej zo slávností na počesť boha Dionýza. Postupne nadobúdali charakter štátnych sviatkov. Časťou týchto slávností bol zborový spev, neskoršie sa k nemu pridával prednášateľ, herec, ktorý prednášal báj o Dionýzovi. Tak vznikol dialóg medzi zborom a hercom, základ dramatického živlu. Rozvoj gréckeho divadla a drámy je v priamej súvislosti s rozvojom gréckej demokracie. Asi v roku 534 p.n.l. bola v Aténach po prvý-krát na štátnych slávnostiach hraná dráma a v roku 468 p.n.l. dobýva už najväčší tragik staroveku, Sofokles, víťazstvo nad svojím predchodcom Aischylom. Dráma patrí k najkrajšiemu dedictvu, aké ľudstvu zanechali staroveké Atény. Grécka tragédia bola pôvodne improvizovaným spevom zboru a až na antickej pôde sa odlúčil od lyrického živlu, živel epický a stále viac sa rozširoval a zdokonaľoval. Po homérskych eposoch sa rozvíjala hlavne tvorba lyrická a dramatická. Obsah gréckej lyriky sa dotýkal už všetkých stránok života osobného i spoločenského. Pritom však starogrécka lyrika mala prevažne objektívny charakter.
Zakladateľom gréckeho lyrického básnictva bol Archilochos. Ďalší z gréckych básnikov v tej dobe boli Tyrtaios, Solón, Alkaios, Sapfo a na ostrove Samos rozvíjal svoj talent Anakreón ako dvorný básnik tyrana Polykrata. Ale najobľúbenejším a najslávnejším gréckym básnikom bol Pindaros.

Tešil sa takej úcte, že mal v chráme Apolónovom v Delfách vyhradené sedadlo.
Zakladateľom gréckej idylickej poézie bol Teokritos. Bol vzorom Vergíliovi a mnohým básnikom klasicizmu v 18.storočí.
Z gréckych dramatikov - tragikov si získali svetový význam traja: Aischylos, Sofokles a Euripides. K rozkvetu tragédie došlo v období víťazstva Grékov nad Peržanmi. Vážna doba, plná napätia a obáv o osud celého Grécka, našla výraz v tragédiách.
Aischylos: (nar. r.525 p.n.l.) – Spracúval námety, prevzaté z Iliady a z mytológie, ale ich problematiku aktualizoval. Vo svojich postavách stelesňoval vzory vlasteneckých cností a vzbudzoval prísnu úctu k náboženským i občianskym zákonom. Aischylových drám, ktorých bolo asi deväťdesiat sa zachovalo sedem, a to trilógia Oresteia, ďalej drámy Prosebnice, Siedmi proti Tébam, Peržania a Pripútaný Prometeus.
Euripides: (480-406 p.n.l.) – Postavy starých bájí urobil životne pravdivejšími a súčasnému človeku blízkymi. O tom najviac svedčí jeho tragédia Médea. Z osemnástich zachovaných Euripidových tragédií a jednej Satyrskej dráme sú najznámejšie Elektra, Orestes, Hippolytos, Ifigénia v Aulide, Foiničanky a Herakles.
Na vrchol priviedol grécku tragédiu Sofokles: (nar. r.497 p.n.l.) – Zachovalo sa nám od neho sedem tragédií: Aias, Antigona, Král Oidipus, Trachiňanky, Elektra, Filoktetes, a Oidipus na Kolone. Aristoteles prisudzuje Sofoklovi zavedenie tretieho herca a maľovaného javiska. Jeho zásluha je však oveľa väčšia: dialóg hercov rozšíril na ujmu zboru, v jeho dramatických postavách vidíme už skutočný život, z ľudskej povahy sa rodia činy, rozpory a boje.
1. SOFOKLES
1.1 Sofoklov životopis

Narodil sa okolo roku 496 p.n.l. v Kolónos Hippios pri Aténach ako syn bohatého majiteľa dielne na výrobu zbraní. Vďaka otcovmu postaveniu získal veľmi dobré vzdelanie v oblasti múzických umení. V roku 480 p.n.l. ako 16-ročný viedol chlapčenský zbor pri príležitosti osláv porážky Peržanov pri Salamíne. Ako dramatický autor sa preslávil roku 468 p.n.l., keď so svojou hrou Triptolomeos zvíťazil v dramatickej súťaži nad slávnym antickým dramatikom Aischylom. Odvtedy sa umiestňoval najčastejšie na prvom mieste, niekoľkokrát skončil druhý, ale nikdy nie tretí. Bol obľúbeným autorom aténskeho publika. Vo svojich prvých hrách, napríklad Nausikaa alebo Práčky, účinkoval aj ako herec, ale podľa starovekej tradície však prestal hrať kvôli svojmu slabému hlasu. Jeho zvýšený záujem o jednotlivé dramatické postavy ho viedol k zavedeniu mnohých inovácií v oblasti dramatických predstavení.

Rozšíril zbor z dvanástich členov na pätnásť, ale zároveň obmedzil jeho vystúpenia, pretože pociťoval jeho účinkovanie za príťaž. Zbor sa stal skôr nositeľom autorových názorov na dej, vyjadroval jeho myšlienky. Zaviedol tretieho herca na javisku a opustil formu trilógie. Výsledkom týchto zmien bolo dosiahnutie väčšej dramatickosti hier. Podľa neistej Aristotelovej správy zaviedol Sofokles aj maľované kulisy. Svoje zmeny obhajoval v teoretickom spise Peri tú chorú. Jeho tvorba mala vplyv na rozvoj drámy v období renesancie, námety a myšlienky jeho tragédií dávali impulzy aj iným dramatikom. Bol oddaným Aténčanom a z lásky k svojmu rodnému mestu odmietol všetky pozvania do iných miest. Atény ho z úcty k jeho osobnosti vymenovali do mnohých významných funkcií. V rokoch 443 - 442 p.n.l. bol vysoko postaveným členom zboru helénotamiov - pokladníkov aténskej ríše. V období rokov 441 - 440 p.n.l. patril medzi desať stratégov - najvyšších vojenských úradníkov. Vo veku 83 rokov bol zvolený do kolégia probúlov, ktorým bola po porážke aténskeho vojska na Sicílií zverená mimoriadna moc. Jeho aristokratický pôvod poznačil aj jeho svetonázor. Výsady triedy, z ktorej pochádzal, pokladal za také samozrejmé, že bezvýhradne prijímal aj morálne hodnoty, ktoré mali tieto výsady chrániť. Aktívne podporoval protidemokratickú ústavu, obmedzujúcu v posledných rokoch peloponézskej vojny volebné právo aténskych občanov. V zmysle tradícií svojej triedy sa staval pozitívne k delfskej veštiarni, od ktorej sa demokracia odkláňala, lebo pociťovala jej konzervativizmus ako nepriateľstvo. Vyhýbal sa preto otvorenému riešeniu náboženskej otázky, na rozdiel od antického dramatika Aischyla, ktorý ju neraz podrobil kritike. Sofoklov konzervativizmus je viditeľný aj na jeho vzťahu k ženám a otrokom, čo napadol už jeho nasledovník Euripides. Sofokles sa ako kňaz málo známeho liečivého démona Halóna zúčastnil na zakladaní Asklépiovho kultu. Jeho dom sa dočasne stal miestom uctievania tohoto kultu, až pokiaľ nebol dostavaný chrám, zasvätený novému božstvu. Za svoje zásluhy, spojené s týmto kultom, bol po smrti uctievaný ako héros Dexión. Podľa starovekej tradície obvinil Sofoklov syn Iofón otca vo vysokom veku z duševnej slabosti. Sofokles vyvrátil tvrdenie tým, že predniesol pred súdom svoju pieseň na Atény zo svojej poslednej tragédie. Sofokles umrel v Aténach v roku 406 p.n.l. vo veku 90 rokov. 1.2 Sofoklova tvorba

Sofokles napísal 123 divadelných hier, ale kompletných sa zachovalo len sedem tragédií :
Aiás – Príbeh o Aiásovi Telamónovcovi, ktorý je urazený tým, že Aténa prisúdila Achilleove zbrane Odysseovi.

V hneve chce pobiť achájskych vodcov, ale Aténa spôsobí, že v pomätenosti pobije ovce. Keď sa zo svojho šialenstva preberie, cíti ako sa zosmiešnil. Nechce žiť potupený, bez cti a slávy, ktoré boli základom jeho existencie, východisko hľadá v samovražde. V druhej časti Odysseus, dovtedajší Aiantov odporca, pomáha jeho nevlastnému bratovi Teukrovi zaistiť mŕtvemu dôstojný pohreb. Agamemnón a Meneláos chcú nechať telo napospas dravým vtákom. Trachýňanky - Déianeira sa dozvedá, že jej manžel Hérakles sa vracia a Iolé, ktorú posiela napred je jeho milenka. Aby získala naspäť jeho lásku, posiela mu šatku napustenú krvou kentaura Nessa. Podľa neho má zázračnú moc. Hneď po odoslaní sa však dozvedá, že bola oklamaná. Nessova krv je jedovatá. Déianeira z hrôzy nad svojim činom spácha samovraždu, Hérakles umiera v ukrutných bolestiach vyvolaných jedovatou krvou. Ideou diela je nezvrátiteľnosť osudu. Antigona - Oidipova dcéra Antigona pochová svojho brata Polyneika, ktorý umrel pri útoku na mesto Téby, napriek tomu, že nový kráľ Téb Kreón jeho pohreb zakázal. Antigona je uväznená, obesí sa, jej snúbenec Haimón, Kreontov syn sa prebodne. Jeho matka zo žiaľu nad stratou syna tiež spácha samovraždu. V tragédii proti sebe stojí ľudský a božský zákon. Oidipus na Kolóne - Oidipus vedený Antigonou prichádza po dlhom putovaní do Attiky na Kolónos. Je mu odpustené a umiera. Ako héros sa stal ochrancom Atén. Hra obsahuje pôsobivú lyrickú časť oslavujúcu krásu Sofoklovho rodiska. Elektra - Elektra, dcéra zavraždeného kráľa Agamemnóna, sa nepodvolí novým pánom a dočká sa spravodlivej pomsty, ktorú je v kritickom okamihu odhodlaná uskutočniť aj sama.

2. ANTIGONA
2.1 Obsah diela
Hlavnou myšlienkou diela je boj mladej Antigony za svoje presvedčenie, za spravodlivosť aj za cenu vlastného života.
Dej sa dohráva tesne po skončení vojny siedmich proti Thébam. Mestu vládne tyran Kreón, pretože vo vojne zahynuli obaja bratia, Eteoklus i Polyneikus, synovia Oidipovi. Hneď po nástupe na trón, Kreón vydáva rozkaz, aby Eteoklovo telo bolo pochované so všetkými poctami, ale telo Polyneikovo bolo ponechané napospas supom, za to, že tiahol do boja proti svojej vlastnej zemi. Proti tomu sa postaví Antigona a rozhodne sa brata pochovať, napriek hroziacemu trestu smrti. Nanešťastie ju pri tomto čine prichytí kráľovská stráž a predvedie ju pred Kreóna. Po dlhom rozhovore, vypočúvaní a Antigoninej obhajobe, odsúdi vladár Antigonu k trestu smrti. Keď ju odvedú, za vladárom začínajú prichádzať ľudia s prosbou o zmilovanie.

Medzi prvými je Haimón, Kreónov syn a Antigonin snúbenec. Nepodarí sa mu však otca presvedčiť.
Nepochodia ani ostatní a kráľ nadobúda pocit, že všetci jeho blízki sa obrátili proti nemu. Až veštec Teiresiás vládcu ovplyvní strašnou veštbou a nasadí mu obavy do hlavy. Nakoniec Kreón podľahne a rozhodne sa Antigonu zachrániť. So sluhami dobehne k miestu, kde je zaživa pochovaná. Rozkáže hrobku otvoriť a vzápätí zistí, že prišiel neskoro. Opustila svet vlastnou rukou. Len čo to neďaleko stojaci Haimón uvidel, preklial otcovu zaslepenosť, vytasil dýku a vzal si život. Zdrvený Kreón sa vrátil do paláca, kde mu posol oznámil, že jeho manželka Euridiké, keď sa dozvedela o synovej smrti, tiež vyhasila svoj život dýkou. Tak prišiel Kreón o všetkých, na ktorých mu záležalo. Márne prosil bohov o naplnenie svojho osudu. Veštba starého Teiresiása sa naplnila.

2.2 Charakteristika postáv
Antigona – Hlavná postava tohto diela oplýva všetkými ušľachtilými vlastnosťami ako sa na hlavného hrdinu tragického diela patrí. Už hneď od úvodu spoznávame jej hlavné a podstatné vlastnosti. Antigona je príkladom odvahy, odhodlanosti a pokory. Vytýčila si cieľ pochovať bratovo telo aj keď vedela, že za to môže zaplatiť životom. Nechovala sa však nerozvážne či unáhlene. Mala jasné vysvetlenia a pohnútky pre svoj čin. Vďaka jej veľkej láske k bratovi nič nemohlo ohroziť jej plány. Ani hrozba smrti. Jej dôležitou vlastnosťou, zvýraznenou v tomto diele je úcta k bratovej pamiatke a k božským zákonom, ktoré uprednostňuje pred zákonmi svetskými. Od svojho rozhodnutia neupustila ani keď ju nepodporila jej sestra Isméne. Keď ju pri jej čine prichytili a predviedli pred Kreóna preukázala dve ďalšie obdivuhodné vlastnosti. Bojovnosť a zmysel pre spravodlivosť. Nepoprela svoj čin ani neustúpila a nezľakla sa moci kráľa Kreóna. Dielo Antigona vyjadruje základnú myšlienku boja dvoch strán, ľudskej a politickej. Antigona jednoznačne vystupuje v pozícii humánnej, v opozícii proti Kreónovi. 1. „A nemyslila jsem, že takovou
má moc tvúj zákaz – dal jej smrtelník –
že moh by platit víc než nepsané
a neochvějné bohú zákony.“
Rozhodne najviac zaujmú jej vlastnosti - odvaha, ktorú treba znovu zdôrazniť a pokora voči bohom. Pretože aj keď uzrela neodvrátiteľnosť osudu neopustila svoj úmysel , lebo vedela, že koná v dobrej veci. Antigona je vysoko morálnym vzorom pre antického i dnešného diváka.
Isméne – Isméne je pravým opakom svojej sestry.

Aj keď je tiež zdrvená smrťou oboch bratov Eteokla i Polyneika, neodvažuje sa telo Polyneikovo pochovať spolu s Antigonou, bojí sa smrti a konfliktu s kráľovskou mocou. Neoplýva veľkou odvahu ani cťou. napriek tomu je pripravená postaviť sa v rozhodujúcej chvíli za svoju sestru a zomrieť spolu s ňou.
Kreón – Kreón v tomto diele predstavuje postavu krutovládcu a tyrana, ktorý je absolútne presvedčený o svojej pravde a aj keď možno tuší, že sa mýli, nedokáže prekonať svoju hrdosť a priznať si chybu. Kreón, naproti Antigone zastupuje politickú stránku konfliktu. Jeho bezohľadnosť nepozná medzí. Jeho zaslepenosť a hlúposť sa dá vysvetliť jedine jeho nenávisťou k Polyneikovi. Všetky tieto jeho vlastnosti je najlepšie poznať v časti, v ktorej výsluch Antigonu a vedie s ňou dlhý rozhovor. Je až neuveriteľné čo všetko bol schopný urobiť, len aby nemusel odvolať daný príkaz. Nechal odsúdiť na smrť snúbenicu vlastného syna, nevypočul jeho prosby ani prosby ľudu a musel prísť až veštec Teiresiás, ktorý ho vystrašil zlou veštbou.
2. „Nuž dobře! Věz, že mnoha oběhú
kol slunečních se nedožiješ již,
a za ty mrtvé jinou mrtvolu,
plod vlastní krve , budeš muset dát.“
Kvôli všetkým týmto dôvodom si myslím, že pre Kreóna sú príznačné vlastnosti ako hrdosť, ktorá sa môže rátať aj medzi dobré vlastnosti, ale rozhodne nie v tomto prípade. Jeho hrdosť je prehnaná. Ďalej je to pýcha a veľké sebavedomie. Taktiež si myslím, že Kreón si bol až príliš istý svojím postavením. Taký istý, že si dokonca trúfal podceňovať bohov a ich rozhodnutia. Aj za to a nielen za jeho kruté činy ho potrestali. Dá sa povedať, že bol aj egoista lebo svojimi rozhodnutiami ohrozil svoju rodinu a blížnych aj keď ich vrúcne miloval. Na to bohužiaľ prišiel neskoro. Podľa môjho názoru mohol byť aj celkom rozumný a možno aj spravodlivý, lenže tieto vlastnosti sa nemohli prejaviť práve vďaka jeho hrdosti.
Teiresiás – Aj keď sa v tragédii objavil iba nakrátko z jeho vystupovania bolo jasné, že je to človek oplývajúci múdrosťou, životnými skúsenosťami a úctou k božstvám. Dokazuje to aj skoro okamžitá zmena Kreónovho rozkazu. Ako si tento človek ctil bohov, tak si ľudia ctili jeho a vážili si jeho rozhodnutia, veštby. Teiresiás je slušná postava, ale zároveň si je vedomá svojej moci, ktorá sa nachádza v schopnosti veštiť budúcnosť. Tak ako aj zbor, jeho slová vyjadrujú názor ľudu, ktorému nakoniec bolo dané za pravdu.

3. PROBLÉMY DIELA
V tragédii Antigona hlavná myšlienka vyjadruje moc ľudských a morálnych zákonov nad zákonnými normami určitého štátu alebo monarchie prípadne iného politického útvaru.

Poukazuje na skutočnosť, že ani najvyšší vodca krajiny, ktorému sa všetci boja vzoprieť nemá vždy pravdu a svoje, často krát závažne omyly oľutuje až keď je neskoro. Týchto omylov sa dopustí keď neposlúchne ľudí vzdelanejších a starších. Medzi iné kritické momenty patrí aj rozdielnosť medzi sestrami Antigonou a Isménou, keď Antigona je odhodlaná pochovať, Kreónom zatracovaného Polyneika. Antigona vyzýva sestru, aby jej pomohla s poslednou vecou, ktorú môžu pre nebohého brata urobiť. 3. „ Nuž tak jsme na tom, a ty zakrátko
máš dokázat, jsi-li šlechetná,
či z dobrých předkú dcera nehodná.“
Isméne váha a prikláňa sa skôr k riešeniu v súlade s právnymi normami. 4. „ Pohleď, zbývame
teď jen my dvě, a zhynem prabídne
i my, když přestoupíme násilím
ten rozkaz vladařúv a vzepřeme se
jeho moci.“
Isménin strach z diktátorského vládcu Kreóna ju núti rozhodnúť na základe všetkých faktov a rizík a dospeje k záveru že Antigone nepomôže. 5. „ A proto prosím mrtvé pod zemí
až odpustí mi, jsem li nucena
tak jednati, a vládce poslechnu.
Chtít provést nemožné je nerozum.“
To Isméne aj nakoniec zachráni život. V ďalšom konflikte medzi Kreónom a Atigonou, Antigona najskôr poukazuje, že žiadny takýto zákon ktorý Kreón vydá nemá takú hodnotu ako zákony ktoré určili bohovia. 6. “Ten zákaz přec neohlásil Zeus,
ni Diké, družka bohů podsvětních,
zde takvé nám řády nedala.
A nemyslila jsem, že takovou
má moc tvůj zákaz- dal jej smrtelník!-
že moh´ by platit víc než nepsané
a neochvějné bohů zákony.“
Kreón odsudzuje Antigonine názory a rozhodne sa ju pochovať zaživa.
7. „Když lásku, tedy miluj – v podsvětí!
Mnou žena nepovládne, co jsem živ!“
Ďalšia kritická situácia nastane, keď Haimón ako Kreonónov syn príde diskutovať s otcom, či je nutné popraviť Antigonu. 8. „Jsem, otče, tvůj. Dle dobrých zasád svých
mě řídiš, já pak vždy jich poslechnu.
A sňatku žádneho si nebudu
výš cenit nad tvé dobré vedení.“
Rozhovor začína ako poslušný syn, no neskôr sa s otcom kvôli svojej snúbenici nezhodne a samozrejme ju obhajuje. 9. „Však nepropadla žádne špatnosti!“
“S ní zaživa se nesmíš oženit!“
“Mně před očima nesmí zahynout,
to nedoufej, a ty už nespatříš
mou hlavu nikdy zrakem svým, a pak
zuř na ty z přátel, jimž to po chuti!“
Ďalším zlomom, je keď delfský veštec Teiresiás príde zvestovať svoju predpoveď v ktorej predpovedá Kreónovi pochmúrnu budúcnosť. 10.

„Nuž dobře! Věz, že mnoha oběhů
kol slunečních se nedožiješ již,
a za ty mrtvé jinou mrtvolou,
plod vlastní krve, budeš nucen dát:
žes pod zem sklál, co bylo na světě,
a duši nectně zavřel do hrobu,
a mrtvému žes rovu nedopřál
ni pocty pohřební a bráníš mu
též sejít odtud k bohům podsvětním.

Kreón po tomto zistení sa rozhodne Antigonu vyslobodiť z kamennej hrobky. 11. „ Já sám pak po obratu mysli své,
sám uvězniv ji, sám ji vyprostím.
Záverečný zvrat nastal keď Kreón nestihol vyslobodiť Antigonu, Hamión a Erydiké spáchajú samovraždu. 12. „Nuž odveďte mě pryč, mne zločince bídneho!
Já nerad, synu můj, jsem způspobil ti smrt,
i tobě, choti má: ó žel, já nebožák“
Kreón pochopí že urobil chybu, ale osud sa už nedá zvrátiť. Ostáva sám bez manželky, syna a dostal ten najťažší trest, musel žiť so svojím údelom, lebo smrť by bola vykúpením. Všetky svoje činy ľutuje.

4. FORMA DIELA

4.1 Úloha zboru
Grécky tragický zbor vznikol pri príležitosti osláv na počesť boha Dionýza, z ktorých sa vyvinula grécka tragédia. Zbor bol dlho neoddeliteľnou súčasťou tragédie i keď postupne strácal svoju úlohu a mal v hre čoraz menej priestoru.
Miesto zboru bolo na kruhovej orchestre, ktorá delila javisko od hľadiska. Členovia zboru boli obyčajne oblečení v jednoduchých aténskych krojoch tej doby. Zbor vždy prejavuje vrelú účasť s dejom tragédie, zvlášť záujem o tragického hrdinu, a to aj v častiach dialogických, kde jeho menom hovorí s hercami len náčelník zboru, aj v častiach lyrických spevov, ktoré sú v tesnej súvislosti s dejom. Piesne zboru boli po každom dejstve spievané spravidla k sprievodu píšťaly a sprevádzané tancom, ktorý si nesmieme predstavovať v súčasnom slova zmysle, ale skôr ako dnes veľmi obľúbené rytmické a meloplastické produkcie. Zbor vyjadroval obsah svojich piesní aj výraznou mimikou celého tela.
Úlohou zboru bolo vyvolávať a navodzovať také rozpoloženie mysli, ktoré by zodpovedalo deju, ktorý nasledoval. U Sofokla sa tento dramatický charakter stráca, u Euripida je potom vidieť, že sa tragický zbor stáva hudobnou vložkou, ktorá je bez akéhokoľvek vzťahu k deju.
V našej tragédii zbor vstupuje v 99. verši ticho do orchestry. Rozostavil sa do štvorhranu a začal spievať a tancovať. Keď uvidel vchádzať Kreóna postavil sa na orchestre v piatich radoch po troch mužoch (členov zboru je v Antigone pätnásť), obrátený tvárou k javisku. Prvú pieseň spieval celý zbor, v ostatných piesňach sa rozostúpil do polozborov a strofy spievala jedna polovica, metricky zhodné antistrofy druhá polovica. Verše 1261-1346 sú striedavým spevom herca a náčelníka zboru (kommos). Dôležitou úlohou zboru je vyjadrovať názor ľudu, posúvať dej ďalej a zoznámiť čitateľa s ďalším vývojom

4.2 Kompozícia diela
Aristoteles, autor klasickej stavby drámy, najväčší staroveký mysliteľ rozdelil tragédiu do piatich dejstiev.

Sú to: expozícia, kolízia, kríza, peripetia a katastrófa. Všetky tieto dejstvá môžu obsahovať zlomy a rozvetvenia. Expozícia: (vysvetlenie) – V prvom dejstve autor oboznamuje diváka so vzťahmi medzi hrdinami, ich vlastnosťami, kto je dobrý a kto zlý, kto je s kým priateľ a kto nepriateľ, s miestom a časom, v akom sa dej odohráva. Expozícia tiež divákovi priblíži okolnosti deja:
- Rozhovor Antigony a Ismény o Kreónovom príkaze. Antigonino rozhodnutie pochovať brata Polyneika. Sestra sa snaží odhovoriť ju od tohto činu. Tak sa vlastne dozvedáme vlastnosti troch hlavných hrdinov. Kreón a Antigona, dve nepriateľské strany, politická a humánna, Isméne, nemá odvahu pripojiť sa k svojej sestre.
Medzi expozíciou a kolíziou sa nachádza tzv. Moment prvého napätia – hrdina sa rozhoduje konať, alebo ho nepriateľská strana uvádza do pohybu (pozri Antigonine rozhodnutie pochovať brata).
Kolízia: (stretnutie) – alebo inak základný konflikt – rozvíja zápletky, priostruje sa situácia, rastú a komplikujú sa problémy. Všetko sa pripravuje na vyhrotenie zápasu:
- Antigonin vnútorný boj. Rozhoduje sa , či má poslúchnuť božské zákony alebo svetskú moc. Uprednostňuje vyššie zákony bohov. Prichytia ju však , ako pochováva brata napriek zákazu a odvedú ju ku Kreónovi. Nasleduje dlhý rozhovor a výmena názorov. Kreón uvalí na Antigonu trest smrti. Kríza: (rozhodnutie) – Kríza je vrchol dramatického diela. Dej sa tu môže vyvíjať v dvoch smeroch. Buď je hlavný hrdina porazený a intrigán, jeho nepriateľ, triumfuje, alebo hrdina víťazí, ale len preto, že sa tým neúprosnejšie pripravuje katastrofa, ktorá znamená jeho pád:
- Antigonu odvádzajú, aby ju pochovali zaživa. Kreón sa nedá obmäkčiť nikým, ani svojím vlastným synom Haimónom, ani zborom, ktorý predstavuje názor ľudu.
Peripetia: (obrat) – V peripetii nastane obrat v osude hrdinu, zmena radosti na žiaľ, alebo naopak. Poslaním je spomaliť spád deja pred záverečnou katastrofou:
- Veštec Teiresiás veštbou Kreóna presvedčí, aby Antigonu oslobodil. Všetko nasvedčuje tomu, že bude zachránená. Katastrófa: (prevrat) – Vnáša poriadok a zmierenie do konfliktného deja. Neničí len hrdinu, musí otriasť aj divákom. Do pohybu deja sa zrazu postaví nečakaná prekážka, ktorá oddiali alebo znemožní divákom očakávané riešenie konfliktu – moment posledného napätia:
- Kreón aj so svojím sprievodom kráča k hrobke. Otvorí ju, aby oslobodil Antigonu. Avšak, čaká ho strašný obraz, Antigona obesená na stuhe pohrebného rúcha. Všetko je stratené. Vtedy stihne Kreóna trest bohov.

Keď Haimón uvidí mŕtvolu svojej milej, vytasí meč a prekole sa ním. Kreón sa zronený vracia do paláca, kde ho čaká posol. Ten mu povie ďalšiu zlú správu. Kreónova manželka Euridiké si od žiaľu nad stratou svojho syna vzala život. Tragédia sa končí Kreónovou prosbou k bohom , aby i jeho z milosti usmrtili.
13. „Ó přijď, ó přijď
a zjev, osude, se múj konečný,
a smrt, jíž bych já si přál toužebne,
mi dej! Přijď, ó přijď,
ó kéž jiného již dne nespatřím!“

4.3 Jazykové prostriedky
Dielo Antigona je veľmi bohaté na rôzne druhy jazykových prostriedkov – epitetony, prívlastky, obrazné pomenovania a mnohé ďalšie. Na každý je tu uvedený jeden alebo viac príkladov. Ako prvý som si zvolil epiteton.
Epiteton: Epiteton delíme na epiteton ornans a epiteton konstans.
Epiteton konstans je tzv. stály prívlastok tvorí s podstatným menom stabilné spojenie. Vyskytuje sa najmä v antických a klasicistických eposoch.
Epiteton ornans je ozdobný prívlastok. Vnáša do deja statickosť, opisnosť, ale súčasne poetickosť. Epiteton konstans: 14. „do tej svadobnej komôrky,“
15. „vstupuješ do temnej skrýše hrobu“
16. „ani ostrý meč ti“
Epiteton ornans: 17. „porušila kráľovský rozkaz a“
18. „Avšak mala božský pôvod“
19. „S vavrínom slávy!“
Metafora – Obrazné pomenovanie na základe vonkajších podobností javov, vlastností, pohybu, funkcií.
Metafora: 20. „keď po jej hebkých lícach pôvab noci rozlievaš“

5. VLASTNÝ NÁZOR

Zdeněk Dvořák:
Dielo Antigona bolo pre mňa veľmi zaujímavým čítaním. Forma písania diela, ako aj veľmi dramatický obsah ma zaujali. Myšlienky diela sú hodnotným odkazom tejto tragédie aj pre dnešný svet, a ukazuje, že žiaden zákon nie je lepší ako zákon ľudskosti a žiadny mocný vládca sveta nie je neomylný a nemá „patent“ na pravdu, aj keď si to často môže myslieť. Myslím si, že cieľom tejto tragédie, keď ju Sofokles písal bolo ukázať ľuďom, že niekedy činy, ktoré nie sú v súlade s právnymi normami sú správne a nemal by sa človek báť sa k nim hlásiť. Taktiež ukazuje na nesprávny, diktátorský spôsob vedenia krajiny, keď sa ľudia boja povedať svoj vlastný názor, lebo sa to môže obrátiť proti nim. Dielo má aj prvky katarzie a tie pravdepodobne na diváka pôsobili tak, že keď odišiel z predstavenia, zistil že v pravý čas sa treba ozvať a vyjadriť svoj vlastný názor a nebáť sa zastať iného človeka. Zaujalo ma aj ako túto tragédiu vedel Sofokles tak tragicky napísať, keďže na začiatku bolo 6 hlavných postav, Antigona, Isméne, Kreón, Eurydiké, Haimón a Teiresiás a na konci ostali už len 3 postavy a to Kreón, Isméne a Teiresiás.

Myslím si, že je veľká škoda, že sa nezachovalo viac zo 123 Sofoklových tragédii a aj iných diel, lebo odkaz, ktorý nám antická kultúra a literatúra zanechala je veľmi hodnotný. Michal Fiabáne:
Po prečítaní diela som nadobudol názor, že je to veľmi kvalitné umelecké dielo i keď ja skôr uprednostňujem dobrodružnejšiu literatúru, v ktorej má dej rýchlejší spád a viac napätia. Postava Antigony a jej správanie vo mne vyvoláva pochopenie a obdiv. Bojovala za svoj názor a stála si za ním aj za cenu vlastného života. Protikladom bol Kreón. Zaslepený, samoľúby a príliš hrdý na to, aby si priznal chybu. Svoj omyl pochopil neskoro. Trest, ktorý ho postihol , je podľa môjho názoru spravodlivý. Tragédiou je, že si traja ľudia vzali život pre mňa z nepochopiteľných dôvodov. Dielo na mňa zapôsobilo a určite si ho ešte niekedy prečítam. 6. ZOZNAM CITOVANEJ LITERATÚRY
1. Hošek, R.:Sofokles Tragédie. Praha, Svoboda 1975 str. 39
2. Hošek, R.:Sofokles Tragédie. Praha, Svoboda 1975 str. 65
3. Hošek, R.:Sofokles Tragédie. Praha, Svoboda 1975 str. 20
4. Hošek, R.:Sofokles Tragédie. Praha, Svoboda 1975 str. 21
5. Hošek, R.:Sofokles Tragédie. Praha, Svoboda 1975 str. 21-22
6. Hošek, R.:Sofokles Tragédie. Praha, Svoboda 1975 str. 38-39
7. Hošek, R.:Sofokles Tragédie. Praha, Svoboda 1975 str. 42
8. Hošek, R.:Sofokles Tragédie. Praha, Svoboda 1975 str. 48
9. Hošek, R.:Sofokles Tragédie. Praha, Svoboda 1975 str. 53-54
10. Hošek, R.:Sofokles Tragédie. Praha, Svoboda 1975 str. 65
11. Hošek, R.:Sofokles Tragédie. Praha, Svoboda 1975 str. 67
12. Hošek, R.:Sofokles Tragédie. Praha, Svoboda 1975 str. 65
13. Feldek, Ľ.: Sofokles Antigona. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladatelstvo, 1973 str. 76
14. Feldek, Ľ.: Sofokles Antigona. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladatelstvo, 1973 str. 77
15. Feldek, Ľ.: Sofokles Antigona. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladatelstvo, 1973 str. 77
16. Feldek, Ľ.: Sofokles Antigona. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladatelstvo, 1973 str. 77
17. Feldek, Ľ.: Sofokles Antigona. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladatelstvo, 1973 str. 73
18. Feldek, Ľ.: Sofokles Antigona. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladatelstvo, 1973 str. 77
19. Feldek, Ľ.: Sofokles Antigona. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladatelstvo, 1973 str. 77
20. Feldek, Ľ.: Sofokles Antigona. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladatelstvo, 1973 str. 75
21. Hošek, R.:Sofokles Tragédie. Praha, Svoboda 1975 str. 77

21.
„Je blažen jen ten, kdo rozvahu má,
a nemá se páchati hříšného nic,
co bohú se dotkne.

Když honosnou řeč
kdo z chlubnosti vede, tu veliký trest
ho stihne, a stár
se teprve rozvaze učí.“.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk