Náhoda im pomohla opäť sa stretnúť pri schodoch Mosta umierania, ale kým sa Peter spamätal, opäť mu zmizla. Po týždni sa stretli v Luxemburskej záhrade a tam sa jej prvýkrát prihovoril.
"- Ako sa voláte?
- Lucia.
- Pekné meno. Pekné ako dnešný deň!"
Dozvedel sa, že Lucia chodí denne do múzea, lebo amatérsky maľuje pre peniaze len málo vydarené gýčovité reprodukcie slávnych diel, alebo zhotovuje portréty podľa fotografií. Svoje štúdiá na umeleckopriemyselnej škole nedokončila.
"Pozrela na jeho zarazenú tvár, na ktorej pohrával dobrácky úsmev materinskej irónie, ten milý meštiansky synček, ktorému všetko v živote bolo také ľahké a ktorý nechápe, že človek musí robiť mnohé ústupky, aby..." vyžil. Ešte viac ho vydesila predstava, že Lucia by ochotne pracovala aj v muničnej továrni tak ako jej matka, keby nemala inú možnosť. Chce predovšetkým žiť a zažiť trochu šťastia.
Ich vzájomné stretnutia boli čoraz častejšie, sprevádzal ju po Paríži, keď chodila predávať obchodníkom svoje obrazy.
Počas chladných februárových dní našli svoj útulok v kostole, kde sa tíško zhovárali o všedných veciach, len nie o vojne.
"Ani jednému.. z týchto úbohých detí neprišiel na um ani tieň myšlienky, ako uniknúť osudu, ktorý ich mal oddeliť. Postaviť sa proti vojne, vzdorovať zmýšľaniu celého národa - veď to bolo akoby zdvihnúť kostol, ktorý ich prikrýval svojím pancierom! Jediným útočiskom bol zabudnúť nemyslieť na to až do poslednej sekundy a potajme dúfať, že táto posledná sekunda nikdy nepríde. Až do tej chvíle byť šťastný."
Peter si vymohol, aby Lucia maľovala jeho portrét doma na periférii mesta v čase, keď jej matka pracovala. Tu sa dozvedel o jej detstve a rodine.
Lucia, ktorá vyrastala v chudobných pomeroch, predvídala prekážky, ktoré by nasledovali, keby sa s ňou Peter chcel oženiť. Obaja sa snažili nedívať ďalej, lebo jedinou istotou pre nich bola prítomnosť. O vojnu sa zaujímala ešte menej než Peter, pokladala ju za trápenie navyše. Bola dievčaťom "s predčasnou skúsenosťou", ktoré poznalo zápas o každodenný chlieb. Jej reči o živote rozrušovali citlivého Petra, preto mu nehovorila o všetkom. Mala usmievavú, pokojnú povahu, život brala tak, ako prišiel. Netrápila sa o zajtrajšok, lebo si uvedomila, ako málo stačí na prerušenie života, ktorý "visí len na vlásku".
Peter "uzrel náhle, očami tohto dievčaťa, tú hroznú úbohosť srdca, tú pustatinovú vyprahnutosť meštianskej triedy, do ktorej patril."
Uvidel tých, "čo myslia, že ľúbia, a ľúbia iných len ako svoj majetok, obetujú ich svojmu sebectvu, svojej zaťatej pých, svojmu obmedzenému a hlavatému rozumu. ..