Hneď ako mu to služba dovolila, vybral sa za ňou. Najskôr ho prijali chladne, ale neskôr, keď začal chodiť častejšie, nemali proti nemu nič. Na jar bola svadba. Hostia sa bavili tri dlhé dni. Nakoniec sa dcéra odobrala od rodičov a odišla s Michalom na Podvršie. Celá príroda víta Hanku, mladú pani Čajkovú.
Vo 4. časti sa stretávame opäť s rozporom dvoch svetov: Svet si myslí, že ku šťastiu treba peniaze, majetky, prepych, sluhov, moc a slávu. Je to však omyl. Nemusí byť šťastie práve v tom, ale i v jednoduchosti, skromnosti a prostote. Nečakajú veľa a preto veľa dostanú. Mladí Čajkovci sú šťastní. Miško je okúzlený svojou krásnou ženou a les trošku zanedbal. Po večeroch, keď sa vracia z obchôdzky, sedávajú na schodoch hájovne. Ona šije a Miško na ňu zaľúbeno pozerá. Básnik končí túto časť veršom: Tu láska má svoj príbytok!
Je nedeľa, krásny slnečný deň. Čajkovci idú do kostola. Obaja sú vyparádení. (Básnik opisuje do detailov oblečenie Hanky.) Miško je pyšný na svoju ženu. Ona je však smutná. Mala strašný sen, ktorý ju stále prenasleduje. Keď prišli do kostola, pri modlení pozrela na Miška, akoby mu sľubovala, že bude s ním v dobrom i v zlom. Oddelene od ostatných boli vyvýšené sedadlá s erbom pre pánov. Nezbadala ale že z tej strany „ strethotali oči vlčie...“
6. časť- Pieseň- On a ona spievajú ľúbostnú pieseň.
V siedmej časti venuje básnik veľkú časť úvahám o zlobe a márnosti sveta. Prezentuje tu vlastné úvahy o vyšších vrstvách spoločnosti a vynesenie ortieľu nad nimi i obranu národa. Poukazuje na panskú zhubnosť, márnivosť, biednu situáciu hospodárskeho – bažina: „ Už koľkí vyšli na minďary, na nivoč, holoť, mizinu – už koľkí! Kto raz klesol ťažký má návrat. Možno len hlbšie klesnúť. Boli mocní, bohatí, úspešní, mali slávu, česť, spoločenskú prestíž: „.. hej, oni boli topole vo spoločenstva záhrade! ...“ Táto mánia im priniesla záhubu a majetok sa rozkotúľal v hrách a radovánkach. Potom prišli časy vyrovnania sa a nastúpi realita. Ale šľachta, čo ako hlboko klesne, nepoučí sa, nenapraví, ďalej vedie hýrivý život. Dlhy však rýchlo urobia svoje a zavŕšia skazu. Ich moci odzvonilo a sláva zanikla: „.. zo slávy, ktorá krážam čelo zdobila, mrzký sadnul kvas; z topoľa skrpatelý peň, nesúci leda na oheň.“ I na konci sú zbabelci – volia radšej smrť. Hviezdoslav sám hľadá nádej v lepšie časy, ale tá je ďaleko; nik nevie kedy a ako príde nový deň; však je cesta, možnosť – ale zahalená v tme: „ ..