Pavol Országh Hviezdoslav Hájnikova žena

Pavol Országh Hviezdoslav vstúpil do slovenskej literatúry v druhej polovici 19. storočia. Pri charakterizovaní jeho tvorby je cítiť vo všetkých dielach jeho zdedenú citlivosť po matke, a od otca pochopil že:“ práca dáva zmysel a hodnotu ľudského života.“
Šťastných 14 rokov prežil v rodnom dome vo Vyšnom Kubíne, potom prešiel na gymnázium v Miškovci. Tu sa mu páčili básne maďarských básnikov preto začal písať maďarsky. Napätie medzi slovenským pôvodom -materinským jazykom a maďarskou výchovou na gymnáziu si musel vyriešiť sám. K obratu došlo v čase pobytu v Kežmarku, kde sa stretol s významnými predstaviteľmi európskej literatúry.
Z jeho pomerne rozsiahlej tvorby na mňa zapôsobila lyrickoepická skladba Hájnikova žena. Hájnikova žena je dielo, ktoré s niekoľkými ďalšími patrí medzi vrchol slovenskej literatúry.
Túto skladbu začal Hviezdoslav písať po príchode do Námestova v roku 1883 a prácu na nej ukončil v r. 1886. Ako som už spomínala ide o lyrickoepickú skladbu, v ktorej sa stretávame s lyrickými pasážami, epickými časťami a udivuje nás bohatstvom reflexií. Túto nenapodobiteľnosť mu vryl práve rukopis P.O. Hviezdoslava. Jeho reč je veľmi ťažká a zložitá, ale hádam práve tu tkvie umenie a nádhera jeho poézie.
Príbeh lásky a tragédie trojice mladých ľudí je koncipovaná na princípe protikladu: svet chalúp a kaštieľov ako prvotný protiklad; mravná a čistá Hanka a zhýralý a skazený Artuš Villáni; ťarbavý a proti ľudu zaujatý žalobca, a obhajca hájnik Michal Čajka ako sám autor.
Dôležitú úlohu tu zohráva príroda. Slúži autorovi ako prostriedok na zobrazenie protikladu medzi panským a ľudovým svetom. Už nie je len kulisou, na pozadí ktorej sa odohráva večný zápas dobra a zla; je to už element, ktorý vstupuje do deja, spoluhrdina a spolutrpiteľ s Čajkovcami. Vedno s nimi prežíva ich radosti, lásku: 1,“.... les celý ozývnul sa plesom, jak k radostnému uvítaniu. ...“, 2, „ .. i jedľa .. na pozdrav šumí, kloní sa, sťa keby dáka rečnica, že vitaj, vitaj medzi nami....“ Autor v lone panenskej prírody hľadá zdravé jadro slovenského ľudu, morálne čistého – nie skazeného a upadajúceho ako hýriaca šľachta. Môžeme konštatovať, že mu hory, lesy slúžia na podčiarknutie a súčasne vyzdvihnutie jednoduchého dedinského človeka – no morálne silného so svojimi zásadami priamymi a čestnými.
Skladba sa člení na 15 častí, začína sa Pozdravom a končí doslovom básnika, ktorý nazval Zbohom.

Jednotlivé časti spája jednotný dej, ktorý miestami prerušujú autorove úvahy (reflexie) a piesne (maliniarok, poľovnícke piesne). Hlavné postavy sú zobrazené s psychologickou prenikavosťou. Každá z nich má jedinečné charakterové vlastnosti a jedinečný vnútorný svet, s ktorým sa čitateľ postupne oboznamuje. Michal je čestný, sebavedomý, hrdý, svedomitý, niekedy vznetlivý muž. Hanka je milá, pozorná, obetavá, verná, i keď niekedy žensky rozmarná. Artuš je sebecký, panovačný aristokrat, ktorý chce za každú cenu dosiahnuť svoj cieľ. I za cenu obetí.
Pozdrav: -Pozdravujem vás, lesy, hory
z tej duše pozdravujem vás!
Týmito úvodnými veršami básnik vyjadruje svoj obdiv prírode, ktorá má na človeka obrodzujúci vplyv –lieči, uzdravuje, oživuje. Pomáha zabúdať na žiaľ a bôľ, obnovuje nádeje.
Už 1. časti autor stavia do rozporu svet kaštieľov a chalúp: v obraze hradu na skale, opusteného a izolovaného od sveta, ale dobyvačného – páni ako strojcovia vojen a nešťastí. „ ...pyšný nežli hrad...“. V centre pozornosti je hájovňa, ktorá je skrytá v kroví. Stojí istejšie ako hrad. Je chudobná, ale bezpečná. Ochraňuje ju sama príroda, vrchy, ktoré za ňou stoja, lesy okolo, mocné stromy. Pri opise nachádzame množstvo zdrobnelín ako symbol jednoduchosti a krásy dedinských obydlí.
Po smrti starého hájnika prišli robotníci a hájovňu opravili a obnovili. Vedľa nej je malá záhradka s kvetmi, za domom tečie horská riava, ktorá svojim hlukom prerušuje velebnú tichosť lesa. Chalúpka je schovaná pred svetom. Vedie k nej krivoľaká úzka cesta, ukrytá pred drzými pohľadmi. Môže až sem zájsť ľudská zloba?
Zo všetkého cítiť dobro, posvätnosť a čistotu, ktorá tkvie v prírode a prostredníctvom nej plynie i z jej obyvateľov. Do konfrontácie s týmto môžeme posunúť chladnú krásu a blahobyt, s ktorými sa stretá Michal pri svojej návšteve v kaštieli, prosiac o miesto svojho mŕtveho otca – miesto hájnika. Michal je ohúrený nádherou kaštieľa: „.. v nádobách stácich, visutých (tie zveri tvár, tie krídla mali) zas celé stromy hájom stáli; čo predtým nikdy nevidel a kde by aj? – na tisíce skiel ho žiarivým pooblietlo svetlom ...“
Spokojný Michal kráča lesom a život sa mu zdá byť krásny. Počuje prírodu, spev dievok na poliach a taký nadšený sám sebe sľubuje, že bude verne slúžiť svojmu pánovi. Prestane sa túlať, bude mať prácu i domov. V kútiku srdca myslel na dievčinu z dediny. Bola z dosť majetnej rodiny a mala veľa pytačov. Žiadnemu z nich sa však ešte nesľúbila. Pokiaľ bol Michal paholkom, neodvážil sa popýtať ju o ruku. Teraz to však môže smelo skúsiť.

Hneď ako mu to služba dovolila, vybral sa za ňou. Najskôr ho prijali chladne, ale neskôr, keď začal chodiť častejšie, nemali proti nemu nič. Na jar bola svadba. Hostia sa bavili tri dlhé dni. Nakoniec sa dcéra odobrala od rodičov a odišla s Michalom na Podvršie. Celá príroda víta Hanku, mladú pani Čajkovú.
Vo 4. časti sa stretávame opäť s rozporom dvoch svetov: Svet si myslí, že ku šťastiu treba peniaze, majetky, prepych, sluhov, moc a slávu. Je to však omyl. Nemusí byť šťastie práve v tom, ale i v jednoduchosti, skromnosti a prostote. Nečakajú veľa a preto veľa dostanú. Mladí Čajkovci sú šťastní. Miško je okúzlený svojou krásnou ženou a les trošku zanedbal. Po večeroch, keď sa vracia z obchôdzky, sedávajú na schodoch hájovne. Ona šije a Miško na ňu zaľúbeno pozerá. Básnik končí túto časť veršom: Tu láska má svoj príbytok!
Je nedeľa, krásny slnečný deň. Čajkovci idú do kostola. Obaja sú vyparádení. (Básnik opisuje do detailov oblečenie Hanky.) Miško je pyšný na svoju ženu. Ona je však smutná. Mala strašný sen, ktorý ju stále prenasleduje. Keď prišli do kostola, pri modlení pozrela na Miška, akoby mu sľubovala, že bude s ním v dobrom i v zlom. Oddelene od ostatných boli vyvýšené sedadlá s erbom pre pánov. Nezbadala ale že z tej strany „ strethotali oči vlčie...“
6. časť- Pieseň- On a ona spievajú ľúbostnú pieseň.
V siedmej časti venuje básnik veľkú časť úvahám o zlobe a márnosti sveta. Prezentuje tu vlastné úvahy o vyšších vrstvách spoločnosti a vynesenie ortieľu nad nimi i obranu národa. Poukazuje na panskú zhubnosť, márnivosť, biednu situáciu hospodárskeho – bažina: „ Už koľkí vyšli na minďary, na nivoč, holoť, mizinu – už koľkí! Kto raz klesol ťažký má návrat. Možno len hlbšie klesnúť. Boli mocní, bohatí, úspešní, mali slávu, česť, spoločenskú prestíž: „.. hej, oni boli topole vo spoločenstva záhrade! ...“ Táto mánia im priniesla záhubu a majetok sa rozkotúľal v hrách a radovánkach. Potom prišli časy vyrovnania sa a nastúpi realita. Ale šľachta, čo ako hlboko klesne, nepoučí sa, nenapraví, ďalej vedie hýrivý život. Dlhy však rýchlo urobia svoje a zavŕšia skazu. Ich moci odzvonilo a sláva zanikla: „.. zo slávy, ktorá krážam čelo zdobila, mrzký sadnul kvas; z topoľa skrpatelý peň, nesúci leda na oheň.“ I na konci sú zbabelci – volia radšej smrť. Hviezdoslav sám hľadá nádej v lepšie časy, ale tá je ďaleko; nik nevie kedy a ako príde nový deň; však je cesta, možnosť – ale zahalená v tme: „ ..

jest cesta z totej dobrej hviezde, jest možnosť híč jej dobyť; je bližej, lenže- zatmená ...“ Tu zároveň je i obrana šľachty: „Povedia –ľud sám si na vine za svoje bôrgy, handry, špiny, za brloch, v ktorom sa váľa ...“ Vrak úrečo sa utiekajú len k prírode! Však tu je „stará pieseň“. Treba do vyšších kruhov zájsť, vyššie ducha pozdvihnúť. Básnik odpovedá: to nie bez príčin je ľud taký aký je. Že na vlastné nohy sa postaviť nevie. Šľachta nevie a nechce pomôcť; žiadne dobrodenie z jej strany – odrieka sa, s odporom sa stráni dedinského človeka, nedáva mu žiadnu šancu na obradu: „ Kde krvi jeho kropaje, sĺz, potu s vašimi sa poja? Kde zväzky, úprimnosti styky?“ Ľud chce ale rásť, začať znova, chce učiť ducha: „Chce žiť! Chce rásť pre všetky hate, čo veky v priek mu zakládli i ktoré uplietol si sám.!“
Ráno bola v lese búrka. Miško sa rozhodol vyjsť na svoju každodennú pochôdzku. Hanka sa ho snažila odhovoriť. No mladý hájnik poznal svoje povinnosti a bol rozhodnutý plniť ich. Neskôr sa v lese vyjasnilo a vyšlo slnko. Hanka sa vybrala k potoku prať šaty. Odrazu sa vynorili dvaja jazdci. Zdalo sa, že zablúdili. Bol to Artuš Villáni so svojim sprievodcom Jančim. Pán bol zvedavý kto je hájnikom v tomto lese. Priateľ mu povedal, že akýsi mamľas Mišo Čajka. Potom mu ukázal Hanku, ktorá práve končila pranie a oboch mladých mužov sa zľakla. Cítila nevysvetliteľný strach, akúsi predtuchu do budúcnosti. Artuš videl, že je vyľakaná. Robil si z jej nemohúcnosti posmešky. Hanka sa nakoniec osmelila a chcela vojsť do domu. Artuš sa je však postavil do cesty. To sa už Hanka nezdržala a ostro oboch odháňala od hájovne. No Artuša začala mladá žena zaujímať ešte viac. Bol sklamaný, že je vydatá. Vypýtal si od nej vodu. Keď je vrátil krčah, uštipol ju do líca. To ju veľmi pobúrilo a skríkla na pána: „Mne pokoj dajte sväto-sväte! Ja nie som žiadna pobehlica. Mňa netknite sa- lebo ver, až muž môj príde navečer, ten ...!“Artuš sa len smial. Nakoniec sa rozhodol odísť. Vzal od Hanky odkaz pre Miška, že ho čaká a bojí sa oňho. Páni odcválali. Hanka si vydýchla. Keď vylievala vodu z krčaha,“ sťa hada -tak sa razom zľakla“. Na dne sa žltli peniaze. Za čo jej chcel zaplatiť? Za čo taká odmena? Čo má robiť? Rozhodla sa veľmi rýchle. Pozbierala peniaze a hodila ich do potoka. Večer sa vrátil domov Miško. Spýtala sa ho na oboch pánov, nebol však ochotný o nich rozprávať.
Na jeseň sa príroda mení. Lesy sa ozývajú piesňami maliniarok. Okolo hájovne je ticho. Hanka je vonku, no zrazu sa zľakne, lebo k hájovni sa blíži kôň. Bol to Artuš. Tento raz však nestála ako primrazená, hneď sa oborila na nevítaného hosťa. Kázala mu prísť, keď bude doma jej muž. Artuš však prišiel za ňou a nemienil tak rýchlo odísť.

Hanka vycítila, že je v nebezpečenstve, rýchlo vbehla do domu, zamkla a ukryla sa. Villáni zbytočne obchádzal dom, musel odísť porazený. Hanka spokojná sama so sebou, pracovala a čakala na Miška. Najskôr si myslela, že mu všetko rozpovie, ale potom si pomyslela, že by to bolo zbytočné.
Hviezdoslav otvára dostatok priestoru aj pre zachytenie života ľudu v piesňových zložkách, ale ani tu nezabúda na blížiaci sa konflikt: „Malina, malina, sladká si dievčina, dievčina, švárna si! Malina, malina, podaj sa- dievčina, dievčina, nedaj sa!“- tu sa anticipuje statočnosť, vernosť Hanky. Podobne poukazuje na silu a čistotu ľudu: „chudobná som chudobná som, ale zato statočná som! Príde vĺčik, schytím tĺčik: Čo tu sliediš v dvore našom?!“
Začiatok deviatej časti je venovaný poľovníckym piesňam a úvahám o jeseni v lese. Zaujímavá je tá časť, v ktorej naráža na vyrubovanie lesa ako symbol ľudu, jeho ochranca. Ničia les, niečia i ľud. Zem nie je tá, čo bývala: „ Či čuli ste už padať les? Videli ste jak sa valí, videli ste pád a čuli ston!? Ó, to zjav hrôzy neskonalý ...“ Básnik volá o záchranu „ Čo stváraš ledačino? Či nevieš jak ti vzácnou hora?“ Les to je predsa život! Márne však sú jeho prosby, nenachádza odozvu a z toho vyplýva pesimizmus, skles a beznádej. Konflikt sveta chalúp a kaštieľov prerastá a konkretizuje sa v konflikte Hanky a Artuša Villániho. Básnik nás k nemu postupne privádza predzvesťami.
Pred poľovačkou básnik vsúva ďalšie piesne teraz už poľovonícke, ale aj tu je isté tušenie, istá anticipácia: V podobe srdiečka režem sľub svoj tu, hľa: neustanem, neustanem, kým tú srnku nedostanem!. Ľúbosť strelca nemá hraníc, sveta zhla ...“- ide o akúsi predzvesť poľovačky aj honby Artuša za Hankou.
Pán Artuš prikázal, aby bolo všetko pripravené na poľovačku. Je poľovačka. Miško mal na starosti psov. Lov začal. Psy sa rozbehli a lesom sa ozývali výkriky honcov, streľba, výskot, lomoz. Zrazu sa ozval výstrel a statný srnec padol mŕtvy. Miško mal medzi poľovníkmi aj neprajníkov. Jeden z nich podpichol Villániho, že nie on zabil krásneho srnca, ale Čajka. Villáni sa rozhneval a dal Michalovi facku. Poľovníci sa začali zabávať, ale Michal sedel bokom ponížený a zhanobený. Keď všetci odišli Villáni sa vybral do hájovne. Hanku trápil akýsi nepokoj, lebo sa s Miškom pohádali. Odrazu pred ňou stojí Artuš Villáni. Vykríkla Miškovo meno, ale zbytočne.

„Stoj“ kríkla žena rozzúrená,
„ späť! Netkni sa ma, hnusný diable!
Na Boha zručím svoju vec,
Ty nútiš bych sa prehrešila!
Vidz!“ z klina schvatla záražec-
„Ak neustaneš, jak som žena,
viac neprekročíš toho prahu,
bezbožník ...varuj!“
Hanka v obrane svojej ženskej cti zabije Artuša. Michal nenašiel pána v lese a začal tušiť čosi zlé. Utekal k svojej chalupe, kde našiel úbohú Hanku a mŕtveho Artuša. Prinútil ju odprisahať, že nikomu neprezradí, kto zavraždil. Onedlho prišli poľovníci a našli mŕtveho Villániho. Miško im oznámil, že ho zabil, lebo chcel ponížiť jeho ženu. Zviazali ho a chceli odviesť. On sa však sám na druhý deň šiel udať k súdu.
„Ach zloba nájde dvere všade!“
Na Podvrší je ticho. Hanka odišla k rodičom. Chýr ju však predbehol a ani oni nemajú nad ňou zľutovania. Musela ísť na súd a klamať, lebo to Miškovi sľúbila. Veľké trápenie však v sebe neuniesla a pomiatla sa. Matka od žiaľu zomrela a Hanka sa túla po okolí.
Po roku prišiel deň posledného pojednávania. Miška sa sudcovia pýtajú, či ten čin naozaj vykonal on a nie niekto iný. Podozrivá je i Hanka, ale on ju bráni. Jedni svedkovia ho obviňujú, iní ho bránia. Keď obhajca prednesie dojímavú reč na Miškovu obhajobu, zrazu vstúpi do sály Hanka. Pospevuje si, hovorí nesúvisle, ale vyjaví celú pravdu. Súd vyriekne: Spor Boh rozsúdil!-
-Šiel, Michal, koniec po väzneniu - šiel, pojmúc ženu pomätenú ...
Pomätená Hanka smúti za rodičmi a spieva žalostné piesne.
Miškov život s Hankou je ťažký, lebo ani rozprávať sa s ňou nedá. Raz v noci sa strhne búrka a rozvodnená rieka odnesie most. Michal sa vybral von a vidí čo sa stalo. Zrazu zbadá ako sa k rieke rúti koč. Zakričal na kočiša, aby zastavil, a tak cestujúcim zachráni život. V koči sedel i starý Villáni. Myslel si, že Michal chce peniaze, no on túžil iba počuť slová odpustenia pre seba a svoju ženu. Pán Villáni odpúšťa a káže Michalovi, aby prišiel za ním.
V 14. časti – Pieseň hviezd
15. časť: Na Podvrší je ticho a pokoj. Rovnako v lese i v hájovni. Hanku vidieť s dieťaťom v lone. Z lesa sa blíži náhliaci sa spotený Miško. Je zvedavý na svojho syna Janíčka i vyzdravenú ženu. Zbohom -je názov záverečnej básne.
Pozdravujem vás, lesy, hory,
Pri odobierke nastokrát!

Ak hlbšie nazrieme do diela, zistíme, že príroda a ľudský svet sa výborne dopĺňajú. Pod ľudovým svetom však Hviezdoslav rozumie už známy svet chalúp, nie prostredie panstva a vrchností. Lesy – to sú priatelia jednoduchých ľudí, nie kaštieľov. Dielo sa dotýka aj národných problémov, ako aj súvekých spoločenských otázok, ako aj problematika úlohy šľachty v národnom živote.

Už samotným konfliktom sveta chalúp a kaštieľov sa autor stavia jednoznačne na stranu druhú, keďže šľachta už predstavuje len nepatrné, zhýralé, ľahtikárske a spráchnivené torzo niekdajšej sily.

Zdroje:

Príručka pre maturantov -
zdroje z Univerzity -