strašné vysloviť...“
Parentéza – ...a odchádza na dve-tri viersty od domu, nie na prechádzku – neznáša prechádzky
bez cieľa – ale zbierať rastliny a hmyz.
Rečnícka otázka – No, čo vám povedať...že som vás ľúbil?
A koho vlastne potrebuje?...
Rečnícke zvolanie – No, zbohom!
...veď ja som gigant!
Epiteton – sirupové city, chladný úsmešok, gniavivá vášeň
Prirovnanie – ...chytiť sám seba za šticu a vytrhnúť sa ako redkvičku z hriadky.
...vzdychla ako človek, ktorý práve zdolal vysoký kopec...
Metafora – ...rozprúdila sa medzi nimi taká debata...



Kompozičný rozbor
Architektonika – dielo sa delí na 28 kapitol, jednotlivé kapitoly nemajú názov
Makrokompozícia:
Rozprávanie – „Zrazu ho zaujal hrkot perovaného koča , hrkot, ktorý je taký neobyčajne
nápadný v dedinskej mĺkvote. Čoraz väčšmi sa blížil zvuk ľahkých kolies; už bolo počuť fŕkanie koní. Ani si neuvedomil, čo by to mohlo znamenať, a v záchvate akejsi nezmyselnej radosti vybehol na schodíky.. Lokaj v livreji už otváral dvierka na karete, a z nej vystupovala dáma s čiernym závojom a v čiernej peleríne...“(str.232)

Opis – „Kraj, ktorým prechádzali, nedal sa veru nazvať malebným. Ďaleko-široko až po obzor
iba polia, tu sa mierne dvíhali, tam zas klesali; kde-tu sa zjavovali neveľké horičky a preliačiny, porastené riedkym a nízkym krovím, akoby sa človek díval na starú mapu z čias Kataríny. Boli tu i riečky s podmytými brehmi i maličké rybníčky s biednymi hrádzami i dedinky s nízkymi chalúpkami, pokrytými tmavou, často do polovice rozváľanou strechou, i spustené mlatoviská s prútenými stenami a rozchliabenými vrátami vedľa spustnutých humien, i kostoly, niektoré murované, s omietkou kde-tu opadanou, iné drevené, s nachýlenými krížmi a zanedbanými cintorínmi.“(str.17)

Priama charakteristika – „Arina Vlasievnabola veľmi dobrá osoba a svojím spôsobom vôbec
nie hlúpa. Vedela, že na svete sú páni, ktorí musia rozkazovať, a prostý ľud, ktorý musí slúžiť – a preto sa jej nebridilo ani pätolizačstvo ani hlboké poklony, ale k podriadeným bola láskavá a mierna, ani jedného žobráka nepustila bez almužny a nikdy nikoho neohovárala, i keď si kedy-tedy poklebetila. Za mladi bola veľmi pekná, hrala na klavichord a trocha vedela po francúzsky; ale za mnohoročného vandrovania sa svojím mužom, za ktorého sa vydala proti svojej vôli, stučnela a zabudla na hudbu i na francúzštinu. Svojho syna milovala a nevýslovne sa ho bála...“(str.144)

Nepriama charakteristika – „Na maličkej a neúhľadnej postavičke emancipovanej ženy nebolo
nič škaredé; ale výraz jej tváre nepríjemne pôsobil na diváka. Človek sa nevdojak chcel spýtať: - Čo si hladná? Či sa nudíš? Alebo sa bojíš? Čo sa tak silíš? – I ju, rovnako ako Sitnikova, večne čosi škrelo. Rozprávala a pohybovala sa veľmi nenútene a zároveň neobratne; zrejme sa pokladala za dobrosrdečnú a prostú osobu, ale nech robila čokoľvek, ustavične sa vám zdalo, že práve to nechcela urobiť; všetko vyzeralo, ako vravia deti – náročky, teda nie prosto, nie prirodzene.“(str.79)

Mikrokompozícia: V diele je využitá priama reč aj nevlastná priama reč.