Pásmo postáv je vo
forme dialógov, ostatok je pásmo rozprávača.
Priama reč – „Ale čo! A akú knižku ti dal?“
Nevlastná priama reč – „...a už viacej nechytráč...“

Obsah
Dielo zachytáva osudy dvoch priateľov – Jevgenija Vasiľjiča Bazarova a Arkadija Nikoľajiča Kirsanova. Prvý z nich je zarytý nihilista neuznávajúci nič, čo neuspokojuje základné ľudské potreby a zároveň učiteľom Arkadija, mladého chlapca, ktorý sa tiež pokladá za nihilistu a Bazarov je pre neho veľkým vzorom, ale nakoniec si ide svojou vlastnou cestou.
Dej sa začína návratom Arkadija domov zo štúdií. Bazarov príde s ním a už tu je zjavný generačný konflikt. Ani nie medzi Nikolajom Petrovičom, Arkadijovým otcom, ale medzi Pavlom Petrovičom, Arkadijovým strýcom a Bazarovom. Potom Bazarov a Arkadij cestujú do mesta, kde spoznávajú vdovu Odincovovú – krásnu, príťažlivú a pre oboch veľmi zaujímavú ženu. Dej sa presunie do vily Odincovovej, kde ju spoločne navštívia. Spoznávajú jej mladšiu sestru Kaťu, s ktorou Arkadij trávi veľa času, hoci je zamilovaný do Odincovovej. Medzitým sa medzi Bazarovom a Odincovovou vyvinie zvláštny vzťah, ktorý vyvrcholí incidentom a Bazarov odíde ku svojim rodičom. Spolu s ním ide aj Arkadij. Bazarovovi rodičia sú veľmi natešení z návratu svojho syna. Autor veľmi pekne vystihuje detinskú radosť a naivnú lásku matky a otca k dieťaťu a zároveň rozdiel medzi prejavmi tejto lásky. Po krátkom čase sa opäť vracajú k Arkadijovi domov. Arkadija to ťahá naspäť k Odincovovaj, preto sa tam vráti bez Bazarova. Ten zostane u nich a študuje. Pobozká Feničku, budúcu manželku Nikolaja Petroviča, postrelí v súboji Pavla Petroviča, na ktorý ho vyzval. Nakoniec sa vyberie domov a cestou sa ešte posledný krát zastaví u Odincovovej. Doma sa nešťastnou náhodou poreže pri pitve chorého na týfus a ochorie. Pred smrťou ho navštívi Odincovová a na ďalší deň zomrie. Arkadij si vezme Kaťu, Nikolaj Petrovič si vezme Feničku a Odincovová sa po rokoch tiež vydá, nie z lásky, ale z rozumu. BAZAROV – veľmi silný človek, nihilista. Jeho názory sú veľmi zaujímavé, tiež jeho obdivuhodná vyrovnanosť, sebavedomie a spokojnosť s tým, v čo (ne)verí. Vzťah s Odincovovou je popieraním jeho samého, preto je veľmi vzrušujúci. „Tak vedzte, že vás ľúbim, hlúpo, šialene.. Vidíte, čo ste dosiahli.“.. Rýchlo dýchal – na celom tele sa navidomoči chvel. Ale nebolo to bojazlivé mladícke chvenie, ani ho neovládal sladký úžas z prvého vyznania: to sa v ňom zmietala vášeň, mocná a gniavivá vášeň, podobná zlosti a možno jej blízka...“(str.123). Postupne ako vášeň opadala, dokázal ovládnuť svoje city. „Okrem toho, láska.. je cit predstieraný.“(str.207). Ich vzťah sa skončil až na smrteľnej posteli. „...No, čo vám povedať..