Božena Slančíková Timrava Hrdinovia

V diele Hrdinovia /názov novely = ironický/ reaguje autorka na 1.svetovú vojnu, opisuje, ako ju prijímajú ľudia, ich vzťah k nej, je to silne protivojnové dielo. Timrava vyjadruje svoj hlboký odpor proti vojne a zlu, ktoré vojna so sebou prináša. Všetko zlo nesie na svojich pleciach mierumilovný človek. Kontrast: rozdielnosť názorov na vojnu u ľudu a u panských vrstiev. Kým ľud prijíma vojnu s nedôverou, ako zlo, ktoré mu prináša iba utrpenie, páni sa nadchýnajú vojnou a bojovanie v nej vyhlasujú za veľký vlastenecký čin. Realistické opisy rozdielov medzi hrdinami a "hrdinami" počas 1. svetovej vojny, kritizuje malomeštiaka a buržoáziu, jej vlastenecké reči a chválenie vojny, no keď má prísť k činu, snaží sa mu vyhnúť /kritika falošného vlastenectva/.
Okrem vojny nezabúda Timrava aj na osobné osudy ľudí z dediny, nestrácajú sa ani v najťažších časoch.
2 skupiny ľudí na dedine:
1. = sedliaci - odmietajú vojnu, lebo prináša utrpenie a smrť. Sem patrí aj podnotár Širický. 2. = notár Baláň + pomaďarčená inteligencia (túžia po vojne, ale iba pokým na ňu nemusia ísť oni; ak majú ísť bojovať, už nie sú hrdinovia) - po pol roku ich nadšenie pre vojnu opadlo; po troch rokoch vojnu preklínajú
podnotár Štefan Širický - „Prečo má bojovať ľud? Prečo umierať? Čo zlé zavinil?“
- stelesňuje ideál ľudskosti, je to statočný vlastenec, drží vo svojich myšlienkach s ľudom, ale navonok sa nebúri proti pánom, pred pánmi sa tvári, že drží s nimi. Je skôr uzavretej povahy. Uvedomuje si nezmyselnosť vojny; odsudzuje klamstvo, faloš. Tiež je povolaný na vojnu, padne pri zachraňovaní cudzieho-nepriateľského vojaka
- sú doňho zaľúbené všetky dievčatá, on bol zamilovaný do Lízy Malinskej, až dokým si raz náhodou nevypočul jej posmešné reči o utrpení ľudu
notár Laco Balán - „Pre našu krajinu je spása vo vojne!“ „ Zabijeme všetko!“ „Každý túži po boji, za slávou, i ja sám!" „Náš sedliak nerozumie, že pre vlasť nastali veľké časy, časy vznešené, len to má na mysli, že musí deti, ženu opustiť!“ „Kto je proti vojne, ten je vlastizradca!“
- bezduchý cynik; berie si na tvár masku vlastenca, v podstate je to zbabelec a egoista, je pretvarovačný, zbabelý, podlízavý, vystatovačný...
Líza Malinská - "Prečo bolo potrebné ma zo sna budiť? Mohli i ráno oznámiť, že bude vojna..

aká to zlosť!“
- mladá pekná učiteľka, páči sa jej Širický a ona sa páčila jemu, sebavedomá, pyšná, samoľúba, rozmaznaná, za každú cenu chce mať to, čo si zaumieni /rodičia si ju tak vychovali, dávali jej všetko, čo chcela/, vymáha si to častým plačom

Dej sa odohráva v istej dedine v Hrablickom okrese. Nočný pokoj dediny rozruší správa o vypuknutí 1. svetovej vojny. Všetci sú preľaknutí. Výkriky zúfalstva, nešťastia i zadosťučinenia počuť nocou. Ale páni, a spočiatku i ľudia, sú presvedčení o skorej porážke nepriateľa. Vojna sa však predlžuje a odobratí sú i takí, ktorí boli spočiatku oslobodení od vojenskej služby. Žiada si stále nových chlapov a tak príde rad i na Širického a notára Baláňa. Baláň všetkých posmeľuje do boja, ale keď jemu príde povolávací rozkaz, je z neho úplne iný človek, je bledý, vystrašený, chorý, bojí sa smrti, dokaličenia. Sľubuje hory-doly, len aby nemusel narukovať. Nakoniec, keď ho nezoberú, ako keby sa znova narodil: „Nesúci! Baláňom trhlo. Vrelá krv prebehla mu telom za minútu a obliala i temeno, že očervenel celý. Veľká radosť ohlušila ho, že teraz už od nej nemohol sa pohnúť." Širický je odobraný. Tomu sú protivné vystatovačné reči pánov, je znechutený Baláňovým správaním, jeho „vlastenectvom“, cíti s trpiacim ľudom. Chce ísť Líze, ktorú už dlhšie miluje, vyznať lásku, ale náhodou začuje jej tvrdé reči na dedinských ľudí, ako sa smeje z plaču a kvílenia nešťastných žien, nesúceho sa dedinou, z utrpenia ľudu. Širický, ktorý je s ľudom spätý, nechápe jej povrchnosť, nahnevá sa na ňu a svoj úmysel nevykoná. Na vojnu odchádza vyrovnaný, keďže v dedine nezanecháva nikoho, koho miluje /nemal rodinu/. Vojna pokračovala ďalej. Denne prichádzali správy do dediny, kto padol, kto je dokaličený a čoskoro sa preto vráti domov. Aj u pánov pomaly hasne vlastenecký zápal a nadšenie za vojnu. Za tri a pol roka od začiatku vojny sa už ani jeden z nich neoduševňuje pre vojnu, nikto v nej nevidí spásu pre krajinu ako predtým, chcú pokoj, mier. I Baláň zmenil reči: „Kedy bude konjec týmto časom strašným? Nebolonám dosť vyliatej krvi?!“ V tomto čase sa dozvedeli od Paľa Dubovie, ktorého na pár dní z vojny pustili, že Širický padol. Zomrel na fronte pri záchrane nepriateľského vojaka: „Raz po bitke, keď sme zahnali nepriateľa, jeden ranený stenal a volal o pomoc. Nik nechcel k nemu, lebo paľba, hoc poriedku, ešte trvala - oni šli. Dosť sme ich prosili, aby ho nechali, že je to aj tak nie náš ranený, ale ich - nedbali nič. Šli k nemu a ako si kľakli, kde ležal, že mu pomôžu, viac ani nevstali. Tam ich guľa trafila do čela." Aj keď bol Štefan Širický nútený zabíjať, zachováva si svoju ľudskosť, vyjadril takto svoj odpor k vojne. Je to však len individuálny protest.