Veľmi ju miluje.
Lucia: chudobná talentovaná výtvarníčka, ktorá žije len s chudobnou matkou. Živí sa maľovaním lacných obrázkov. Petra veľmi ľúbi.


Výpisky

„Petra povolali k vojsku s jeho spolužiakmi, osemnásťročnými deťmi. O pol roka vlasť bude potrebovať jeho telo. Vojna si ho vyžadovala. Už len pol roka mu ostáva. Pol roka! Keby aspoň človek mohol za ten čas nemyslieť! Zostať v týchto podzemných chodbách! Neuzrieť viac krutý deň!...
Ponoril sa do temnoty s rútiacim sa vlakom a zatvoril oči...
Keď ich opäť otvoril – niekoľko krokov od neho, oddelené dvoma cudzími telami, stálo dievča, ktoré práve bolo pristúpilo do podzemnej železnice. Sprvu videl z nej iba jemný profil pod tieňom klobúka, plavú kučeru na troch pochudnutom líci, svetlo vrhnuté na ľúbeznej lícnej kosti, jemnú líniu nosa a zošpúlenej pery a pootvorené ústa, ktoré sa ešte chveli od náhlivej chôdze. Bránou jeho očí vstúpila do jeho srdca, vstúpila celá, a brána sa zatvorila. Hučanie zvonku stíchlo. Tíš. Pokoj. Bola tam.“

„Peter Aubier býval u rodičov neďaleko Clunyjského parku. Jeho otec bol úradník, jeho brat, starší od neho o šesť rokov, narukoval, len čo vypukla vojna. Dobrá meštiacka rodina, typicky francúzska, poriadni ľudia, dobrosrdeční a ľudskí, ktorí sa nikdy neopovážili myslieť samostatne a veľmi pravdepodobne ani netušili, že by to bolo možné.“

„Zajtrajšok!.. tí, čo prídu po nás, sotva si budú môcť predstaviť, čo nemého zúfalstva a nekonečného smútku vzbudzovalo toto slovo vo štvrtom roku vojny. Aká hrozná únava! Nádej už boli toľkokrát sklamané! Stá zajtrajškov nasledovalo po sebe, a každý z nich bol podobný včerajšku a dnešku, každý bok rovnako plný ničoty a čakania, čakania na ničotu. Čas prestal plynúť. Rok bol ako tá báječná podzemná rieka Styx, zvierajúca živor v kruhom čiernych a mastných vôd s temnými a akoby stojacimi tôňami. Zajtrajšok? Zajtrajšok je mŕtvy.“

„A Lucia, ktorej srdce sa tak rozbúšilo, že v nej prehlušilo rachot explózie a výkriky davu, nestihnúc ani báť sa alebo trpieť a chcejúc sa chrániť vlastným telom ako sliepka svoje kurčiatka, vrhla sa k Petrovi, ktorý sa šťastlivo usmieval s privretými očami. Materinským pohybom si z celej sily pritisla drahú hlavu do lona, sklonila sa nad neho, ústa pritisnúc na jeho šiju, takže boli k sebe celkom pritúlení.
A v tom sa zrazu na nich zrútil mohutný pilier.“

Vlastný názor: toto dielo sa mi nečítalo veľmi dobre, aj keď bolo dosť krátke, lebo Peter a Lucia, aj keď boli obaja mladí si navzájom stále vykali.