Boris Pasternak Doktor Živago

Boris Leonodovič Pasternak: ruský básnik, prozaik a prekladateľ. Mal všestranné
*1890 – Moskva umelecké nadanie. Študoval nemeckú
1960 – Peredelkino filozofiu a literatúru. Debutoval v roku 1912 vo
futuristickom časopise, neskôr
Stál mimo lit. Skupín. Umeleckou podstatou bol Pasternak lyrikom umocňujúcim intelektuálny základ svojej poézie čistou básnickou imagináciou. K historickej konkrétnosti sa priblížil najmä v 20. r., napr. v poémach Rok tisícdeväťstopäť, Poručík Šmidt; čiastočne i vo veršovanom románe Spektorskij; a v období 2. svetovej vojny, keď písal vlasteneckú lyriku.
Pasternak rozvinul tradície ruskej filozofickej lyriky. Jeho poetika, založená na vrstvení zložitých vzťahov medzi dojmom a obrazom, je podnetná a Pasternakov básnický odkaz má svoje miesto vo vývoje ruskej sovietskej literatúry.
Ako ideovo cudzí sovietskej spoločnosti odmietla kritika v ZSSR román Doktor Živago.
23. októbra 1958 dostal Nobelovu cenu, ktorej sa napokon zriekol.

Doktor Živago: román
-téma: vplyv októbrovej socialistickej revolúcie na osudy inteligencie
-dej:
V úvode zomiera matka malého Jurija Živaga. Bola veľmi dobrou hráčkou na balalajke, ktorú Jurij po nej dedí. O Jurija sa postará rodina brata Jurijovej matky.
Po tomto úvodnom intermezzo nasleduje už samotný hlavný príbeh. Stretávame Jurija už ako dospelého mladého muža študujúceho medicínu. Má možnosť vybrať si medzi vedeckou prácou a prácou obyčajného lekára pomáhajúceho ľuďom. Rozhodne sa pre druhú alternatívu. V trolejbuse sa zahľadí do pekného mladého dievčaťa - Larisy.
V tomto diele vystupuje niekoľko zaujímavých postáv. Medzi ne patrí i Paša Antipov. Je snúbencom peknej Larisy, proletár podporujúci revolúciu, preto sa stáva i nežiadúcim tŕňom v oku boľševikom.
Paša Antipov sa zúčastní demonštrácie proti boľševizmu. V tom čase sa Larisa nachádza na plese spolu s milencom svojej mamy Viktorom Komarovským. Živago z okna sleduje demonštráciu a následne je svedkom i útoku Kozákov na demonštrantov. Po ich zbesilom útoku na bezbranných ľudí sa pokúsi zraneným pomôcť. Kozáci ho ale od ranenej ženy posielajú preč. Pašo je počas demonštrácie zranený, prichádza za Larisou požiadať ju o pomoc. Tá mu ranu dezinfikuje. Pašo jej ešte pri svojom odchode zanechá pištoľ. Do mesta prichádza Jurijova milá - Tonja. Ich vzťah charakterizuje presne Tonjin otec:
"Nepozerajú sa na seba, pozerajú sa do novín.".

To je výstižná charakteristika ich vzťahu, ktorému vždy do šťastia niečo chýbalo. Larisina matka sa pokúsi o samovraždu v dôsledku zvedenia jej dcéry Komarovským. Vypije fľaštičku jódu. Je k nej privolaný jeden starší doktor, ktorý berie so sebou i Jurija. Jurij znova stretáva Larisu. Prichádza sem i Komarovskij a Larisu nazýva "courou". Toto hanebné vyhlásenie ju vyburcuje natoľko, že sa rozhodne spáchať atentát na Komarovského. Pašovi zanechá list v ktorom mu oznamuje čo mieni vykonať. Jurij je pozvaný na ples a všetci prítomní sú svedkami príchodu Larisy, ktorá postrelí Komarovského. Keďže Pašo si nestihol prečítať list od Larisy , prichádza na ples až po atentáte. V nasledujúcich častiach diela môžeme sledovať rukovanie ruských vojakov na front. Do vojny sa prihlásil i Pašo, čo sa mu stalo osudným. Pri jednom útoku zomiera zásahom nepriateľského granátu. Vojaci revoltujú a zabíjajú svojich nadriadených.
V poľnej nemocnici sa Živago stretáva opäť s Larisou, z ktorej sa vykľuje starostlivá zdravotná sestra. Neskôr sa Živago stáva trvalou súčasťou partizánskeho boja. Stále prosí hlavných predstaviteľov partizánov aby ho už konečne uvoľnili zo služby, do ktorej ho naverbovali nasilu. Na porade sa ale rozhodne inak, lekár je pre partizánov veľmi dôležitý a tak musí Živago ostať. Pri pochode počas zimného obdobia sa pokúsi o útek, ktorý sa mu podarí uskutočniť. Pred partizánmi sa mu síce podarí ujsť, ale pred krutou ruskou zimou nie. Začína mať halucinácie; zbadá cudzích ľudí, ktorých považuje za svoju putujúcu rodinu. Preberá sa až v prítomnosti Larisy. Za Larisou a Jurijom prichádza Komarovskij, ktorý cestuje do Vladivostoku. Navrhne im pomoc, ktorú ale Jurij odmieta, vyhodí ho do zimy. Jurij píše list, ktorý si prečíta i Larisa. Do Varikinu prichádza za nimi i Komarovskij, ktorý im znova dáva návrh na záchranu a lepší život, ktorý jednohlasne zamietajú. Komarovskij požiada Jurija o rozhovor medzi štyrmi očami. Larisa odchádza a Jurij ostáva sám. Vlak odchádza s Larisou a Komarovským, ale bez Jurija. Bolo to posledný krát, čo ju Živago videl. Jurij trpel na srdcovú chorobu. Zomiera na srdcový záchvat, ktorý sa mu stal v preplnenej moskovskej električke, keď si pomýlil jednu ženu s Larisou. Larisa sa na Jurijovom pohrebe stretáva s jeho bratom, ktorý jej pomáhal nájsť v Moskve jej dieťa.

-výpisky:


Šli a šli a spievali Večnuju pamiať a keď sa niekedy zastavili, zdalo sa, že ju zo zotrvačnosti ďalej spievajú nohy, kone, dujúci vietor.
Chodci uvoľňovali sprievodu cestu, rátali vence, prežehnávali sa Zvedavci sa pridávali, spytovali sa: „Koho to pochovávajú?“ – „Živaga.“ – Aha, zato. Teraz už chápem.“ - „Ale nie jeho,. Ju.“ – „To je jedno. Kráľovstvo jej nebeské. Krásny pohreb.


Raz ráno, koncom augusta, Jurij na rohu Gazetnej nastúpil do električky, čo šla hore Nikitskou, od univerzity na Kudrinskú. Prvý raz išiel do zamestnania do Botkinovej nemocnice, čo sa vtedy nazývala Slodatenkovou – bolo to bezmála prvý raz, čo ta šiel úradne.
Natrafil na nešťastný vozeň, ktorý ustavične postihovali rozličné nehody......
Jurij sedel na ľavom osobitnom sedadle, celkom pritisnutý k obloku. Celý čas mal pred očami ľavý chodník Nikitskej, na ktorom je Konzervatórium. Voľky-nevoľky, s otupeným vnímaním človeka mysliaceho na inšie, pozoroval ľudí, čo šli a viezli sa po tej istej strane ulice, každého sa dotkol pohľadom.
Vliekla sa tade stará šedivá dáma v bledom slamenom klobúku, ozdobenom umelými margarétkami a nevädzami, a bledofialových, staromódnych obtiahnutých šatách; odfukovala a ovieval sa akýmsi plochým zvitkom. Bola stiahnutá v korzete, zmorená horúčavou, zaliata potom a utierala si mokré obrvy a kútiky úst čipkovou vreckovôčkou.......
Zablyslo sa, zahrmelo. Nešťastný vozeň, bohviekoľký raz už, ostal trčať na svahu od Kudrinskej ulice k zoologickej záhrade. Dáma v lilavom sa onedlho zjavila v ráme obloka, minula električku a vzďaľovala sa.....
Jurij pocítil, že mu je nevoľno. Vstal zo sedadla, premáhajúc mdlobu, a pokúsi sa otvoriť oblok, mykal remencami na ňom hore-dolu. Oblok nepovolil.
Na Jurija kričali, že rám je priskrutkovaný, nedá sa otvoriť, ale on, zápoliaci s mdlobou a naplnený úzkosťou, neuvedomil si, že to kričia na neho, a neporozumel. Ďalej sa pokúšal otvoriť oblok, a znova troma pohybmi pomykal rámom, nahor, nadol a k sebe, a v tom pocítil vnútri hroznú, nenapraviteľnú bolesť a pochopil, že sa to pretrhlo čosi v ňom, že vykonal. Čosi osudné a je stratený. V tom sa vozeň pohol, ale prešiel iba kúsok po Presni a zastavil sa.....
Strhol sa krik, reči, hádky, sypali sa rady. Niekoľký zoskočili z plošinky a obklopili ležiaceho. Čoskoro zistili, že nedýcha a srdce mu nebije......
Dáma v lilavom bola švajčiarska občianka madmoiselle si písomne vymáhala povolenie odcestovať do vlasti. Konečne jej žiadosť vybavili kladne. Medemoiselle pricestovala do Moskvy po výjazdné vízum. V ten deň išla poň na veľvyslanectvo, ovievajúc sa stočenými, stužtičkou previazanými dokumentmi. A teraz šla ďalej, desiatky raz predbehla električku, a nevedomky predbehla Živaga a prežila ho“.

-vlastný názor:

Na tomto diele ma asi najviac zaujala bohatá vonkajšia scenéria: vojna, revolúcia vo februári i v októbri 1917, vojna a hlad. Jednotlivé scény a epizódy vytvárajú obrovskú panorámu života v Rusku, ktorej stredobodmi sú Živago a Larisa a ich láska.
Tento román vydáva autentické svedectvo o živote v Rusku. Jana Babiaková IV.C.