Ivan Sergejevič Turgenev Otcovia a deti

Autor: Ruský prozaik a dramatik. Pochádzal zo šľachtickej rodiny. Narodil sa v Spaskom Lutovinove v Oriolskej gubernii. Po univerzitných štúdiách filozofie v Petrohrade, Moskve a Berlíne sa venoval literárnej činnosti. Veľkú časť života prežil vo Francúzsku, kde sa stretol s mnohými významnými spisovateľmi (Nekrasov, Belinskij, Gercen, Maupassant, Zola, Flaubert, Daudet a iní). Zomrel v Paríži.
Literárnu tvorbu začal lyrickými pokusmi a poémami (Paraša, Dedina, Rozhovor a iné). Z niekoľkých dramatických pokusov je najvýznamnejšia komédia Mesiac na dedine. Preslávil sa ako prozaik (cyklus Poľovníkove zápisky, novely Mumu, Asia, Prvá láska, Jarné vody, Punin a Baburin, romány Rudin, Šľachtické hniezdo, V predvečer, Otcovia a deti, Dym, Novina).
Téma: zobrazenie reálneho života v poprevratovom Rusku
Idea: Raz som sa pohádal s nebohou mamičkou. Kričala, nechcela ma počúvať.. Nakoniec som jej povedal, reku, my patríme k dvom rozličným generáciám. Ukrutne sa urazila a ja som si pomyslel: darmo je. Je to trpká pilulka, ale treba ju prehltnúť. A teraz prišiel rad na nás a naši nástupcovia nám môžu povedať: Vy nie ste z našej generácie, prehltnite pilulku.
Postavy:
Nikolaj Petrovič Kirsanov – ako malý sa zranil a tak ho otec netýral takou prísnou výchovou a vojakom sa teda stal len jeho brat. On študoval, oženil sa a mal deti. Vlastne len jedno – Arkadija, lebo žena zomrela. Mal ju veľmi rád. Nikoho si už potom nenašiel. Ale keď sa Arkadij vrátil zo školy mal už Feničku. Bol to veľký dobrák a preto jeho majetok upadal. „Ruský sedliak by odral aj Boha, keby mal o čo.“ Mal svojho syna rád aj keď Arkadij ho po príchode len poúčal. Snažil sa čítať knihy, počúvať debaty mladých aby bol Arkadijovi bližšie ale napomohlo mu to. S Feničkou mal syna Miťu. Jevgenij Vasiliev Bazarov: „ Jevgenij Vasiliev,“ odpovedal Bazarov lenivým, ale mužným hlasom, a keď odhrnul golier plášťa, Nikolaj Petrovič mu videl celú tvár. Bola dlhá a chudá, so širokým čelom a splošteným, dolu zahroteným nosom, s veľkými zelenkavými očami a visiacimi bokombradami pieskovej farby, oživoval mu pokojný úsmev a vyžarovalo z nej sebavedomie a um.“ Bazarov je hlavnou postavou románu. Zvláštne je, že len jeho a Odincovú autor v celom diele volá priezviskom, ich meno používa len veľmi málo. Bazarova nazve menom asi len štyri razy za celý román aj to v priamej reči Arkadija alebo Odincovej. Je to zarytý nihilista a cynik.

Má v istom zmysle rovnaký problém ako Bovaryová alebo teta Lison – teda neukazuje navonok svoje pravé ja. Zúrivo popiera romantizmus ako niečo zapadlé ale sám sa pritom vnútorne prejavuje ako romantik. Vyčíta si to ako slabosť, snaží sa potlačiť city. Má o sebe značne vysokú mienku. Verí, že Rusko ho potrebuje a ak nie jeho aspoň ľudí jemu podobných. Študuje medicínu ale ani tej paradoxne neverí. Popiera umenie, princípy, vedu ako takú, neuznáva žiadne autority. Je plný kontrastov. Bazarov sa zmieta vo vnútornom zápase. Verí len sebe, no ani ľudia okolo neho nie sú v skutočnosti zlí. A tak na úplnú roztržku s okolím nemá zjavný dôvod, pre zblíženie zasa nijaký spoločný záujem. Preto v ňom je naraz láska aj nenávisť, praktik a nihilista i protikladný romantik. Anna Sergejevna Odincová: „Nemala nijaké predsudky, ba ani pevnú vieru v niečo, ale pred ničím neustupovala a nikam nesmerovala. Mnohé veci videla jasne, mnohé ju zaujímali, ale nič ju úplne neuspokojovalo (presne ako Bovaryová len nebola vášnivá, ale svoj pokoj si prísne strážila a kontrolovala); hádam ani sama si neželala úplné uspokojenie. Jej um bol hĺbavý a zároveň ľahostajný; jej pochybnosti nikdy neutíchali do zabudnutia a nikdy nedorastali do nepokoja.
Nebohého Odincova ťažko znášala (vydala sa zaňho z vypočítavosti, i keď by pravdepodobne nebola šla zaňho, keby ho nepokladala za dobrého človeka) a vznikol v nej skrytý odpor ku všetkým mužom, ktorých si predstavovala len ako neogabaných, nemotorných a mľandravých, bezmocne dobiedzajúcich tvorov.
„Mám rada alebo všetko, alebo nič. Život za život. Ak si vzal môj oddaj svoj, ale potom už bez ľútosti a nenávratne. Alebo radšej vôbec nič.“
Kaťa: „Kaťa, keď hovorila, usmievala sa veľmi milo, no akosi hanblivo a zároveň úprimne, pričom hľadela smiešne a prísne zdola nahor. Všetko na nej bolo ešte mladé a nezrelé; hlas i páperie po celej tvári i ružové ruky s belavými krúžkami na dlaniach i trošička schúlené plecia.. Jednostaj sa červenala a rýchlo dýchala.“

Pavel Petrovič Kirsanov: sklamaný životom, nešťastnou láskou. Kedysi Lev salónov si zachoval všetky svoje obyčaje, čo pokladá Bazarov za smiešne na dedine. Mal vojenskú kariéru ale stretol ženu, ktorá mu úplne počarila. Najprv si myslel, že má prevahu on ale oklamala ho, ušla a neskôr zomrela. Nikdy už žiadnu ženu nemiloval, utiahol sa na vidiek a pomáhal bratovi, často peňažne. Bol to v podstate dobrý človek len upätý a málo prístupný s aristokratickými sklonmi.

Dej a ukážky: Nikolaj Petrovič Kirsanov – statkár očakáva návrat svojho syna Arkadija Nikolajeviča zo štúdii.

Príde s ním aj jeho priateľ Bazarov. Otec sa dozvedá, že Bazarov u nich nejaký čas pobudne. Cestou do Mariina povie synovi o Feničke. Po príchode sa Bazarov zoznamuje s Pavlom Petrovičom Kirsanovom. Na druhý deň ráno, pri návšteve Feničky, Arkadij zistí, že otec nemá len priateľku – mladú a krásnu, ale aj ďalšieho syna. „Už sme sa zoznámili, otec!“ zvolal s výrazom akéhosi láskavého a dobrosrdečného víťazstva na tvári. „Fedosia Nikolajevna sa dnes naozaj necíti dobre a príde neskôr. Ale prečo si mi nepovedal, že mám brata? Bol by som ho vybozkával už včera večer, ako som ho vybozkával teraz.“

Po chvíli prišiel aj Pavel Petrovič a rozprávali sa čím je vlastne Bazarov.
„Čím je Bazarov?“ Arkadij sa usmial pod fúz. „Chcete , strýčko, aby som vám povedal, čím je vlastne?“
„Buď taký dobrý, synovček.“
„Nihilistom.“
„Čože?“ spýtal sa Nikolaj Petrovič a Pavel Petrovič zdvihol do vzduchu nôž s kúskom masla na hrote a znehybnel.
„Nihilistom,“ zopakoval Arkadij.
„Nihilistom,“ prehovoril Nikolaj Petrovič. „To je od latinského nihil, nič, ak dobre rozumiem; teda to slovo označuje človeka, ktorý .. ktorý nič neuznáva?“
„Povedz rovno, ktorý si nič neváži,“ doložil Pavel Petrovič a znovu sa pustil do masla.
„Ktorý sa ku všetkému stavia kriticky,“ poznamenal Arkadij.
„A či to nie je jedno?“ spýtal sa ho Pavel Petrovič.
„Nie, to nie je jedno. Nihilista je človek, ktorý sa neskláňa pred nijakými autoritami, ktorý neverí slepo nijakému princípu, nech by to bol čo ako uctievaný princíp.“
„No a to má byť dobre?“ prerušil ho Pavel Petrovič.
Ten deň sa Bazarov rozprával s Arkadijom o Pavelovi Petrovičovi. Arkadij sa ho snažil presvedčiť o skvelej povahe strýka.

„Ako dvadsaťosemročný bol už kapitánom; čakala ho skvelá kariéra. Zrazu sa všetko zmenilo.
V tom čase sa v petrohradskej spoločnosti kedy-tedy zjavila žena, na ktorú sa dodnes nezabudlo – kňažná R. mala dobre vychovaného a poriadneho, ale trochu hlúpeho muža a nemala deti.“

Pavel Petrovič sa zamiloval. Mal s ňou milostný románik, ktorý však ju rýchlo nechal chladnou. Jeho ale nie. Napriek varovaniam priateľov zanechal vojsko a cestoval za ňou. Dobiedzanie ju unavovalo, ale predsa len sa v nej ozvala láska. Nové silnejšie vzplanutie utíchlo ako prvé. Pavel Petrovič už cítil, že ju nedosiahne a tak sa vrátil do Ruska a utiahol sa. posedával kluboch a život mu utekal.

„Raz v klube, pri večeri, dozvedel sa Pavel Petrovič o smrti kňažnej R.

zomrela v Paríži v stave blízkom šialenstvu.“
Bazarova však tento príbeh nerozľútostil, ani nezaujal: „Jedno je však isté, že človek, ktorý celý svoj život postavil na jednu kartu ženskej lásky, a keď mu túto kartu prebili, zmľandravel a spustil sa na toľko, že už nie je na nič súci, nie je chlap, ale samec.“

Inak sa mal Bazarov na vidieku viac než dobre. Rozumel si s Feničkou, opatrovateľkou Duňašou, komorníkom Petrom. Neznáša ho len sluha Prokofjič a Pavel Petrovič, ktorý sa s ním neustále hádal. Bazarov sa venuje práci – pitve žaby, pozoruje črievičky. Jedného dňa Nikolaj Petrovič vypočuje rozhovor Arkadija a Bazarova. Náhle si uvedomuje, že nech sa snaží ako chce už nikdy nebude mať so synom rovnaké názory.
„Tvoj otec je dobrý chlap,“ ozval sa Bazarov, „ale je to už vyradený človek a svoju pesničku už dospieval.“
Nikolaj Petrovič zbystril sluch...Arkadij neodpovedal. ,Vyradený človek postál nehybne zo dve minúty a potom sa pomaly pobral domov.
Porozpráva sa s bratom: „Tak vidíš, my dvaja,“ vravel v ten istý deň Nikolaj Petrovič bratovi v jeho pracovni, „patríme už medzi vyradených ľudí a svoju pesničku sme už dospievali. Čo sa dá robiť? Bazarov má hádam aj pravdu; ale priznám sa , jedno ma bolí; dúfal som, že sa práve teraz zblížim s Arkadijom, ale ako vidieť zaostal som, on je ďaleko predo mnou a nemôžeme sa navzájom pochopiť.“

Večer prebehne zúrivá diskusia medzi Pavlom Petrovičom a Bazarovom, ktorá vzťahy vyhrotí do krajnosti, keď ju Bazarov radšej rázne ukončí.
„Vieš čo?“ vravel tej noci Bazarov Arkadijovi. „Mám znamenitú myšlienku. Tvoj otec dnes hovoril, že dostal pozvanie od toho vášho vznešeného príbuzného. Tvoj otec ta nepôjde; zaskočme si my dvaja do ***; veď ten pán volá aj teba. Vidíš aké sa tu vytvorilo ovzdušie; my sa pekne prevezieme a poprezeráme si mesto. Potúlame sa zo päť, zo šesť dní a basta!“
„O pol hodiny vybral sa Nikolaj Petrovič do parku do svojej obľúbenej besiedky. Opanovali ho smutné myšlienky. Prvý raz si jasne uvedomil, že medzi ním a synom sa vytvára priepasť; tušil, že sa bude zo dňa na deň prehlbovať. Teda nadarmo vysedával za zimného pobytu v Petrohrade celé dni nad najnovšími knihami; nadarmo počúval debaty mladých ľudí; nadarmo sa tešil, keď sa mu podarilo vsunúť aj svoju myšlienku do ich búrlivej dišputy. – Brat hovorí, že my máme pravdu, - rozmýšľal. – A mne, ak aj odložím nabok všetku svoju samoľúbosť, sa tiež zdá, že oni sú ďalej od pravdy ako my, ale zároveň cítim, že majú za sebou čosi, čo nemáme my, že majú akúsi prednosť pred nami.. Mladosť! Nie, to nie je len mladosť. Hádam ich prednosť spočíva, v tom, že sú menej poznačení panštinou ako my?“
Na bále sa zoznámia s Odincovou. Arkadij o ňu prejavuje záujem, ale ona si to nevšimla.

Pozve ich na návštevu do hotela, v hoteli ich pozve k nej domov – do Nikoľského.
„Ďakujem vám ,že ste dodržali slovo,“ prehovorila, „pobudnite u mňa – je tu naozaj celkom pekne. Zoznámim vás zo svojou sestrou; hrá dobre na klavír. Vás, monsieur Bazarov, to nezaujíma, ale vy, monsieur Kirsanov, myslím, máte rád hudbu. Okrem sestry žije u mňa staručká teta a jeden zo susedov si niekedy príde zahrať karty; to je celá naša spoločnosť.“
Počas ich návštevy si Anna Sergejevna dávala záležať, aby Kaťa zabávala Arkadija a ona sa venovala Bazarovovi Bazarovove správanie sa zmenilo.
U Bazarova, ktorému bola Anna Sergejevna zrejme naklonená, i keď s ním zriedka súhlasila, sa začal prejavovať nebývalý nepokoj: ľahko sa rozčúlil, rozprával neochotne, pohľad mal srditý a nevedel posedieť na mieste, bol stále ako na ihlách; Arkadij, ktorý si sám definitívne priznal, že je zaľúbený do Odincovej, začal sa oddávať tichému cneniu. Ale toto cnenie mu neprekážalo, aby sa zblížil s Kaďou; ba pomohlo mu nadviazať s ňou láskavé, priateľské vzťahy. – Ona si ma necení! Nech! .. Ale táto dobrá bytosť ma neodvrhuje, - rozmýšľal a jeho srdce znova zakúšalo slastný pocit veľkodušnosti. Kaťa si nejasne uvedomovala, že on hľadá akúsi útechu v jej spoločnosti a neodopierala ani jemu ani sebe nevinný pôžitok z trochu ostýchavého, ale nedôverčivého priateľstva.
Bazarov sa prestal zhovárať s Arkadijom o Odincovej, ba aj jej prestal vyčítať „aristokratické chúťky“; pravda, Kaťu chválil ako prv, ibaže radil mierniť jej sklony k sentimentálnosti...
Bazarov bol veľkým uctievačom žien a ženskej krásy, ale lásku v zmysle ideálnom alebo, ako to on vravieval romantickom, nazýval somárstvom, neodpustiteľnou hlúposťou, rytierske city pokladal za čosi podobné mrzáctvu alebo chorobe...
Po asi pár týždňoch prišiel do Nikoľského sedliak, ktorý doniesol odkaz od Bazarovho otca. Už Bazarova čakali doma pár mesiacov. Rozhodne sa ísť za rodičmi. Odincovej to oznámi večer v jej izbe. Ona ľutuje, že už odchádza. Bazarov jej chce povedať, že ju miluje. Nevydrží to podá jej ruku a „utečie“. Anna sa za ním rozbehne ale do cesty jej vojde komorná.
Na druhý deň si dá Bazarova zavolať do svojej izby. Na jej naliehanie Odincovej povie, čo sa s ním deje.
„A nenahneváte sa?“
„Nie.“
„Nie?“ Bazarov bol k nej obrátený chrbtom. „Tak vedzte, že vás ľúbim, hlúpo, šialene.. Vidíte, čo ste dosiahli.“
Vrhne sa na ňu a pobozká ju ona sa dotiahne. Odíde. Ďalší deň už Bazarov opúšťa Nikoľské a odchádza s ním aj Arkadij. V dome Bazarovovych rodičom je im obom dobre. Rodičia boli ako by Bazarov povedal rodení romantici. Milovali ho a lásku mu preukazovali naozaj často.

Ich zapálenosť a obrovská láska bola v ostrom kontraste s Bazarovym chladom a flegmatizmom voči nim, aj keď ich mal rád. Po troch rokoch vydržal doma len tri dni. Keď odišiel rodičia boli smutní objali sa a navzájom utešovali. Pôvodne plánovali ísť do Mariina, ale na križovatke odbočili nie náhodou opačným smerom na Nikoľské.
Odincová ich privítala dosť chladne a aj preto s zdržali len pár hodín. Do Mariina sa vrátili neskoro večer. Vzťah oboch dosť škrípal už od spoznania Odincovej. U Bazarovcov sa skoro pobili. Arkadij si myslel, že Bazarov len žartuje, ale pohľad naňho ho razom presvedčil o opaku.
Doma v Mariine ich privítali oveľa lepšie. Avšak teraz sa už Arkadij s Bazarovom nudil. Čiastočne ho zamestnávali otcove starosti s majetkom ale ani tie ho nezamestnali tak, aby mu neostal čas myslieť na Nikoľské. Jedného dňa to už nevydržal a len tak sa tam vybral.
Keď prišiel k domu stretol Kaťu. Doviedla ho k Odincovej, ktorá sa k nemu správala neobyčajne milo. Bazarov sa zatiaľ vrhol na prácu. Pitval, čo mu prišlo pod ruku, pozoroval črievičky.. Jeho prácu pozoroval Nikolaj Petrovič, ale dokonca aj Pavel Petrovič. Bazarov sa zblížil s Feničkou. Bola milá, prostá a on si potreboval dokázať, že jedna ženská mu nedokáže pomútiť hlavu. Jedného skorého rána si od nej vypýtal ružu a začal ju bozkávať. Zbadal ich Pavel Petrovič a Fenička sa veľmi nahnevala. O dve hodiny na to za Bazarovom prišiel Pavel Petrovič a vyzval ho na súboj.
„Čiže, ak som vás správne pochopil, chcete tým povedať, že nech je váš teoretický názor na súboj akýkoľvek, v praxi by ste nedovolili, aby vás niekto urazil bez satisfakcie?“
„Pochopili ste ma celkom správne.“
„To je výborné. To rád od vás počujem. Vaše slová ma zbavujú neistoty...“
„Chcete povedať – nerozhodnosti.“
„To je jedno; vyjadrujem sa tak, aby ma ľudia rozumeli; nie som .. seminárska krysa. Vaše slová ma oslobodzujú od istej trápnej nevyhnutnosti. Rozhodol som sa vás vyzvať na súboj.“
Bazarov vytreštil oči. „Mňa?“
„Áno, vás.“
„Ale prečo, preboha?“
„Mohol by som vám vysvetliť dôvod,“ pokračoval Pavel Petrovič. „Ale radšej o tom pomlčím. Podľa mňa ste tu zbytočný; neznášam vás, opovrhujem vami, a ak vám to nestačí...“
Pavlovi Petrovičovi zaiskrili oči.. Vzbĺkli aj Bazarovovi. Bazarov si po odchode Pavla Petroviča uvedomil, že je určite zaľúbený do Feničky. Ale nič sa nedalo robiť. Za svedka si vybrali sluhu Petra. Bol celý zelený, keď mu Bazarov vysvetlil jeho úlohu. Súboj bol skoro ráno na lúke neďaleko domu ale výstrely nemohlo byť počuť.
Mieri mi rovno na nos, – pomyslel si Bazarov.

–Ako len sústredene žmúri, zbojník! Je to predsa len nepríjemný pocit. Budem sa mu dívať na retiazku na hodinkách.. – Bazarovovi čosi prenikavo zahvízdalo celkom popri uchu a zároveň sa ozval výstrel. Počujem, to znamená, že som celý, – mihlo mu ešte mysľou. Urobil ešte krok a bez mierenia stisol spúšť. Pavel Petrovič sa zľahka zachvel a chytil si stehno. Dolu bielymi pantalónmi stekal pramienok krvi.
Nikolajovi Petrovičovi povedali, že sa chytili pre politiku, Feničke prišlo zle a jej jedinej napadol pravý dôvod. Bazarov sa ešte postaral o raneného a na druhý deň odchádza do Nikoľského. Arkadij sa po celý ten čas zdržiaval v Nikoľskom s Kaťou. Kaťa mu raz povedal, že je iný ako keď prišiel a Bazarovom. Už je podľa jej názoru lepší, milší. Naozaj sa zmenil; vymanil spod Bazarovho vplyvu. On jej povedal, že by ju nedal ani za jej sestru, ale sám seba sa naľakal a odišiel do svojej izby. Cestou mu sluha oznámili, že ho izbe čaká Bazarov. Pozdravili sa a Bazarov mu povedal, čo sa stalo v Mariine, ale vynechal Feničku. Ale akokoľvek sa Bazarov snažil vyhnúť Odincovej, nepodarilo sa mu to. V rozhovore sa jej ospravedlnil, ale povedal jej aj o Arkadijovej náklonnosti k nej, čo vôbec nemusel. Na druhý deň sa Arkadij vytratil s Kaťou do záhrad a krvopotne sa snažil vyznať jej lásku, keď okolo prechádzala Odincová s Bazarovom, ktorý ich pod klenbou nemohli vidieť. „Dobre viete, že to nebol dôvod nášho nedorozumenia. Ale nech bolo, ako chcelo, nechýbali sme si, a to je hlavné; bolo v nás priveľa.. rovnorodého. Spočiatku sme to nepochopili. Kým Arkadij...“
„Chýba vám?“ spýtal sa Bazarov. „Prestaňte, Jevgenij Vasiľjič. Tvrdíte, že mu nie som ľahostajná, a ja som tiež vždy mala dojem, že sa mu páčim. Viem, že by som mu pristala za tetku, ale nechcem pred vami tajiť, že teraz častejšie rozmýšľam o ňom. V tom mladom sviežom cite je istý pôvab...“ ..........
„Má ku Kati taký vzťah ako brat k sestre,“ prehovorila Anna Sergejevna, „a to sa mi na ňom páči, i keď som azda nemala dovoliť, aby došlo medzi nimi k takému zblíženiu.“
„To z vás hovorí....sestra?“ ťahavo preriekol Bazarov.
Arkadija to však neodradilo od pôvodného zámeru a Kaťa mala k nemu také isté city, a tak našla na druhý deň Anna Sergejevna na stole lístok s Arkadijovou prosbou o Katinu ruku. Ukázala ho Bazarovovi. Ona sa nad tým trpko pousmiala, jeho to škodoradostne potešilo, ale aj tento cit rýchlo potlačil. Bazarov sa rozhodol, že odíde. Rozlúčil sa s Odincovou a Arkadijom. Arkadij odchádza hneď po ňom oznámiť otcovi, že sa bude ženiť.

Bazarovovi rodičia sa šťastím takmer pomiatli, ale teraz ho už neobťažovali, aby im tak skoro neodišiel.
„Jeňuško!“ začala zvyčajne, ale on sa ešte nestačil ani obzrieť, už preberala šnúrky na taštičke a zahovárala: „Nič, nič, to som len tak.“ Potom sa pobrala k Vasilijovi Ivanovičovi a podopierajúc si líce, vravela: „Ako by som sa dozvedela, starký, čo chce dnes Jeňuško na obed – či kapustnicu, alebo boršč?“ – „A prečo sa ho sama nespýtaš?“ – „A čo keď sa mu spríkrime?“
Ale Bazarovova pracovná horúčka opadla a prišla ochabnutosť. Bledol, chudol a zostával apatický a jeho otcovi sa to prestávalo páčiť. Snažil sa ho vyprovokovať k politickým hádkam, nedarilo sa mu. Ale Bazarovova ochabnutosť netrvala dlho. Začal pomáhať otcovi s ordinovaním, čo bol vlastne začiatok jeho konca. Jedného dňa doviezli k Bazarovom sedliaka s týfusom. Už zomieral a nebolo mu pomoci. Lekár zo susednej dediny sa rozhodol, že ho bude pitvať. Išiel aj Bazarov, pitva ho zaujímala. Vrátil sa večer a pýtal si od otca lápis. Otec sa spýtal na dôvod. „Mám; načo ti je?“
„Treba...ranku vypáliť.“
„Komu?“
„Mne.“
„Tebe? A načo? Aká je to ranka? Kde ju máš?“
„Ale tu, na prste. Bol som dnes na dedine, vieš, odkiaľ doviezli toho sedliaka s týfusom. Z akéhosi dôvodu sa ho rozhodli pitvať a ja som už dávno nepitval.“
„No a?“
„Tak som poprosil obvodného lekára; no a – porezal som sa.“
Vasilij Ivanovič zrazu celý obledol a bez jediného slova sa rozbehol do kabinetu, odkiaľ sa hneď vrátil s kúskom lápisu. Bazarov si ho chcel vziať a odísť.
„Pre živého boha,“ zvolal Vasilij Ivanovič, „dovoľ, ja sám ti to urobím.“
Bazarov sa usmial.
„Ako ty len rád ordinuješ!“
„Prosím ťa, nežartuj. Ukáž mi prst. Ranka nie je veľká. Nebolí ťa?“
„Čo myslíš, Jevgenij, nebolo by lepšie vypáliť to železom?“
„To sa malo urobiť prv; teraz, pravdu povediac, netreba už ani lápis. Ak som sa infikoval, už je aj tak neskoro. Odvtedy uplynulo viac ako štyri hodiny.“
Ale Bazarov sa infikoval. Dostal triašku, horúčku, po tele sa mu začali tvoriť škvrny. Pred matkou všetko tajili. Otec nemal odvahu jej nič povedať; bál sa, ju to zlomí. Ale o pár dní sa už nič nedalo zakrývať. Ležal na posteli, ale bol ešte pri zmysloch.
„Silu, silu,“ povedal, „mám ešte všetku, a predsa musím umrieť!.. Starý človek má aspoň kedy odvyknúť si od života, ale ja.. Tak a teraz skús negovať smrť. Ona ťa neguje, a basta! Kto to tam plače? Matka? Chuderka.“
Dal po poslovi pozdraviť Odincovú, že sa klania a umiera. Prišla v noci aj s lekárom. Ale jemu, aj tak nebolo pomoci. Jeho rodičia ju vítali a nazývali ju anjelom. Poprosil ju o bozk na čelo. Zanedlho upadol do bezvedomia a nadránom umrel. Pri tejto návšteve si Odincová uvedomila, že ho neľúbi a ani neľúbila.
O pol roka sa konali svadby. Nikolaj Petrovič si konečne bral Feničku a Arkadij svoju Kaťu. Pri tejto príležitosti sa lúčili aj s Pavlom Petrovičom, ktorý odchádzal cestovať po cudzine.

KONIEC, ale ak niekoho zaujíma, čo sa deje teraz....
„Anna Sergejevna sa nedávno vydala, nie z lásky, ale z rozumu, za jedného z budúcich ruských dejateľov , človeka veľmi múdreho, znalca a ctiteľa zákonov, veľmi prakticky založeného, s pevnou vôľou a skvelým darom jazyka – človeka ešte mladého, dobrého a studeného, ako kus ľadu. Nažívajú vo veľkej vzájomnej zhode a hádam sa dožijú šťastia...a možno aj lásky. Kňažná Ch...umrela, zabudnutá ešte v deň smrti. Kirsanovovci – otec a syn – sa osadili v Mariine. Ich majetkové pomery sa začínajú zlepšovať.
Kataríne Sergejevne sa narodil syn Koľa, kým z Miťu je už hotový mládenec a jednostaj trkoce. Fenička, Fedosia Nikolajevna, po mužovi a Miťovi nikoho tak nezbožňuje ako nevestu, a keď ona zasadne ku klavíru, aj celý deň by od nej neodišla.
V Drážďanoch na Bruhvelovej terase medzi druhou a štvrtou popoludní, v čase stvorenom na prechádzky, môžete stretnúť už celkom šedivého okolo päťdesiatročného človeka, ale ešte pekného, elegantne oblečeného. Je to Pavel Petrovič. V jednom z odľahlých kútov Ruska je malý dedinský cintorín. Ako skoro všetky naše cintoríny je vo veľmi biednom stave – priekopa okolo neho už dávno zarástla burinou, sivé drevené kríže sa nachýlili a hnijú pod svojimi kedysi zafarbenými strieškami; kamenné platne sú všetky pohnuté, akoby ich odspodu ktosi nadvihol, dva –tri okyptené stromčeky sotva poskytujú chudobnú tôňu; ovce sa nerušene potulujú po hroboch.. Ale je medzi nimi jeden, ktorého sa nedotkne človek, ktorý nepošliape zviera – len vtáci naň sadajú a spievajú za zory. Je ohradený železným plotíkom, z oboch strán sú zasadené dve mladé jedličky; v tom hrobe je pochovaný Jevgenij Bazarov. Z neďalekej dedinky k nemu často chodievajú dvaja už vetchí starí – muž a žena. Navzájom sa podopierajú a kráčajú ťažkým krokom; dôjdu k plotíku, oprú sa oň, kľaknú si a dlho horko plačú, dlho pozorne hľadia na nemí kameň, pod ktorým leží ich syn....“

Celý román je vystavaný na kontraste. Cez príbeh Bazarova a Arkadija ukazuje situáciu v celom Rusku. Je rok prelomu. V Rusku sa mení politicko-spoločenské pomery; rúca sa cársky režim a nastupuje nová éra. Bazarov a spočiatku aj Arkadij predstavujú novú silu nihilistov, mladej generácie, ktorá ešte nie je poznačená panštinou. Negujú základy, snažia sa budovať všetko úplne od začiatku. Stará generácia „romantikov“ má typického predstaviteľa v naškrobenom Pavlovi Petrovičovi. Dôveru k tejto novej sile podlamuje Bazarovova smrť na konci románu. Naznačuje, že ani sám autor im veľmi neverí; ale Bazarov neumiera len preto. Autor by už ďalej nemohol sledovať jeho život detailne do konca. V kontraste je najmä Bazarov a takmer zo všetkými; najmä na konci, keď sú všetci prakticky šťastný. So svojimi rodičmi, neskôr aj s Arkadijom, Pavlom Petrovičovom. Istú harmóniu tvorí s Odincovou.

Autor ich oboch pomenúva priezviskom, čo je u Rusov neobvyklé. Všetky ostatné postavy dávajú pocity nadarmo ale oni dvaja nie. Ich myšlienky sa dajú vybadať z ich chovania, tónu hlasu; málo sú udávané ich vnútorné myšlienky.