Autor: Ruský prozaik a dramatik. Pochádzal zo šľachtickej rodiny. Narodil sa v Spaskom Lutovinove v Oriolskej gubernii. Po univerzitných štúdiách filozofie v Petrohrade, Moskve a Berlíne sa venoval literárnej činnosti. Veľkú časť života prežil vo Francúzsku, kde sa stretol s mnohými významnými spisovateľmi (Nekrasov, Belinskij, Gercen, Maupassant, Zola, Flaubert, Daudet a iní). Zomrel v Paríži.
Literárnu tvorbu začal lyrickými pokusmi a poémami (Paraša, Dedina, Rozhovor a iné). Z niekoľkých dramatických pokusov je najvýznamnejšia komédia Mesiac na dedine. Preslávil sa ako prozaik (cyklus Poľovníkove zápisky, novely Mumu, Asia, Prvá láska, Jarné vody, Punin a Baburin, romány Rudin, Šľachtické hniezdo, V predvečer, Otcovia a deti, Dym, Novina).
Téma: zobrazenie reálneho života v poprevratovom Rusku
Idea: Raz som sa pohádal s nebohou mamičkou. Kričala, nechcela ma počúvať.. Nakoniec som jej povedal, reku, my patríme k dvom rozličným generáciám. Ukrutne sa urazila a ja som si pomyslel: darmo je. Je to trpká pilulka, ale treba ju prehltnúť. A teraz prišiel rad na nás a naši nástupcovia nám môžu povedať: Vy nie ste z našej generácie, prehltnite pilulku.
Postavy:
Nikolaj Petrovič Kirsanov – ako malý sa zranil a tak ho otec netýral takou prísnou výchovou a vojakom sa teda stal len jeho brat. On študoval, oženil sa a mal deti. Vlastne len jedno – Arkadija, lebo žena zomrela. Mal ju veľmi rád. Nikoho si už potom nenašiel. Ale keď sa Arkadij vrátil zo školy mal už Feničku. Bol to veľký dobrák a preto jeho majetok upadal. „Ruský sedliak by odral aj Boha, keby mal o čo.“ Mal svojho syna rád aj keď Arkadij ho po príchode len poúčal. Snažil sa čítať knihy, počúvať debaty mladých aby bol Arkadijovi bližšie ale napomohlo mu to. S Feničkou mal syna Miťu. Jevgenij Vasiliev Bazarov: „ Jevgenij Vasiliev,“ odpovedal Bazarov lenivým, ale mužným hlasom, a keď odhrnul golier plášťa, Nikolaj Petrovič mu videl celú tvár. Bola dlhá a chudá, so širokým čelom a splošteným, dolu zahroteným nosom, s veľkými zelenkavými očami a visiacimi bokombradami pieskovej farby, oživoval mu pokojný úsmev a vyžarovalo z nej sebavedomie a um.“ Bazarov je hlavnou postavou románu. Zvláštne je, že len jeho a Odincovú autor v celom diele volá priezviskom, ich meno používa len veľmi málo. Bazarova nazve menom asi len štyri razy za celý román aj to v priamej reči Arkadija alebo Odincovej. Je to zarytý nihilista a cynik.