Kyvadlo stále klesalo nižšie a nižšie, pričom zistil, že jeho spodná hrana bola nabrúsená a určená na jeho popravu.
Prešlo mnoho dní a kyvadlo začalo kmitať tak nízko, že ho ovievalo svojím mrazivým dychom. Myšlienka, ktorá sa mu zrodila v hlave, mu zároveň priniesla nádej na prežitie. Divé, bezočivé a pažravé potkany neustále behali okolo neho a zjedli mu temer všetko jedlo z jeho misy. Práve oni mali byť jeho záchranou. Popruhy, ktorými bol pripútaný, dôkladne natrel koreneným pokrmom a predstieral smrť. Jeho nehybnosť prilákala zo studne nové oddiely, ktoré na neho po stovkách skákali. Potkany hrýzli jeho puto a on zreteľne cítil ako povoľuje. Na poslednú chvíľu odohnal svojich osloboditeľov a pomalým, rovnomerným pohybom sa vyšmykol z objatia pút a dosahu kyvadla. Na určitý čas bol voľný, no nie vyslobodený. O chvíľu sa železné steny, ktoré ho obklopovali zo všetkých strán rozžeravili a začali sa približovať ku jame. No teraz už nebola nádej na únik. Väzeň sa postavil na okraj jamy, rozplakal sa a čakal na svoju smrť. Utrpenie jeho duše sa ešte ozvalo mocným, dlhým výkrikom zúfalstva.
Znenazdajky sa ozval zmätený šum hlasov. Akási ruka sa načiahla a chytila ho za rameno, keď už klesal do priepasti. Bola to ruka generála Lasalla. Francúzska armáda dobyla jeho mučiteľov a väzeň bol oslobodený.



Charakteristika hlavnej postavy


Poe sa v tomto diele ukázal ako majster pohľadu do ľudskej psychiky, ktorá prežíva stav úplnej bezmocnosti a beznádeje, ale aj vieru v niečo takmer nemožné. Opisuje tu väzňa, u ktorého nádej zomiera posledná:
".. hlavou mi blysla nehotová myšlienka a s ňou radosť, nádej."
"To nádej - nádej mi rozochvievala nervy a lomcovala mi celým telom."
No nakoniec mu už nezostáva ani nádej:
"Prestal som sa brániť, iba utrpenie mojej duše sa ešte ozvalo mocným, dlhým, posledným výkrikom zúfalstva.".