DEJ:

Dej sa začína v súdnej sieni, v ktorej je odsúdený hlavný predstaviteľ tohto diela na trest smrti. Tento muž, omámený hrôzou zo strašného rozsudku, len s ťažkosťou vníma okolie. Situáciu psychicky nezvládne a zamdlie. Keď sa prebudí z hlbokého spánku, uvažuje nad svojou existenciou. Pri návrate z mdlôb k životu prechádza dvoma štádiami: najprv sa snaží pochopiť duchovnú, psychickú a potom telesnú existenciu. Len pri slabom vnímaní si uvedomuje svoj prenos do "žaláru smrti". Po dlhom stave bezmocnosti sa zločinec preberá a začína vnímať svoje telo. Snaží sa rozpamätať, čo sa vlastne stalo. Cítil, že nespútaný leží na zemi. Dosiaľ však neotvoril oči. Po dlhom odhodlávaní, urobiť to, sa jeho najhoršie obavy potvrdili. Obklopovala ho tma večnej noci a neznesiteľne dusný vzduch. Bez pojmu o čase začal skúmať priestor, v ktorom je uväznený. Kladúc kroky popri hladkých kamenných stenách, chcel zistiť veľkosť kobky, v ktorej sa ocitol. Po páde na šmykľavej podlahe ho opäť premáha neprekonateľný spánok. Keď sa prebudí, nachádza pri sebe bochník chleba a džbán s vodou. Po nasýtení pokračoval v ceste okolo kobky. Vypočítal, že obvod celého priestoru je päťdesiat metrov. Narazil na veľa uhlov v múroch, a tak si nevedel utvoriť nijakú predstavu o tvare podzemného väzenia. Rozhodol sa prejsť krížom cez plochu žalára. Prešiel tak zo desať - dvanásť krokov, potkol sa a spadol na tvár. Brada mu ležala na dlážke, no pery a horná časť hlavy sa nedotýkali ničoho. Spoznal, že spadol na samom okraji kruhovitej jamy. Táto nehoda mu pomohla iba o vlások uniknúť smrti.
Po dlho vymáhanom spánku sa prebudil a opäť pri sebe našiel bochník chleba a džbán s vodou ako predtým. Po uvážení zistil, že v čaši bola nejaká droga, lebo len čo dopil, prišla na neho neznesiteľná ospanlivosť. Keď sa zobudil, tenký lúč svetla osvetľoval celú kobku. Prišiel na to, že obvod múrov meral sotva dvadsaťpäť metrov a základný tvar väzenia bol štvorcový. Jeho postavenie sa podstatne zmenilo, kým spal. Teraz ležal vystretý na chrbte na akomsi nízkom drevenom lešení, pripútaný dlhým remeňom. Na strope spozoroval postavu Času, ale namiesto kosy držala v ruke veľké kyvadlo, aké býva na starožitných hodinách. Po dlhšom skúmaní zaznamenal pohyb kyvadla. Zo studne, vedľa ktorej ležal, sa zrazu vynorilo množstvo obrovských potkanov. S pažravosťou v očiach hltavo žrali jeho jedinú obživu.

Kyvadlo stále klesalo nižšie a nižšie, pričom zistil, že jeho spodná hrana bola nabrúsená a určená na jeho popravu.
Prešlo mnoho dní a kyvadlo začalo kmitať tak nízko, že ho ovievalo svojím mrazivým dychom. Myšlienka, ktorá sa mu zrodila v hlave, mu zároveň priniesla nádej na prežitie. Divé, bezočivé a pažravé potkany neustále behali okolo neho a zjedli mu temer všetko jedlo z jeho misy. Práve oni mali byť jeho záchranou. Popruhy, ktorými bol pripútaný, dôkladne natrel koreneným pokrmom a predstieral smrť. Jeho nehybnosť prilákala zo studne nové oddiely, ktoré na neho po stovkách skákali. Potkany hrýzli jeho puto a on zreteľne cítil ako povoľuje. Na poslednú chvíľu odohnal svojich osloboditeľov a pomalým, rovnomerným pohybom sa vyšmykol z objatia pút a dosahu kyvadla. Na určitý čas bol voľný, no nie vyslobodený. O chvíľu sa železné steny, ktoré ho obklopovali zo všetkých strán rozžeravili a začali sa približovať ku jame. No teraz už nebola nádej na únik. Väzeň sa postavil na okraj jamy, rozplakal sa a čakal na svoju smrť. Utrpenie jeho duše sa ešte ozvalo mocným, dlhým výkrikom zúfalstva.
Znenazdajky sa ozval zmätený šum hlasov. Akási ruka sa načiahla a chytila ho za rameno, keď už klesal do priepasti. Bola to ruka generála Lasalla. Francúzska armáda dobyla jeho mučiteľov a väzeň bol oslobodený.

Charakteristika hlavnej postavy

Poe sa v tomto diele ukázal ako majster pohľadu do ľudskej psychiky, ktorá prežíva stav úplnej bezmocnosti a beznádeje, ale aj vieru v niečo takmer nemožné. Opisuje tu väzňa, u ktorého nádej zomiera posledná:
".. hlavou mi blysla nehotová myšlienka a s ňou radosť, nádej."
"To nádej - nádej mi rozochvievala nervy a lomcovala mi celým telom."
No nakoniec mu už nezostáva ani nádej:
"Prestal som sa brániť, iba utrpenie mojej duše sa ešte ozvalo mocným, dlhým, posledným výkrikom zúfalstva.".

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Edgar Allan Poe Jama a kyvadlo