Východiskom pre napísanie románu Maroško boli autorove spomienky na detstvo. Maroško bo synom chudobných rodičov. Otec pracoval v garbiarni vo fabrike. Mama chodila umývať riady do Weissov na Rohu, neskôr bola v domácnosti pri deťoch. Po večeroch sa starali o svoje gazdovstvo. O malého Maroška sa starali okrem rodičov aj starí rodičia Stračkovci a stará mama Kramlíkovie. Ako chlapec si uvedomuje, že deti sa s ním kamarátia len vtedy, keď má nové hračky. Keď mu deti zničili basu aj cimbal, odišli jeho kamaráti. Rodičia sa mu snažili vštepiť, aby práca bola pre neho zábavou a hrou. Pomáhal rodičom pri gazdovaní, nosil drevo, chodil do obchodu a s otcom chodil kosiť. Veľký vplyv mali na neho spoločné výlety so starým otcom Stračkom. Nočný výlet na vežu a cesty do hory boli pre neho veľké zážitky. S kamarátmi Mišom Mrázikom, Jánom Červeňom, Paľom Kľučkajom a Ankou Krdankou sa chodievali hrať k Váhu. Chytali ryby, postavili si hrad – Zlatý kŕč, chodili do hory, odkiaľ videli Ďumbier a Kriváň.
V jeseni nastúpil Maroško do školy. Aj tu zažil veľa krívd a posmievania. Tie časom prebehli a z Maroška sa stal učenlivý, pilný žiak. Čítal veľa kníh. Maroškovu rodinu postihlo nešťastie, zhorel im dvor, maštaľ a oheň poškodil strechu domu. Už druhýkrát prišiel o zajačiky. Keď Maroškova mam chytila skoro metrovú rybu – hlavátku, nevedeli, že im to narobí veľa nepriemností. Obecná rada rozhodla, že im hlavatka nepatrí a zobrali im ju. Maroško pochopil, že keby boli bohatí, tak by sa to nestalo. Len s chudobnými sa môže takto jednať. Aby napravil spáchanú krivdu, hrali sa na Jánošíkovú družinu, ktorej velil Maroško. Kradli a bili niektorým susedom sliepky. Keď sa Maroško dostal do piateho ročníka, začali sa voľby do snemu. Tu sa prejavilo jeho národné povedomie. Svojími veršíkmi a uvedomelým konaním sa aj on pričinil o víťazstvo Slováka vo voľbách. V škole sa mu aj ďalej dobre darí a chystá sa do meštianky. Rodičia mu pomáhajú a podporujú ho v učení, lebo vedia, že len vtedy niečo dokáže.