Jednoduché, ale aj zložitejšie štylistické a jazykové prostriedky vždy korešpondujú s úsilím ľudového a meštianskeho literárneho baroka o jasné a zrozumiteľné a básnicky účinné zobrazenie myšlienok : autorových etických predstáv a názorov na mravné hodnoty, formulovaných v mravných naučeniach. Štylistické a jazykové prostriedky ľudového jazyka sú zastúpené zvratmi, povrávkami, prísloviami a porekadlami v pôvodnej alebo básnicky preštylizovanej podobe ( upadá do dluhúv po uši, Babka k babce, budú kapce...).
Amplifikačné a kumulačné štylistické a jazykové prostriedky sa v barokovej poézii stali typickým štylistickým konštrukčným princípom, čo bolo výrazom barokovej radosti z pohybu a barokového rozletu k absolútnu. Veľkú úlohu napokon hrajú v didakticko-reflexívnych básňach. Celkom sa tu však podriaďujú žánrovým požiadavkám : didaktickosti, reflexívnosti a explikatívnosti. Slúžia na emocionálne mravoučné zdôraznenie etických myšlienok, faktov a skutočnosti, na dôkladné osvetlenie mravných zásad a sugestívne presviedčanie o záväznosti morálnych noriem. Uplatňujú sa formou takých základných trópov a figúr, ktoré patria k typickému štylistickému inventáru barokovej poetiky (napr. epitetami, metaforami, perifrázami, personifikáciami, hyperbolami, anaforami, epizeuxami, synonymami, pleonazmami, klimaxami, antiklimaxami, komparáciami, antitézami, paranomáziami a gramatickým, tematickým, veršovaným i strofickým paralelizmom). Trópy a figúry v nich napokon môžu rozmanitým spôsobom na seba nadväzovať a vzájomne sa splietať.
Amplifikačné a kumulačné prostriedky bývajú asyndetické aj syndetické a najmä dvojčlenné (synonymické, metaforické, klimatické, komparačné a antitetické). V syndetickom spájaní sa už odzrkadľuje spomalené tempo hĺbavých dôkladných reflexií. Z abreviačných štylistických prostriedkov sú v didakticko-reflexívnych básňach zastúpené asyndetá (asyndetické vetné priraďovanie a asyndetické spájanie slov v kumuláciach).
Z trópov sa v didakticko-reflexívnych básňach používajú také trópy, ktoré vyhovujú barokovému mysleniu a zobrazovaniu : antonomázie, synekdochy, sarkazmus a najmä epitetá, metafory, hyperboly. Mnohé trópy majú už topický charakter, ale vo veršovanom kontexte pôsobia sviežo, expresívne.
Epitetá sú predovšetkým konštantné (chudobný rodič, v údolí zemském, o sladkém pokoji). Majú najmä charakter metafory (štestí okruhlému, rozpálený hnev). Emocionálne a expresívne rozširujú a zosilňujú základnú vlastnosť podstatného mena.