Jednotlivé reflexie v jadre a vôbec celej vlastnej básni sa formálne realizujú prevažne dvojveršiami.
Niektoré reflexívne dvojveršia v jadre majú charakter mravoučných sentencí ( Bohatý má mnoho penez a chudobný detí). Na dvojveršových mravoučných sentenciách sú neraz vybudované celé básne ( Páni a žebráci není sú jednací). Mravoučné sentencie sú nositeľkami autorových etických náhľadov ( najmä svetského charakteru) a kritických postojov skutočnosti ( napr. sociálnej kritiky, sarkazmu a satiry).
Záver je druhou, ale veľmi významnou časťou vlastnej básne. Predstavuje premyslenú pôsobivú reflexívne formovanú pointu, v ktorej sa duchaplne vyhrocuje a vyvrchoľuje vedúca myšlienka básne.
Medzi jadrom a záverom ( pointou) je zväčša klimatický vzťah.
Pointa musí byť vždy výrazná v básňach so sklonom k žánrovým obrázkom, anekdotám a pod. Verše s pointou majú neraz formu epigramu. Pointa býva náboženského a najmä laického, svetského mravoučného charakteru (páni ledajací – zbojníci domácí). Neraz sa v nej koncentruje aj kritika rozmanitých záporných javov ľudského života a slovenskej skutočnosti (opilosť), ba aj sociálna kritika , ktorá vyúsťuje až sociálneho sarkazmu a satiry. Pointa môže mať formu proverbia, gnómy, sentencie a maximy.

Strofická forma didakticko-reflexívnych básní je dvanásťveršová. Dvanásťveršia sú graficky rozdelené na dvojveršia. Verš je dôsledne štrnásťslabičný.
V didakticko-reflexívnych básňach sú iba koncové rýmy(vnútorné rýmy len vo veršovaných tituloch). Ide o združený rým ( schéma aabb).
Didakticko-reflexívne básne sú napísané češtiacou slovenčinou (severozápadoslovenským nárečím s českými jazykovými prvkami). V jazyku sa spájajú tradičné jazykové prostriedky s jazykovými prostriedkami z ľudovej reči.