Vychovávať treba už od útlej mladosti, lebo v dospelom veku sa už ťažko naprávajú chyby. Ak nepomáhajú dobré slová a príklad, musí sa siahnuť aj k trestom. Nesmierny význam má pre človeka vzdelanie. Poskytuje múdrosť, ktorá kráča s človekom až do smrti. V učení je nevyhnutná usilovnosť, pričom učiť sa treba pomaly a sústavne, ba i od mladých ľudí, hoci najlepším učiteľom je vlastná skúsenosť. Najvhodnejší čas na učenie je noc. Vedomosti sa obnovujú ustavičným čítaním, ktoré ma napokon slúžiť i na to, aby zušľachťovalo mravy človeka. Pri učení sa nemá zabúdať ani na telesný odpočinok, prechádzku a hru. Učitelia sú potrební. Vykonávajú ťažkú prácu. Slúžia žiakom ako príklad. Žiaci si ich majú uctievať, milovať ich, poslúchať a obávať sa ich. Gavlovič veľmi často spomína „literné umenie“, pod ktorým rozumieme vedomosti spísané v knihách, učenosť, vzdelanie ( ovládanie písma, čítanie). Nevedomý človek je v slepote. „Literné umenie“ je cennejšie ako bohatstvo. Správanie človeka má byť vždy vhodné a dôstojné. Každý sa musí usilovať, aby ho ľudia mali radi. Nerozumné je zhovárať sa s hlupákmi, konať v hneve a starieť sa do cudzích vecí. Pri rozhovore sa nemá skákať druhému do reči a kričať, ale zhovárať sa má prívetivo. Slušne sa treba správať na cestách, ale i na návštevách, najmä pri stolovaní. V živote človeka zohráva veľkú úlohu priateľstvo. Zakladá sa na vzájomnej cnosti, dobrodeniach, úcte a odpúšťaní. Priateliť sa treba so seberovnými, lebo nerovnosť v priateľstve vyvoláva hnev a utrpenie. Priateľ sa môže priateľovi zdôveriť. Treba sa však chrániť falošných priateľov. Nebýva na škodu nájsť si i viac priateľov. Chudobný nemá priateľov, lebo nemá majetky. Keď upadne do chudoby bohatý, opustia ho i priatelia. Gavlovič uznáva manželstvo, ale uprednostňuje slobodný „panenský stav“. Kto sa chce ženiť, má si vziať ženu podľa svojej vôle a seberovnú. Základom manželstva je láska, práca a zhovievavosť. Úsmevnú zhovievavosť prejavuje voči manželstvu napokon i sám autor. Keď Gavlovič hovorí priamo o ženách, jeho úsmevnosť sa mení na iróniu a satiru. V podstate to značí, že tradičnou satirickou literárnou formou interpretuje názor na ženu ako na pôvod zla. Básne s takýmito motívmi a témami patria však medzi poeticky najpôsobivejšie a ich niektoré obrazy možno porovnať s obrazmi ľúbostnej lyriky. Ide v nich o vyobrazenie rozmanitých defektných ženských vlastností. Charakteristická je pre ženy prefíkanosť a pretvárka. Niet väčšej zlosti na svete nad ženskú zlosť, ktorá „mužovi vysušuje ducha, telo, kosti“. Príjemná nie je ani opitá žena.