Vo vedľajšej izbe sa koná ťažké filozofovanie medzi Veršininom, Tuzenbachom, Čebutykinom a Mašou o poslaní človeka, jeho zmysluplnom trávení života ako aj o nasledujúcich generáciách.
Tretie dejstvo sa odohráva v izbách domu Prozorovcov o tertej nad ránom, keď kdesi v meste vypukol požiar. Všade nastal zhon a panika. Po uliciach sa premávajú hasičské autá, na zemi sa povaľujú trosky, celé mesto je v obrovskej žiari a celý dom sa stará o deti Veršinina, ktorých síce oheň netrápil, no opustila ich chorá matka. Sestry im ponúkajú rôzne ošatenie, ktoré im už netreba ako aj potrebnú strechu nad hlavou. Nataša sa však opäť chamtivo stará iba o svoje deti a objí sa o prepuknutie detskej chorby, ktorá sa v poslednom čase rozšírila po celom meste.
Len opitému Čebutykinovi je jedno čo sa dnes deje. Niečo si iba pošomre o svojej doktorskej profesii a pofilozofuje o svojej teórii života. Tuzenbach s odstupom času vyjadruje svoju lásku k Maši, no oan ho z vernosti k svojmu manželovi Kulyginovi odmieta prosí ho, aby opustil ich dom. Z rozhovoru medzi Mašou a Irinou ďalej vyplíva, že Irina je nešťastná a zúfalá z jej premárneného života, plného prácou v úradoch ako aj z prázdnoty v jej srdci, ktorú nezaplnila žiadna láska k vysnívanému mužovi. Maša sa v rozhovore zdôveruje s tajomstvom lásky k Veršininovi, no utrápená a unavená Irina ju ani nepočúva.
Nálada v štvrtom dejstve je viacej melancholická a opisuje sa v nej smutná rozlúčka členov rodiny Prozorovcov s príslušníkmi armády. Len Solenyj z lásky k Irine znenávidel jej nápadníka, baróna Tuzenbacha a vyzval ho na strelecký súboj. Ten výzvu príjma a lúči sa so svojou láskou so slzami v očiach. Čebutykin o pár minút pribehne zvestovať smutnú správu o barónovi Irine, ktorá s plačom opisuje svoju osmelú budúcnosť v objatí jej najlepších priateliek – jej sestier.