Priama reč („ – Čo tým chceš povedať?“ Pierre, str. 58) je väčšinou realizovaná v dialógoch, ale vyskytujú sa aj dlhšie monológy. Z ostatných prostriedkov: nepriama reč („...vravel si, že kto čaká, má čas rozmýšľať.“ Jean, str. 105), nevlastná priama reč ( „...a vravel si: ,Je možné, že si niekto myslí niečo také?’“ Pierre, str. 59).

Charakteristika postáv
Narozdiel od iných realistických autorov, Maupassant nepotrebuje veľa postáv na dostatočné vykreslenie príbehu a celkového obrazu spoločnosti.

Pierre Roland – starší syn Rolandovcov, lekár, „tridsaťročný chlap s čiernymi krátkymi bokombradami, aké nosia úradníci, bez fúzov a bez brady. . . starší o päť rokov od Jeana, cítil sa po matúre povolaný pre rôzne povolania, vyskúšal ich rad-radom asi poltucet, a hoci sa mu každé chytro sprotivilo, hneď sa vždy oduševnil za iné. Nakoniec ho privábilo lekárstvo a chytil sa do práce s takým zápalom, že spravil doktorské skúšky po dosť krátkom štúdiu, lebo dostal od ministra časové úľavy. Bol zanietený, inteligentný, nestály a zaťatý, v hlave mal plno utópií a filozofických myšlienok.“ (str. 22 a 23) Pierre vždy potreboval víťaziť a mať pravdu, dokázať, že je najlepší.
Jean Roland – mladší syn Rolandovcov, právnik, „vysoký, svetlovlasý chlapec s dlhou bradou, oveľa mladší od brata,. . . svetlovlasý, tak ako bol brat počerný, rovnako tichý, ako brat bol prchký, rovnako mierny, ako brat bol priečny, vyštudoval pokojne právo a zložil záverečné skúšky súčasne s pierrovým doktorátom.“ (str. 22 a 23) Jean bol tichý, hádkam s bratom sa skôr vyhýbal,ale takisto nedal sebou manipulovať, mal veľmi vrúcny vzťah k matke.
Louise Rolandová – matka Pierra a Jeana, je typom ženy vtedajšej doby, nešťastná, prinútená spoločnosťou žiť v manželstve s nemilovaným mužom, „Jej gaštanové vlasy ešte len začínali šedivieť. mala pokojnú, rozumnú tvár, šťastnú a dobrú, ktorá sa páčila. poznala cenu peňazí, ako vravel jej syn Pierre, to jej však nebránilo ľúbiť čaro ssnov. Rada čítala romány i verše, nie pre ich umeleckú hodnotu, ale pre clivú a nežnú snivosť, ktorú v nej vzbudzovali. Jediný verš, zavše banálny, zavše zlý, v nej rozochvel strunku, ako vravievala, a dodával jej pocit tajomnej, temer splnenje túžby. Obľubovala tie ľahučké pohnutia, lebo jej trocha rozvírili dušu, usporiadanú ako pokladničný denník. . . . Ona neznášala hurhaj, výstupy, zbytočné vysvetľovanie. Vždy ustúpila a nikdy o nič neprosila;...“ (str.