101); „v trblietavej vode“ (str. 108)
Metafora: „.. strašlivo cítim ťarchu života.“ (str. 99)
Personifikácia: „A zdalo sa jej, akoby polovica jej srdca odchádzala spolu s ním.“ (str. 159)
Hovorové výrazy: „Ale ba !“ (str. 159)
Prirovnanie: „Bola bledá, biela ako stena ...“ (str. 125); „Parník sa naozaj zmenšoval každou sekundou, akoby sa rozplýval v oceáne.“ (str. 158)
Kumulácia: „...je to vysoký úsek, rozrytý, členitý, nádherný,...“ (str. 32)
Laudatíva: „...mamka, mamička ...“ (str. 124)
Pejoratíva: „Neokrôchanec!“ (str. 98)
Augmentatíva: „...že strašlivo cítim ťarchu života.“ (str. 99); „...paluby obrovského parníka...“ (str. 141)
Rečnícke zvolanie: „Úbohý chlapec!“ (str. 140)
Rečnícka otázka: „A či je to možné ?“ (str. 140)
Epizeuxa: „Mamička, mamička ...“ (str. 124); „...ničím, ničím !“ (str. 125); „Pierre. . . Pierre. . . Pierre. . .“ (str. 121)

Kompozičný plán
Architektonika: Dielo sa skladá z deviatich kapitol. Zaujímavosťou je predslov k románu, ktorý je autorovým najdlhším teoretickým prejavom. Inokedy reagoval na kritiky len jednou maximálne dvoma stranami. Dej kulminuje v siedmej kapitole. Rámcujúce sú prvá a deviata kapitola.

Tektonika: Celé dielo je postavené na kontrastnom princípe, napr. hlavné postavy: „Jean, svetlovlasý, tak ako bol brat počerný, rovnako tichý, ao brat bol priečny, vyštudoval pokojne právo a zložil záverčné skúšky súčasne s Pierrovým doktorátom.“ (str. 23)

Stavebný moment: „Kolega z Paríža mi práve oznámil hlavnú klauzulu jeho (Maréchalovho) závetu, kotrým ustanovuje vášho syna, pána Jeana Rolanda, za svojho univerzálneho dediča.“ (Notár Lecanu, str. 37)
Anticipácia: „Áno, tá dievka si myslela, že Jean je Maréchalovým synom.“ (Pierre, str. 59)
Incipit: „- Anciáša ti! – skríkol zrazu otec Roland, ktorý už štvrť hodiny nahybne stál, uprene pozeral na vodu a chvíľami ľahučkým trhaním dvíhal udicu z mora.“ (str. 21 – prvá veta diela)
Introdukcia: „Pani Rolandová, driemajúca vzadu na lodi vedľa pani Rosémillyovej, ktorú pozvali na rybačku, sa zobuila a obrátila hlavu k manželovi.“ (str. 21)
Finále: „A pani Rolandová, celá bez seba, akoby zbavená zmyslov, vystrela za ňou (parníkom, na ktorom odchádzal Pierre) ramená a zazrela syna, svojho syna Pierra v čiapke s pásikmi, ako jej oboma rukami posiela bozky na rozlúčku.“ (str.