–
- Musíte teda vlastnou silou dopredu. Nezostáva nič iné. –
Nakoniec sa jej podarí Solnessa presvedčiť, aby podporil mladého Ragnara v stavaní. Solnessovi sa tak podarilo zvíťaziť nad svojím strachom z obávanej mládeže. Zostala však ešte jedná nevyriešená úloha – výstup na kostolnú vežu, ako symbol slobodného života.
- Lebo viete Hilde, tam hore na tom cudzom mieste mohol som chodiť a nerušene premýšľať a umárať sa. Tam som spoznal, prečo mi vzal dve malé deti. Bolo to preto aby ma nič neviazalo. Nič takého, ako je láska a šťastie, rozumiete. Aby som bol len staviteľom, ničím iným. –

V závere tretieho dejstva sa Solness rozhodne dokázať sebe, aj ostatným ľuďom, ktorý ho vždy poznali ako bojazlivého, že je schopný prekonať seba samého, svoj strach a rozhodne sa vyšplhať na vežu.
- Ak to vykonám Hilde, ak znovu budem stáť hore, opäť k nemu prehovorím ako vtedy. Chcem mu povedať: Vypočuj ma všemocný pane, rozhodni o mne podľa vlastnej vôle, ale odo dneška chcem stavať to najnádhernejšie na svete – vzdušné zámky. –
Všetci naokolo ticho stáli a sledovali staviteľa, ako sa pomaly približuje k cieľu akoby tam hore videli úplne iného človeka. Zrazu všetko zamrie, zástup od hrôzy vykríkne, medzi stromami vidieť ako sa rúti ľudské telo, lešenie a kusy dreva. - Predsa to dokázal, vystúpil až na samý vrchol a ja som počula vo vzduchu harfy. Môj, môj staviteľ ! –.