Henrik Ibsen Stavitel Solness

Henrik Ibsen bol nórsky dramatik, narodil sa v roku 1828 a zomrel v roku 1906. Pochádzal zo schudobnenej obchodníckej rodiny. Šesť rokov pôsobil ako lekárnicky učeň a pomocník v Grimstade. Už tu sa vyjadroval satiricky o malomeštiackej spoločnosti básňami. V rokoch 1851 – 1857 bol dramaturgom divadla v Bergene. Tu napísal viacero hier, s národnoromantickými námetmi so severskej minulosti. Po roku 1864 odchádza takmer na tridsať rokov do cudziny, najskôr do Talianska, potom do Nemecka. Jeho tvorba v týchto rokoch je značne búrlivá. V roku 1892 sa vracia do vlasti a vtedy sú jeho hry zmierlivejšie. Jedno z týchto diel je aj hra Staviteľ Solness. Hra zo súčasnosti zachytáva životný príbeh staviteľa Halvarda Solnessa. Rozdelená je do troch dejstiev, v ktorých autor zobrazuje životnú krízu hlavného hrdinu (Solnessa). Osoby: Staviteľ Halvard Solness
Pani Aline Solnessová – jeho žena
Doktor Herdal – domáci lekár
Knut Brovik – Solnessov asistent
Ragnar Brovik – Knutov syn , kreslič
Kaja Fosliová – jeho neter, účtovníčka, Ragnarová snúbenica
Slečna Hilde Wanglová

Každá z Ibsenových postáv predstavuje istý typ osobnosti.
Staviteľ Halvard Solness je muž v stredných rokoch, ktorý vo svojej profesii dosiahol veľký úspech, je bohatý, no vo svojom živote nie je šťastný, pretože ho pokladá len za utrpenie a ustavičný boj. Jeho žena je zatrpknutá a odcudzená vo vzťahu k jej mužovi. Knut Brovik je šikovný asistent, ktorému postupne dochádza životná sila a cíti, že zomiera. Má rad svojho syna, chce preňho to najlepšie.
Ragnar Brovik je cieľavedomý, dobrý architekt, ktorý túži po vlastnej stavebnej firme. Hilde Wanglová je mladá, milujúca život. Rozumie ľuďom a rada s nimi komunikuje. Prvé dejstvo rozohráva konflikt, medzi Solnessom a jeho mladým kresličom Ragnarom, ktorý sa túži osamostatniť a tak prostredníctvom svojho otca prosí Solnessa, aby mu prepustil nijakú objednávku. Solness túto prosbu okamžite zamietol, keďže je jediným staviteľom v meste, nepripustí myšlienku, že by mu mohol niekto konkurovať, prípadne ho neskôr nahradiť. Solness sa obáva nastupujúcej, novej generácie, ktorá preňho predstavuje akúsi životnú hrozbu. Neskôr za ním prichádza doktor Herdal, ktorému sa Solness snaží vykresliť svoje problémy a obavy. Tiež vyjadruje obavy o svoju ženu Aline, s ktorou sa takmer nerozpráva.
- Vo dne v noci sa bojím a desím – tak veľmi. Lebo raz musí prísť obrat, viete. Príde od mládeže a cítim ako sa približuje.

Niekto sa prederie a zvolá: Ustúp pred mnou ! Áno dávajte pozor. Jedného dňa príde sem mládež a zaklope na dvere.-
Doktor však Solnessovi pomôcť nedokáže, nerozumie mu a nevie pochopiť prečo človek, ktorý ma v živote také šťastie a úspech sa neustále niečoho bojí a je v živote stratený. Odpoveď na tieto všetky otázky mu prináša Hilde Wanglová, ktorá symbolizuje mladosť, ktorej sa Solness tak neznesiteľne bojí.
Hilde prichádza, akože navštíviť pani Solnessovú, ktorú pozná zo sanatória, no v skutočnosti prichádza za Solnessom, pripomenúť mu sľub, ktorý jej dal pred desiatimi rokmi. Solness sa dozvedá, že Hilde kedysi sľúbil veľký zámok, v ktorom bude ona kráľovná. Hilde mu pripomína akúsi slávnosť pri príležitosti postavenia kostolnej veže, kde Solness vyliezol na jej vrchol a zavesil tu veniec.
Solness si uvedomil, že to bol posledný raz, keď postavil kostolnú vežu, odvtedy staval len domy. V priebehu rozhovoru Solness začína chápať skutočnú príčinu Hildinej návštevy, ktorá mu pomáha objasňovať jeho dlhoročné obavy. - Čím väčšmi o tom teraz premýšľam, tým viac sa mi zdá, akoby som bol dlhé roky tu chodil a zožieral sa aby som sa rozpamätal na niečo, čo som zažil a čom som si myslel, že som zabudol. Bolo to neobyčajné šťastie, že vy ste prišli ku mne, lebo som tu sedel sám a bezradne som hľadel do sveta. Poviem vám, začal som sa už báť, tak veľmi báť mládeže, práve preto som sa uzamkol a zabarikádoval, lebo vedzte, že mladosť raz príde a zabúcha na dvere a vláme sa ku mne. –

Druhé dejstvo opäť zachytáva rozhovor medzi Solnessom a Hildou. V priebehu jedného dňa a Solness v Hilde našiel človeka, s ktorým môže rozoberať všetky svoje životné rozpory a hľadať novú životnú cestu. Rozpovie jej príbeh: Pred niekoľkými rokmi žil spolu so svojou ženou a ich dvoma malými synmi v dome ženiných rodičov. Nešťastnou náhodou dom vyhorel a požiar im vzal obe deti. Hlavného vinníka vidí Solness v sebe. Verí, že jeho deti museli zomrieť, aby on mohol stavať domy, venovať sa svojej kariére. Odvtedy prestal stavať kostoly, vzbúril sa tak proti bohu. - Veríte Hilde, že je niekoľko vyvolených, povolaných ľudí, ktorým sa dostalo milosti, schopnosti a moci, že to, čo si želajú, žiadajú alebo chcú vytrvale a tvrdošijne napokon musia dosiahnuť. -
Hilde vidí východisko Solnessovej tragédie v prekonaní seba samého a prekonaní predsudkov. - Keď sa Ragnar Brovik vyšvihne, mňa zrazí k zemi. Zničí ma. –
- Vás zničí ? Je teda nadaný ? –
- Áno ! On je ta mládež, ktorá je schopná zaklopať u mňa a doraziť staviteľa Solnessa.

–
- Musíte teda vlastnou silou dopredu. Nezostáva nič iné. –
Nakoniec sa jej podarí Solnessa presvedčiť, aby podporil mladého Ragnara v stavaní. Solnessovi sa tak podarilo zvíťaziť nad svojím strachom z obávanej mládeže. Zostala však ešte jedná nevyriešená úloha – výstup na kostolnú vežu, ako symbol slobodného života.
- Lebo viete Hilde, tam hore na tom cudzom mieste mohol som chodiť a nerušene premýšľať a umárať sa. Tam som spoznal, prečo mi vzal dve malé deti. Bolo to preto aby ma nič neviazalo. Nič takého, ako je láska a šťastie, rozumiete. Aby som bol len staviteľom, ničím iným. –

V závere tretieho dejstva sa Solness rozhodne dokázať sebe, aj ostatným ľuďom, ktorý ho vždy poznali ako bojazlivého, že je schopný prekonať seba samého, svoj strach a rozhodne sa vyšplhať na vežu.
- Ak to vykonám Hilde, ak znovu budem stáť hore, opäť k nemu prehovorím ako vtedy. Chcem mu povedať: Vypočuj ma všemocný pane, rozhodni o mne podľa vlastnej vôle, ale odo dneška chcem stavať to najnádhernejšie na svete – vzdušné zámky. –
Všetci naokolo ticho stáli a sledovali staviteľa, ako sa pomaly približuje k cieľu akoby tam hore videli úplne iného človeka. Zrazu všetko zamrie, zástup od hrôzy vykríkne, medzi stromami vidieť ako sa rúti ľudské telo, lešenie a kusy dreva. - Predsa to dokázal, vystúpil až na samý vrchol a ja som počula vo vzduchu harfy. Môj, môj staviteľ ! –.