William Shakespeare Rómeo a Júlia

Téma : Medziľudské vzťahy, neprekonateľná láska medzi dvoma ľuďmi, konflikty medzi dvoma rodinami.
Idea : Dva rody robia a opakujú svoje činy, až kým nedôjde k najhoršiemu a oni si uvedomia, čo vykonali až keď je neskoro. Často krát je to až po smrti niekoho z blízkych. Kompozícia : Táto tragédia je zložená z piatich dejstiev. Pred každým dejstvom je prológ. Dejstvá sa skladajú z troch až šiestich výstupov (obrazov) a epické pasáže sa striedajú s piesňami zboru. Druh : Dráma
Žáner : Divadelná hra, tragédia
Obdobie/dej : 16.

storočie
Postavy :
JÚLIA – mladá, iba 14 rokov, jemná, poslúcha rodičov, miluje svoju pestúnku, pochádza zo vznešenej veronskej rodiny, Tybalt-jej bratranec, je mladá a nemá žiadnych priateľov, okrem rodinného kruhu, Rodičia ju nútia do manželstva s Parisom, nemôže sa nikomu zveriť, stáva sa dospelejšou, tým, že sa zaľúbi, prestane sa spoliehať na rodičov, rozhoduje sa sama, láska k Rómeovi sa pre ňu stáva najdôležitejšou vecou na svete, je ochotná obetovať svoj život.
RÓMEO – do všetkého ide s vervou a bez rozmýšľanie, je to láskavý mládenec s dobrým srdcom, štedrý nielen k priateľom, ale aj k sluhovi, láska k Júlii mu pomôže vyspieť,, na začiatku hry ľutuje sám seba, ale na konci sa zmení a myslí iba na Júliu, má ju tak rád, že nedokáže bez nej žiť.
MANŽELIA KAPULETOVCI – lord – starý a tvrdohlavý muž, je prchký, miluje svoju jedinú dcéru, chce pre ňu to najlepšie; lady – oveľa mladšia od manžela, táto aristokratka má veľmi tvrdé srdce, miluje svoju dcéru, ale nie je jej taká blízka ako pestúnka, chce pre Júliu vhodného manžela-Parisa, aj keď ho Júlia nemiluje, nenávidí Rómea, ona viac pestuje nevraživosť medzi oboma rodmi.
PÁTER VAVRINEC – múdry a pobožný muž, Rómeo a Júlia u neho hľadajú pomoc, poslúži dobrou radou, niektorí mu vyčítajú, že tajne zosobášil milencov, je pripravený prijať trest, ak ho knieža bude pokladať za vinného, no knieža mu odpúšťa.
MERCUTIO – v celej hre asi najsympatickejšia postava, je mladý, energický, veľa rozpráva, vtipkuje, je verný a šľachetný, správa sa hrdinsky, aj keď umiera na poranenie Tybaltovým mečom, jeho smrť je jednou s najsmutnejších častí v hre.
TYBALT – hašterivý človek, ktorý vyhľadáva spory a bitky, nesmierne ho nahnevá Rómeova prítomnosť na bále, chce s ním bojovať, on je tým, čo prikladá polienka na oheň sváru medzi oboma rodmi, má rád násilie.
PESTÚNKA – praktická, no hlúpa žena, Júliu má rada ako vlastné dieťa, aj Júlia ju ľúbi, a preto sa jaj zverí s láskou k Rómeovi, no pestúnka jej poradí, aby si vzala Parisa, a tak sa jej Júlia ďalej so svojimi citmi nezveruje, lebo pestúnka ju nechápe. PARIS – príťažlivý mladý muž, príjemný a dobre vychovaný, je to vhodný pytač, na Júlii mu ozaj záleží, žiali nad jej hrobom, je to šľachetný človek.

Vo Verone v Taliansku žijú dva rody, Montekovci a Kapuletovci. Už oddávna žijú v hneve a nenávisti. Keď sa stretnú na ulici, hádajú sa. Tak sa začína aj úvodná scéna tejto hry – pouličnou šarvátkou. Benvolio z rodu Montekovcov sa snaží hádku urovnať. No Kapulet Tybalt nechce o tom ani počuť. Hádka sa zostrí a prerastia do zúrivého zápasu, ktorý vyvolá pozornosť obyvateľov Verony a jej vládcu, kniežaťa Eskalia. Knieža rázne ukončí šarvátku. Vyhlási, že ďalší boj medzi rodmi potrestá smrťou.
Benvoliov bratranec Rómeo je nešťastný. Aj jeho rodičia majú o neho strach. Benvolio zistí, že Rómeo je zaľúbený, ale jeho vyvolená mu lásku neopätuje. Benvolio mu radí, aby si pohľadal inú milú. Rómeo celkom pochopiteľne tvrdí, že nemôže ľúbiť nikoho iného. Rómeo hovorí o láske:
Láska je dym, čo chrlí každý vzdych,
za slnka oheň v očiach zaľúbených,
za noci oceán sĺz milencov.
Čo ešte? Hlúposť, čo sa múdro správa,
dusivá žlč i nektárová šťava.
Júliinho otca lorda Kapuleta požiadal o ruku dievčaťa gróf Paris. Hoci je Júlia veľmi mladá, otec súhlasí so svadbou. Má však jednu podmienku – Júlia sa musí sama rozhodnúť, či sa chce vydať za mladého a príťažlivého grófa. Lord Kapulet pozve Parisa na bál, ktorý toho večera poriada. Sluhu
pošle pozvať ďalších hostí. No sluha nevie čítať. Keď na ulici náhodou stretne Rómea a Benvolia, požiada ich, aby mu zoznam prečítali. Medzi pozvanými hosťami je aj Rómeova vyvolená – Rosalina. Je do nej bezhlavo zaľúbený. Preto sa rozhodne ísť zamaskovaný aj s priateľmi na ples. Vie, že nebude vítaným hosťom, no za každú cenu chce stretnúť dámu svojho srdca.
Lady Kapuletová zvestuje Júlii a jej pestúnka novinu o Parisovej ponuke na sobáš. Pripomenie Júlii, aby si ho na bále obzrela a sama sa presvedčila, aký je príťažlivý. Júlia súhlasí. Ak sa jej bude páčiť, je ochotná vydať sa za neho. Rómeo a jeho priatelia Benvolio a Mercutio idú na bál s maskami na tvári. Rómeo sa totiž bojí, že vyjde najavo, že je Montek. Okrem toho ho sužuje zvláštna obava, ktorá pramení zo zlého sna. Ale Mercutio s i z jeho vidiny robí posmech. Vraví, že príčinou sna je asi Mab, kráľovná víl. U Kapuletovcov sa začala hudba i tanec. Rómeo sa rozhodol netancovať. Práve však zbadal Júliu. Okamžite ho napadlo, že je veľmi pekná. Vtedy ho zbadá a odhalí Tybalt.

Prítomnosť Monteka na bále ho privádza do nepríčetnosti. Chce Rómea zabiť. No Júliin otec mu v tom zabráni a prísne napomenie Tybalta, aby sa krotil.
Keď sa tanec skončí, Rómeo podíde k Júlii. Dotkne sa jej ruky a začnú sa zhovárať. Okamžite sa do seba zaľúbia a spečatia to bozkom , prv než ich rozlúči príchod pestúnky. Od nej sa Rómeo dozvie, že Júlia je dcérou pána domu. S hrôzou si uvedomuje, že sa zaľúbil do Kapuletovej. Ponáhľa sa spolu s Benvoliom z bálu preč. Keď hostia poodchádzajú, Júlia sa u pestúnky prezvedá na Rómea. Dozvie sa, že je jediným synom lorda Monteka. Aj ju začne obchádzať hrôza.
Lady Kapuletová opisuje Parisa:
Takúto knihu už nič neprekoná,
jej zlatý obsah zamkne zlatá spona.
Kočiar kráľovnej Mab:
Jej kočiarom je prázdny oriešok,
čo červík s veveričkou zmajstroval,
tí stavitelia bájnych hintovov.
V tom kočiari Mab prejde každú noc
tvár milencom – tí hneď snia o láske...
Po bále Rómeo svojim priateľom unikne. Keď preskočí ohradu na sade Kapuletovcov, zbadá Júliu na balkóne. Jej krása ho oslňuje. Júlia nevie, že Rómeo ju vidí a počuje. Vyznáva sa z lásky k nemu – napriek tomu, že Rómeo je Montek.
Rómeo zbadá Júliu na balkóne:
Lež ticho! Čo to svitá v okne tom?
To východ je a Júlia je slnko!
.. Jej oči zas
by takou žiarou naplnili nebo,
že vtáci spevom vítali by deň.
Júlia plače nad Rómeovým menom:
Rómeo! Prečo si ty Rómeo:?
.. Buď iným menom!
Čo značí meno? To, čo ružou zveme,
pod iným menom tiež by voňalo.
Rómeo zavolá na Júliu a ona spoznáva jeho hlas. Tými najkrajšími slovami si vyznajú úprimnú lásku. Dohodnú sa, že sa na nasledujúci deň zosobášia. Aj krátka rozlúčka je pre nich ťažká.
Rómeo prisahá vernú lásku:
Prisahám, milá, na posvätnú lunu,
čo postriebruje vrcholce tých stromov-
Júlia vyznáva svoju lásku:
Tak ako more bez hraníc som štedrá
a v láske bezodná. Čím viac ti dávam,
tým viac dostávam : niet konca vtom.
Júliine slová na rozlúčku:
Dobrú noc! Lúčenie má slastnú moc.
Až do rána chcem vravieť : „Dobrú noc!“
Na brieždení sa Rómeo rozhodne navštíviť otcovho spovedníka, pátra Vavrinca. Kňaz sa čuduje, že Rómeo sa tak náhle zaľúbil do Júlie. No je ochotný sobášiť ich. Dúfa totiž. Že by to mohlo obe rodiny udobriť. Medzitým už Rómea hľadajú Mercutio s Benvoliom. Vedia, že tej noci nebol doma. Tybalt mu poslal list, v ktorom ho vyzýva na súboj. Rómeo sa vracia v dobrej nálade. Žartuje s priateľmi. Požiada pestúnku, aby Júlii oznámila, že sobáš bude ešte tohto popoludnia. Júlia už netrpezlivo čaká na príchod pestúnky.

Tá však nie je veľmi bystrá, lebo tára o všeličom možnom, kým jej oznámi čas svadby. Júlia je nadšená a ponáhľa sa za pátrom. Páter Vavrinec je prichystaný vykonať svadobný obrad. No nie je celkom vo svojej koži. Varuje Rómea pred unáhleným sobášom až takým spôsobom, že to vyzerá, akoby obom milencom predpovedal tragickú smrť. Napriek tomu sa svadobný obrad koná. Rómeo a Júlia sa dohodnú, že sa v noci stretnú. Pátrovo varovanie:
No prudká rozkoš prudko dohorí:
záblesk a tma, tak ako pušný prach
v objatí a ohňom vzbĺkne vlastným koncom.
I med sa môže spríkriť sladkosťou
a pozbaví nás chuti do jedla.
ľúb s mierou: spoznáš lásku bez miery.
Pri potulkách ulicami Mercutio s Benvolim stretnú Tybalta. Ten ešte stále zúri, že Rómeo sa opovážil ísť na bál Kapuletovcov. Vtom prichádza Rómeo. Tybalt ho nazýva zlosynom a uráža ho. Ale Rómeo sa netúži biť s Júliiným bratrancom. Teraz, keď je ženatý, cíti, že Júliina rodina je aj jeho rodinou. No v Mercutiovi vzkypí zlosť a keďže si myslí, že Rómeo je zbabelec, sám tasí meč a útočí na Tybalta. Rómeo sa ich snaží zastaviť. Keď sa ich snaží od seba zastaviť, Tybalt zasadí Mercutiovi smrteľnú ranu.
Rómeo žiali nad Mercutiovou smrťou. Priateľ zomrel pri jeho obrane. Rómeo vyhľadá Tybalta a vyzve ho na súboj. V súboji Tybalta zabije. O vraždách sa dozvie knieža. Nenariadi síce Rómeovu popravu, ale vykáže Rómea z Verony. Medzitým sa Júlia teší na príchod noci, lebo ju má navštíviť Rómeo.
Júlia sa nemôže dočkať noci:
Príď, dobrá noc, ty čierna, chmúrna noc:
Rómea pošli! A keď umrie raz,
rozkrájaj si ho na drobnučké hviezdy:
ním nebo takou krásou zažiari,
že každý bude uctievať len noc...
No zrazu prichádza pestúnka so správou o Tybaltovej smrti a Rómeovom vyhnanstve. Júlia nad tým všetkým trpko žiali. Jej stretnutie s Rómeom bude zároveň aj poslednou rozlúčkou. Po súboji Rómeo utiekol k pátrovi Vavrincovi, u ktorého sa teraz skrýva. Kaď mu pestúnka opíše Júliin žiaľ, je z toho rozrušený a chce sa zabiť. Ale páter ho nabáda, aby najprv navštívil Júliu a potom odišiel do Mantovy.
Paris si chce ešte stále vziať Júliu. Lord Kapulet je odrazu ochotný pristať na svadbu bez ohľadu na Júliine city. Zariadi všetko tak, aby svadba bola už o tri dni.
Rómeo tajne strávil noc s Júliou. Keď sa začína brieždiť, vie, že sa musí ponáhľať preč – inak by ho zatkli.
Na úsvite:
Júlia: Už odchádzaš? Veď ešte nesvitá?!
Nie škrovánok, to slávik prenikol
tvoj úzkostlivý sluch. Vždy v noci spieva
na tamtej granátovej jabloni.

Naozaj milý, to bol ešte slávik.
Rómeo: Ba škrovánok, ten zvestovateľ rána.
Hľaď, milá, ako závistlivý lúč
tam na východe mraky pretkáva!
Už hasnú sviece noci, bujný deň
si spoza vŕškov vstáva na prsty.
Rozlúčka Rómea a Júlie:
Rómeo: Buď zbohom! Jeden bozk a zídem už.
Júlia: Tak naľahko chceš odísť, drahý muž?
Chcem dennodenne počuť o tebe.
Minúta bude trvať stovky dní
a za tie roky stokrát ostariem,
kým znova zočím svojho Rómea.
Pre milencov je ťažké sa rozlúčiť. Rómeo však už zlieza z balkóna. Nastal čas na posledné zbohom.
Keď Rómeo odíde, Júlia sa dozvie od matky, že do troch dní sa má stať Parisovou manželkou. Nahnevá ju to a odmietne sa za grófa vydať. Keď sa to dostane do uší jej otca, pochytí ho náramná zlosť. Obviní Júliu z pýchy a nevďačnosti. Prikáže jej, že si Parisa musí vziať. Ak nepôjde dobrovoľne, do kostola ju dotiahnú násilím.
Hrozba lorda Kapuleta:
Nezvyknem žartovať! Tak rozváž si!
Štvrtok sa blíži! Ruku na srdce!
Ak si mi dcéra, dám ťa priateľovi.
Ak nie, aj skapať môžeš na ulici.
Prisahám, že ťa viacej nepoznám:
nič, čo je moje, viac ti neposlúži.
Hovorím vážne! Dobre si to zváž!
Júlia prosí o pomoc matku. Žiada, aby svadbu odložili, no matka ju odmieta počúvať. Celkom zúfalá sa Júlia obráti na pestúnku. Táto žena jej však veselo poradí, že by si mala vziať Parisa. Poznamená, že Rómeo sa aj tak už nevráti. Júlia si uvedomuje, že nikto nie je na jej strane. Rozhodne sa požiadať o radu pátra Vavrinca.
Júlia vysvetľuje pátrovi, že za Parisa sa nemôže vydať. Hovorí, že sa radšej zabije. Keď ju kňaz vidí takú zúfalú, vymyslí plán. Vie o jednom lieku na spanie, ktorý spôsobí, že človek vyzerá ako mŕtvy. Po určitom čase sa spiaci prebudí a cíti sa tak, ako po výdatnom spánku. Páter poradí Júlii, aby súhlasila so sobášom. Keď užije liek, jej rodina ju bude považovať za mŕtvu a uloží ju do hrobky. Keď sa zobudí, Rómeo už bude pri nej. Môžu potom spoločne utiecť do Mantovy. Páter sľúbi, že o tomto pláne Rómeovi napíše a pomôže mu tajne prísť do Verony. Júlia s plánom súhlasí a odíde domov.
Júlia oznámi otcovi, že si Parisa vezme. Lord Kapulet je nadšený. Urýchli prípravy svadby o jeden deň. Kapulet celý natešený odchádza robiť prípravy na svadbu a Júlia s pestúnkou hútajú nad svadobnými šatami. Neskôr pošle Júlia všetkých preč. Vysvetlí im, že sa chce pred svadobným obradom pomodliť. V skutočnosti chce nájsť odvahu, aby mala dosť síl vypiť liek na spanie.
Júlia vie, že musí vypiť liek, ale veľmi sa bojí. Obáva sa, že nezaberie. Nezobudí sa skôr, než príde Rómeo? Bude sa pozerať na mŕtve Tybaltovo telo? Nebudú v hrobke strašiť duchovia? Ale je to pre Rómea! Chvíľu leží na posteli, potom vypije liek. Bezvládne klesne na posteľ a fľaštička jej vypadne z ruky. Prišiel čas vyobliekať sa na svadobnú slávnosť. Pestúnka chce zobudiť Júliu. Odhrnie závesy, no Júlia nevstáva, ani keď na ňu volá. Zrazu si uvedomí, že dievča je mŕtve. Volá o pomoc.

Pribehnú všetci Kapuletovci a za nimi páter s Parisom. Júliini rodičia začnú prelievať horké slzy. Páter, ktorý vie, že Júlia nie je naozaj mŕtva ich nabáda rýchlo zariadiť pohreb. Júliino telo treba previezť do rodinnej hrobky.
Kapulet žiali nad Júliinou smrťou:
Tep zastavil sa, údy zmeraveli.
Z tých pier už dávno život unikol.
Tak, ako najkrajší kvet spáli mráz
smrť privčas pokryla ju osuhľou.
Rómeovi sa Mantove prisnije, že Júlia ho nájde mŕtveho. Potom sa od sluhu dozvie, že Júliu našli mŕtvu. Rozhodne sa okamžite odísť do Verony. Kúpi si jed, pretože sa chce zabiť v hrobke, kde leží Júlia.
Páter sa dozvie, že Rómeo nedostal jeho list. Vo Verone vypukol mor a posol nesmel miesto opustiť. Júlia sa má o tri hodiny zobudiť, preto sa páter Vavrinec ponáhľa k hrobke.
Pátrova rada Kapuletovcom:
V manželstve šťastná tá, čo umrie mladá,
nie tá, čo vedľa muža zostarne.
Neplačte! Na jej telo položte
rozmarín a tak ako káže zvyk,
v sviatočnom odneste ju do chrámu.
Rómeov sen v Mantove:
V tom sne ma milá našla mŕtveho
- aj mŕtvy napodiv som vnímal v sne!-
a bozkami mi vdýchla toľký život,
že ožil som a stal sa zo mňa kráľ.
Paris žiali nad Júliou pri hrobke a zrazu zbadá Rómea. Myslí si o ňom, že má zlé úmysly, a preto ho vyzve na súboj. Rómeo si uvedomí, koho zabil, keď pred ním Paris leží bez života.
Rómeo otvorí hrobku. S láskou upiera oči na svoju nevestu.
Rómeo upiera zrak na Júliu:
....Milá Júlia,
prečo si taká krásna? Či mám veriť,
že netelesná smrť je záletná
a hnusný kostlivec ťa uväznil,
aby si v tme mu bola milenkou?
Potom sa pripraví na vlastnú smrť.
Rómeov posledný bozk:
Vy, oči, naposledy pozrite!
Ramená, objímte ju ešte raz!
A pery, cnostným bozkom spečaťte,
že som sa navždy smrti upísal.
Vypije jed a zomrie.
Keď sa Júlia prebudí, prichádza páter. Vidí telá Parisa a Rómea. Júlii zdôrazňuje, že musia okamžite zmiznúť. No keď Júlia zistí, že Rómeo ja mŕtvy, odmietne odísť. Vidí, že jej milý vypil jed. „Ach ty, vypil si všetko a nenechal mi ani kvapku, čo by mi pomohla?“ narieka. Pobozká ho na pery. Potom vezme Rómeovu dýku a prebodne sa. Ešte začuje nejaký hluk zvonku. To Parisov sluha privolal pomoc.
Sluha zavolal strážcu. Vstúpia do hrobky a nájdu tri mŕtve telá – Parisa, Rómea a Júliu. Za kniežaťom, Kapuletovcami a Montekovcami pošlú posla. Na cintoríne chytia pátra Vavrinca. Trasie sa od strachu a ľútosti. Podozrievajú ho z dvoch vrážd.
Prichádza knieža a za ním Kapuletovci. Zhrození vidia Júliu prebodnutú a krvácajúcu. Objaví sa lord Montek.

Zrúti sa pri pohľade na tú hrôzu a nešťastie.
Knieža žiada vysvetlenie celej tragédie. Páter začne rozprávať, ako sa všetko zbehlo. Čiastočne viní sám seba zo smrti milencov. Prizná aj to, že Rómea a Júliu zosobášil. Potom dodáva, že vývoj udalostí ovplyvnila aj smrť Tybalta a vykázanie Rómea. Vysvetľuje svoj plán, spomína list, čo napísal Rómeovi, i to, prečo sa k nemu nedostal. Potom vyhlási, že dobrovoľne prijme smrť, lebo cíti svoj podiel na celej tragédii.
Rómeov sluha rozpráva, ako oznámil Rómeovi správu o Júliinej smrti. I to, ako sa spolu hneď vybrali do Verony. V ruke ešte stále drží Rómeov list pre otca.
Rómeov list potvrdzuje všetky vysvetlenia. Knieža preto rozhodne, že nikto nebude potrestaný za smrť milencov. Každý si už svoje vytrpel. Vinu za celú tragédiu nesie krvná pomsta medzi oboma rodmi.
Knieža viní Kapuletovcov a Montekovcov:
...Kapulet, Montek,
hľa, ako kruto stíha nebo zášť,
keď vašich milých láskou zabíja!
Nad vaším hnevom zatváral som oči
a sám som stratil už dvoch príbuzných.
Tak vlastne dopadol trest na všetkých.
Montekovci a Kapuletovci skoncovali s večným hnevom. Sľúbili, že na počesť milencov postavia sochy. Knieža vyriekne posledné slová, ktorými si uctí ich pamiatku.
Knieža uzavrie príbeh Rómea a Júlie:
Už poďme! Čakajú nás povinnosti,
jedných vín zbaviť, druhým zmerať trest.
Ó, koľko smútku, koľko žiaľu je
v príbehu Rómea a Júlie.