,,Hoci bola chorobne bledá, ako bývajú mladé devy trpiace na bledničku, a hoci sa svojou zamračenosťou, okúňavým správaním, biednym výzorom a vyziabnutosťou pridružovala k všeobecnému utrpeniu, jednako jej tvár nebola stará, pohyby mala čulé a hlas živý."
Pani Couturová, vdova po hlavnom komisárovi Francúzskej republiky, vzdialená príbuzná Victoriinej mamy sa o ňu starala, každú nedeľu ju brávala na omšu a každý druhý týždeň na spoveď.
Pán Poiret bol kedysi jedným z tých, ktorí si vo veľkom parížskom spoločenskom mlyne musia všetko odpykať, okolo ktorého sa krútili verejné problémy a špinavosti, človek, o akých povieme, keď ich uvidíme: ,,No, veď aj takých treba." Inak vlastný názor nikdy nepovedal, stále len opakoval už povedané.
Slečna Michonneauová – škaredá, stará panna, o ktorej sa nevedelo, či sa tak spustošila sama, či následkom neresti, smútku či vášne či prehýrenej mladosti.
Pani Vauquerovej rod. de Conflans patril penzión, v ktorom títo 7 ľudia bývali. Mala pomaly 50 rokov, tučnú ostarnutú tvár, vrkoč falošných vlasov, nos ako papagáj, bucľaté rúčky, príliš plné, hompáľajúce sa poprsie. Jednako je to dobrá žena, ktorá však mala na tvári smútok. ,,Ponáša sa na všetky ženy, ktoré postihlo nešťastie."
Vikomtesa de Beausèant hrá v románe významnú rolu. Pomáha svojmu bratrancovi Eugènovi v hľadaní lásky. Je veľmi bohatá, milá, pekná, urodzená. Kedže s manželom nevychádza, má milenca.
Dej:
V jednej z chudobných štvrtí Paríža, na ulici Neuve-Sainte-Geneviève stojí Vauquerovský dom – meštiansky penzión pre obidve pohlavia a pre ostatných. Penzión je postavený na strmom svahu, pozdĺž jeho priečelia je aleja vysypaná pieskom, záhradka. Dom sa týči do výšky 3.poschodia. Za budovou je dvor s prascami, kurami a zajacmi. Vo vnútri, hneď vedľa vstupný dverí je starobou natuchnutý salónik s krbom, v ktorom sa už roky nekúrilo, a so starými dlaždicami. Veďla je tiež stará kuchyňa s jedálňou a tučnou kuchárkou Silviou. Nájomníci a taktiež niekoľko ďalších sa tu každé ráno, na obed a večer stretávajú, aby naplnili svoje žalúdky a porozprávali sa o najnovšich udalostiach v Paríži.
A tak jedným dňom na konci novembra 1819 vstupujeme do opisu udalostí, ktoré sa odvtedy tu odohrali.
Eugène de Rastignac sa ocitol v duševnom rozpoložení. Prvý ročík na fakulte mu totižto ponechal voľnosť vychutnať si viditeľné slasti Paríža. A tak niet divu, že keď chodil okolo bohatých, šlachtických domov, zatúžil aj on mať bohatstvo, patriť do vyššej spoločnosti. A tak keď sa večer vrátil na svoju izbu, napísal svojej matke list, v ktorom ju žiadal, aby zistila, či má Eugène v rodine nejaké významné osoby z vyšších kruhov. Jeho teta, pani de Marcillac sa totižto s niektorými poznala, pretože raz bola predstavená na šlachtickom dvore. ,,Stará dáma potriasla konáre rodostromu" a zistila, že vikomtesa de Beausèant je jeho sesternica a najmenej zo všetkých by sa vzopierala spoznaniu chudobného Eugèna. Keď sa toto mladí právnik dozvedel, poslal tetin list vikomtese. Vikomtesa odpovedala pozvaním na ples, ktorý sa mal uskutočniť nasledujúci deň u nej.
A tak sa tam vybral. Síce sa so svojou sesternicou nezoznámil, avšak pri tanci si získal sympatie grófky Anastasie de Restaud, ktorá sa stala pre neho ženou priam vytúženou. Hovorilo sa o nej, že má jednu z najkrajších postáv v Paríži.