Potom ešte rozprával o tom, aké by to bolo nešťastie zomrieť, pretože ak zomrie, už ich nikdy neuvidí. Spomínal na časy, keď boli ešte mladé dievčatá, ako si ich brával na kolená a pod. Rozhodol sa, že keď vyzdravie, pôjde vyrábať zrnkový škrob do Odesy a zarobí milióny. Potom upadol do driemot. Vtom sa vrátil sluha, ktorý mal zohnať Delphine a Anastasiu a povedať im, že otec je na smrteľnej posteli, aby okamžite prišli, ale napokon ani jedna nemohla, pretože Delphine spala a chyžná ju nechcela zobudiť pred dvanástou, pretože sa vrátila neskoro z plesu, a Anastasia si zase ,,vymieňala názory so svojím mužom a nemôže teda odísť, pretože ide o život alebo smrť jej detí." Goriot to počul a zosmutnej. Trochu sa nahneval na svoje dcéry, ale iba trochu a nato sa začal obviňovať, že je to všetko jeho vina, pretože ich rozmaznával, dával im všetko, čo chceli, a to už od ich najmladších čias. Keď sa vydali, spočiatku bolo všetko v poriadku, milovali sa, dobre vychádzal so zaťmi. Ale potom všetko prestalo a bol vyhodený, vyhostený z ich životov. ,,Venoval som sa im celý život, a ony mi dnes nevenujú ani hodinu." Potom sa ho zmocnil hnev a uvedomil si, že ony ho veľmi radi zraňujú, že si na to privykli. Chcel byť so svojimi dcérami: ,,Násilím! Násilím! Vyžiadajte si stráž, vojsko, všetko, všetko! Povedzte vláde, kráľovskému prokurátorovi, nech mi ich privedú, chcem to!" Potom vošiel Bianchon a povedal, že Christophe mu zoženie koč, aby mohol ísť po dcéry. Goriot upadol do bezvedomia. Rastignac potom dal Bianchonovi svoje zlaté hodinky od Delphine, na ktorých bol zlatý erb Rastignacovcov a povedal mu, aby ich zaniesol do záložne, aby mali peniaze na pohreb, rakvu. Potom Eugène chytro bežal do ulice de Helder k panej de Restaud. Spočiatku ju nezastihol a tak pánovi de Restaud vysvetlil situáciu. Hneď vedľa v salóne však bola Anastasia a tak onedlho tam Eugène vstúpil. Uvidel ju plačúcu, úplne vyčerpanú mravnou i telesnou tyraniou. Bola úplne na dne. ,,Nerátala som s takými mukami, sú nad moje sily, pane. Som matka! Povedzte otcovi, že si nezaslúžim jeho výčitky, hoci všetko je zdanlivo proti mne." A tak bežal ku svojej milej pani de Nucingen. ,,Som chorá, úbohý priateľ. Prechladla som, keď som sa vracala z plesu, bojím sa, aby to nebol zápal pľúc, čakám lekára..." Eugène jej však rázne vysvetlil dôležitosť situácie a naliehavosť otca Goriota. Keď si všimla, že nemá hodinky, zmeravel, avšak keď je všetko Eugène vysvetlil, podala mu peňaženku a rýchlo sa šla prezliecť.
Eugène medzitým prišiel do penziónu, v peňaženke našiel 70 frankov.