Odtiaľ už Eugène šiel sám do penziónu dumajúc o tom, čo všetko sa udialo a čo všetko sa ešte udiať môže.
V penzióne otcovi Goriotovi všetko povedal, ktorý nato veľmi zosmutnel. A tak mu Eugène, ktorý bol tiež smutný, dal tú tisícfrankovku od Delphine.
Na druhý deň bol pondelok. Eugène sa vybral za svojou sesternicou a spolu odišli na ples, kde ho predstavila vojvodkyni de Carigliano, ktorá ho veľmi vľúdne prijala. I Delphine bola krásne vystrojená, aby sa Eugènovi zapáčila. Pre Rastignaca to bol neobyčajný ples, kde sa zoznámil s veľa dámami a kde jeho sebavedomie opäť urobilo veľký krok nahor. Nasledujúceho dňa v utorok pri raňajkách rozprával Eugène otcovi Goriotovi, čo všetko sa udialo na plese. Vautrin ho potom pekne odpísal, pretože ho chcel nahovoriť na slečnu Tailleferovú. V nasledujúcich dňoch sa Rastignac oddal ľahkomyseľnému životu a teda veľa utrácal a zadĺžil sa. Taktiež to s panou de Nucingen nebolo jednoduché: ,,Už mesiac ho natoľko dráždila, že napokon zasiahla srdce.. Nechcela, aby si Eugène myslel, že ju ľahko získa, a to práve preto, lebo vedel, že patrila De Marsayovi."
Raz sa Eugène začal zhovárať so slečnou Tailleferovou: ,,Slečna, vy sa dnes nazdávate, že ste si istá svojím srdcom; ale mohli by ste zaručiť, že sa nikdy nezmení?" A takéto podobné otázky a odpovede boli povedané medzi nimi. A tak Eugène začal hrať na dve strany. Jednak chcel získať Delphinu, ale tiež Victorinnu. Vautrin to videl, a keď skončili akosi zbadal v Eugènových očiach, že potrebuje peniaze. A tak mu teda požičal 1000 toliarov, ale s podmienkou, že mu vráti 3500 frankov o rok. Eugène totižto nechcel prijať dar a tak si musel požičať.
Vybral sa na nezáväzný večierok s markízom d'Ajuda a grófom de Trailes, kde sa hrá whist o peniaze. Svoje dlhy tam splatil a ešte si zarobil niečo naviac. Keď sa odtiaľ vrátil, vrátil Vautrinovi 3000 frankov, ,,prejavujúc pritom dosť prirodzenú radosť.",,Všetko je v poriadku," povedal Vautrin...
O dva dni Poiret a slečna Michonneauová sedeli na slniečku na lavičke v opustenej aleji Botanickej záhrady a zhovárali sa s pánom Gondureau, ktorý bol šéfom bezpečnostnej polície v Paríži. Vravel im o Vautrinovi, skutočným menom Jacquesa Collina, ktorý ušiel z toulonskej väznice, kde bol známy pod menom Oklamsmrť. Vraj si však vzal na seba dobrovoľne zločin kohosi iného, falšovanie zmenky istým krásnym mladíkom Talianom. Teraz vraj spolupracuje z väzňami, ktorý si uňho nechali peniaze a keď vyšli z väzenia, tak si ich mohli od neho vziať späť. Oklamsmrť je vraj veľmi nebezpečný človek.