Slovenskú literatúru predstavujú nielen básnici žijúci na Slovensku, ale aj početná skupina autorov žijúcich v zahraničí. Jedni sú EXULANTI (čiže vyhnanci) a jedni sú EMIGRANTI (čiže vysťahovalci, ktorí opustili vlasť z politických, či náboženských dôvodou). Literatúra, ktorú predstavujú EXULANTI a EMIGRANTI sa nazýva EXILOVÁ LITERATÚRA (exil=vyhnanstvo)
Mikuláš Šprinc je práve jedným z predstaviteľov EXILOVEJ LITERATÚRY.
Po roku 1945 sa vysťahoval do Ameriky. Debutoval básnickou zbierkou OZVENY V SAMOTÁCH.

- - -
9.
- - -
Básnik uvažuje o svojom bytí - je to REFLEXÍVNA LYRIKA. Nachádzame tu slová vzbudzujúce žial, smútok, clivotu a predstavy:
VÝKRIK V OKOVÁCH - metafora
SLZY VLASTENECKÉ - metaforické epiteton
ŠTÁTNE ZÁSTAVY NA STOŽIAROCH BEZ PLACHIET (bez domova) - metafora
STRAPCE SPOMIENOK - metafora
PASCE
OČI VLASTENECKÉ - metonymia (básnik tým myslí Slovákov roztrúsených po celom svete, po všetkých piatich svetadilov a tie svetadieli pripomínajú akoby oči).

Verš: KDE HĽADAŤ TICHÉ SPOČINUTIE?, je zlomom v básni. Smútok je vystriedaný nádejou. Žriedlom nádeje je vlasť a rodný jazyk.

- - -
29.
- - -
Táto báseň má nábožensko-úvahový charakter.
VEŠAŤ NEHU - metafora
Básnik uvažuje o Vianociach (kresťanský sviatok):
HVIEZDA VOLÁ - personifikácia
POĎTE A PITE Z POKOJA - metafora.