Albert Camus Mor

Fr.spisovateľ, publicista a filozof. Blízky ateistickej variante literárneho existencializmu. Účastník hnutia odporu (protifašistickí odbojári). Vynikol ako prozaik, esejista a dramatik. Svojou tvorbou vyjadroval krízovú mravnú atmosféru Západu okolo pol.20stor. Ako existencialisticky orientovaný mysliteľ prešiel cestou od nihilistickej“ filozofickej absurdity“ k humanizmu s výrazne moralistickými akcentami. Stratu viery v tradičné hodnoty, pocit absurdnosti sveta a nezmyselnosti života sa pokúšal prekonať ľahostajnosťou (Cudzinec), neskôr revoltou (Mor) a vzápätí na to filozofiou povinnosti a súcitu, ktoré by mali byť akási „viera v Boha bez Boha“.
Zápas medzi absurditou, revoltou, rezignáciou a humanistickou vierou sa odráža taktiež v jeho poviedkach (Exil a kráľovstvo), drámach (Caligula, Nedorozumenie , Spravodliví) a fil.esejách (Mýtus o Sisifovi, L’Home révolté).
V Camusových dielach sa preplieta individualizmus a humanizmus. V 1957 získal Nobelovu cenu. Mor

Téma: Mesto zasiahnuté morovou epidémiou. Priebeh epidémie, dopad na obyvateľov a ich správanie.
Idea: Extrémna situácia a jej dopad na človeka a jeho nasledovné zachovanie sa. Postavy i situácia sú zároveň symbolickým zobrazením Francúzska, okupovaného čiernym morom fašizmu.
Postavy:
Bernard Rieux - doktor, kt. bez prestávky bojuje proti morovej skaze bez ohľadu na svoje potreby.
Tarrou - prisťahovalec, kt. zápisky o priebehu choroby zapĺňajú veľkú časť knihy. Rieuxov priateľ, rovnako obetavý, ale to sa mu stane osudným.
Rambert - novinár, kt. bol v meste len náhodou a zostal tam uväznený. Spočiatku je jeho jediný problém ako sa dostať z mesta von, ale keď si uvedomí, že utiecť je zbabelstvo, pripája sa k dobrovoľným oddielom. Joseph Grand – úradník, trochu koktajúci. Popri práci sa taktiež aktívne zúčastňuje na boji.
Cottard - jediná osoba, kt. sa z moru teší. Zastáva sa názoru, že konečne sú si všetci rovní.
Paneloux – kňaz predstavujúci kresťana, kt. prijíma svoj“ osud“ , a smrť ľudí je pre neho výzvou k ešte väčšej viere.

*Kniha je prerozprávaná neznámym autorom, až na konci sa Rieux priznáva: „..záležalo mu na tom, aby hovoril tónom objektívneho svedka. Po celé obdobie moru umožňovalo mu jeho zamestnanie navštevovať väčšinu našich spoluobčanov a zaznačiť si ich pocity. Bol teda naozaj povolaný, aby zapísal to, čo videl a počul. Chcel to však urobiť s patričným odstupom.“


V mestečku Oran vo Francúzsku na alžírskom pobreží vypukne v tropickom lete morová epidémia.

Zo všetkých kútov začínajú v tisícoch vyliezať krv chrliace potkany a zomierajú v blízkosti ľudí. Je ich toľko, že sa začínajú kopiť pozdĺž ciest. Po odstránení a domnienkach o vypuknutí nejakej epidémie začínajú chorľavieť občania. Rieux opisuje pár prípadov, kt. dokazujú, že vypukla morová epidémia. Začínajú napúchať slabiny, človek sa zvíja v kŕčoch a má vysokú horúčku, jediné v čom môže doktor pomôcť je narezať vredy, aby rýchlejšie dozreli. Obeť i tak zomrie.
Boli prijaté opatrenia. Mesto sa uzavrelo, nik nemohol von ani dovnútra, veľké budovy sa použili ako provizórne nemocnice, kde chodili ľudia len umierať, cintoríny sa stali masovými hrobmi a keď už nebolo miesta, boli mŕtvoly prevážané električkami do spaľovní.
Každý si môže predstaviť ako to vplývalo na obyvateľstvo. Všetci prepadli depresii, na uliciach sa nik nepohyboval jednak preto, že to bolo zakázané, ale načo, keď zomrieť možno aj doma. Každý kto prišiel do kontaktu s chorým bol daný do karantény. Ako sa ale cítili ľudia, kt. sa v tomto `filme` ocitli náhodou, možno názorne vidieť na Rambertovi. Celú dobu sa snažil cez rôznych gangstrov, kt. z toho ťažili dostať z mesta. Obhajoval sa tým, že on je tu nevinne, ani tu nebýva. Doma má ženu, kt. mu veľmi chýba. Keď už, ale prišlo na lámanie chleba, rozhodol sa inak a zostal.
Pridal sa k doktorovi, Tarroovi a Grandovi, kt. pracovali v dobrovoľných oddieloch. Mali čo robiť lebo v zime dosahovala epidémia svoj vrchol a taktiež zmutovala a prenášala sa aj vzduchom. Ani sérum, čo prišlo nepomáhalo. Pridal sa k nim aj Paneloux, kt. ale zastával filozofiu že si zato môžu všetci samy a boh teraz triedi žito od pliev. Paradox ale je, že neskôr sám podľahne. Neskôr zomiera aj Tarrou.
Čitateľ je oboznamovaný aj s osudmi jednotlivých hrdinov ako napr. Rieuxova žena pred zatvorením brán odchádza na liečenie a svojej chorobe podľahne, Grand po nociach pracuje na jednej knihe, ale už niekoľko mesiacov sa trápi s jednou vetou(!)...
Až po roku na jar začína krivka úmrtí klesať. Obyvatelia začínajú byť optimistickí, napĺňajú sa krčmy a ulice. Nakoniec sa otvoria aj brány a všetci čo doteraz trpeli odlúčením od svojich milých ich môžu opäť zovrieť do náruče. Len Cottard príliš nadšený nieje. Začína strieľať na okolie a je odvedený políciou, kt. ho aj pred tým hľadala.
Rieux kráča po preplnených uliciach, spomína na mŕtveho priateľa a situáciu nevidí tak optimisticky ako zvyšok.

„Lebo tento jasajúci dav nevedel, čo vedel on a čo si možno prečítať v knihách, že bacil moru nikdy neumiera ani navždy nezaniká, že môže celé desaťročia driemať v nábytku a bielizni, že trpezlivo čaká v izbách, v pivniciach, v kufroch a v starých papieroch a že možno príde deň, keď mor, na nešťastie a poučenie ľudí, zobudí svoje potkany a pošle ich umierať do niektorého šťastného mesta.“.