Snažili sa nohu narovnať, no nedarilo sa im to. Ráno však bola noha vystretá a biela prikrývka ležala hladko, nebolo ju treba naprávať. „Aj Miklúško je bojovník, vojna ho vyvolala na svet a zdrapla na bojište. Za všeličo bojoval Miklúš, neveľký bojovník, i padá na bojišti, lebo onedlho umrie aj vojna. Keby sa ešte chvíľu bol udržal, ešte sa prebojoval na čas, tak by bol azda aj zvíťazil, vojna bola by umrela skôr ako on.
Michal sa oženil a spolu so ženou sedeli aj s Janou a Gráčom. Bavili sa na minulých príhodách a pili čaj. Spomínali aj Alojza Greškoviča a Jana vyjavila pravdu o zmenkovej histórii. „Viem, ale – navzájom neboli sme si úprimní na sto percent. Rozprávali a vypisovali sme si o dlhu a vy práve tak viete, ako i ja viem, že u mojej firmy nemali ste a nemáte nijaký dlh“. Nakoniec dodržali sľub i Jana i Gráč a dávno po vojne sa vzali ...
Vlastná téma v románe je vlastne experimentom kompozície, keď autor objasňuje udalosti prostredníctvom vzdialených udalosti, cez záhrobie a cez Gráčovu chorú dušu. Gráč veľmi ťažko komunikuje s ľuďmi, preto používa vnútorný monológ a tak je vo vnútornom spojení s ľuďmi a pomocou tohto spojenia si vybavuje všetky problémy. Vnútorný monológ je znakom rozpoltenosti postavy pisára Gráča. Podľa Gráča človek rozpráva, i keď nerozpráva, a premnohými slovami často nepovie nič. Pisár Gráč reprezentuje istý životný postoj, ktorý je niekedy nevyhnutný, lebo je výrazom hľadania, opakom aktívnej činnosti.
Gráčova uzavretosť pred okolitým svetom je podmienená nedôverou, váhaním prijať svet, nevyhnutnosťou ospravedlniť ho. Celý príbeh končí šťastne. Gráčovi pri vyrovnaní sa so svetom pomôže Jana Greškovičová.