Jozef Cíger-Hronský Pisár Gráč

Postavy:
Jozef Gráč – hlavná postava, robil pisára u Mojmíra Štelcera. Vnútorne uzavretý, otrasený vojnou, ktorú každodenne prežíva vo svojom vnútri. Strach pred bežným životom mu pomáha zaháňať láska k Jane. (Čičková o ňom povedala: Dajte ľuďom pokoj. Ľudia nie sú pre vás, lebo vy ste ako jedovatý pes.)
Čičková – knihárova sestra, právala a upratovala u bohatých
Čičko – knihovník
Mojmír Štelcer – majiteľ súkromnej inkasnej firmy na vymáhanie pohľadávok
Alojz Greškovič – kupec s látkami (nebožtík)
Jana – Greškovičova manželka
Zubrík – krčmár
Michal Greškovič – nadporučík a mladší brat Alojza Greškoviča
Klementovič – nadporučík, prvý manžel Jany

Obsah:
V románe sa autor – rozprávač – vracia do minulosti. Spomína na svoje detstvo, na otca, matku i brata Petra. Matka mu zomrela keď mal len 2 roky, a tak ho vychovával iba otec. Keď končil strednú školu, všetci ho začali volať pán Gráč a jeho otca Jožko. To bolo ale jediný raz, čo ho ľudia volali pán Gráč.
So spomienkami a návratmi do minulosti súvisia aj listy Gráča nebožtíkovi Greškovičovi, Janinmu manželovi. Gráč sa Greškovičovi odvďačil tak, že mu napísal list o svojom „dlhu“ v jeho obchode. Po Greškovičovej smrti sa list zásluhou Michala Greškoviča dostal na súd, ktorý mal určiť, či Gráč poškodil dobré meno firmy a má zaplatiť „dlh“. Na súde však vyhral Gráč, lebo všetky tvrdenia boli všeobecné.
Predtým, ako išiel na vojnu, spoznal Janu. Potom prišla vojna. Keď ich frajter Nemečkaj nikdy neoslovil vojaci, všetci si zvykli na pomenovanie ako hovädá alebo ťapše s olovenými nohami. Potom prišiel podplukovník a oslovil ich vojaci. A Gráč protestoval, lebo .. „kto má šesť detí, ten nemôže byť vojakom. ...No a kto na kasne myslí, nemôže sa nazývať vojakom...“.
Raz v hmle ho okríkol akýsi Rus. Gráč sa rozbehol preč a Rus po ňom začal strieľať. Gráč sa potkol a spadol na zem. Rusovi povedal, že je hovädo a ten prestal strieľať. Ukázal mu, ako sa dostane domov, naspäť k svojim. Keď sa vrátil, povedal o tom všetkom jednému pisárovi. Teda rozprával pre seba a pisár len počúval, ale: „keď si človek i pre seba rozpráva, i vtedy potrebuje niekoho, aby počúval...“. Vyrozprával mu, ako by najradšej zabil nadporučíka Klementoviča. Raz za orgovánmi sedeli Jozef s Janou v tráve a Jana sa mu priznala, že sa bojí. Bála sa Klementoviča, lebo bol manželom jej sestry. A keď tá umrie, bude sa musieť zaňho vydať Jana. Tak to bude chcieť jej matka.

A v ten večer sa dohodli, že o dva roky v jeseni pôjdu spolu. V ten istý večer však umrela Janina sestra a museli sa rozlúčiť. V jeseni Gráč odišiel, ale nie na štúdiá, ale na vojnu, a tak nemohol Janu zobrať so sebou. V advente sa potom Jana vydala za Klementoviča. Klementovič potom na fronte skočil do priepasti. Gráč sa za vyslovenie toho, že by ho najradšej zabil, dostal do problémov. Dostal sa do vojenskej väznice, kde sa potom dozvedel o Klementovičovej smrti. Jane sa mal poďakovať za prepustenie. Gráč sa chcel dostať k najbližšej vojenskej jednotke. Keď odchádzal, dostal poštu, aj list od otca. Písal mu aj to, ako Jana odišla z Klementovičovho domu, aj napriek protestom svojej matky.
Gráč prišiel k jednotke a hneď sa hlásil u veliteľa. Dostal sa do oddielu rekonvalescentov. Veliteľom bol nadporučík Miško Greškovič. Nasadli na vlak a dostali sa do dedín, kde mali rekvirovať, ale s richtármi sa dohodli, že budú robiť. Tak strávili dva mesiace a Gráč ani neľutoval, že nešiel na front. Od Michala sa Gráč dozvedel o tom, že sa Jana (guvernantka) vydala za Michalovho brata Alojza Greškoviča, majiteľa obchodu s látkami.
Po rekvirovačke býval Michal s Gráčom a Alojz posielal Michalovi nejaké peniaze, ale i na Gráčovo meno. Jana o tom nevedela a prišla na to až po Alojzovej smrti. Dátumy poukážok zapadali do obdobia, keď sa pripravovalo Janino manželstvo s Alojzom Greškovičom. A preto Jana odpadla pri podpise pozostalostnej zápisnice. Jana si potom nedala povedať a dohnala Gráča až na súd. Gráč sa stretol s Michalom a diskutovali o tom u Zubríka pri víne. Gráč sa dostal do Mišovho dvora a prespal u Čičkovej. A ráno, po prvý raz po deviatich rokoch, uvidel Janu.
Gráč býval vo dvore spolu s Janou, Čičkovou, jej bratom a synčekom a s Michalom. Čičko bol knihovník, ktorý tam žil aj so svojou ženou. Bol tiež na vojne a občas sa dlho rozprával s Janou. Bol jej dôverníkom. Čičková bola jeho sestra. Žila bez manžela iba so synčekom. Vydať sa nestihla, lebo jej snúbenec odišiel na vojnu a nestihol sa vrátiť na svadbu – zabili ho. Neskôr si Čičková vzala jedného Rusa (Michajlovský). Malý Miklúško ochorel, no ešte zažil pytačky vo dvore – za Rusa išiel Gráč a za Čičkovú Jana – k Čičkovi. Miklúško sa dožil ešte i svadby. Potom sa Miklúškovi pohoršilo a všetci sedeli pri ňom, keď Jana povedala: „Vojna umiera!“. Gráč sa dlho zamýšľal nad tým, ako jej mohlo niečo také napadnúť. Miklúško umrel. Keď ho dávali do truhly a prikrývali bielou prikrývkou, bola stále zle položená. Nezakrývala dobre Miklúškovu skrčenú nohu.

Snažili sa nohu narovnať, no nedarilo sa im to. Ráno však bola noha vystretá a biela prikrývka ležala hladko, nebolo ju treba naprávať. „Aj Miklúško je bojovník, vojna ho vyvolala na svet a zdrapla na bojište. Za všeličo bojoval Miklúš, neveľký bojovník, i padá na bojišti, lebo onedlho umrie aj vojna. Keby sa ešte chvíľu bol udržal, ešte sa prebojoval na čas, tak by bol azda aj zvíťazil, vojna bola by umrela skôr ako on.
Michal sa oženil a spolu so ženou sedeli aj s Janou a Gráčom. Bavili sa na minulých príhodách a pili čaj. Spomínali aj Alojza Greškoviča a Jana vyjavila pravdu o zmenkovej histórii. „Viem, ale – navzájom neboli sme si úprimní na sto percent. Rozprávali a vypisovali sme si o dlhu a vy práve tak viete, ako i ja viem, že u mojej firmy nemali ste a nemáte nijaký dlh“. Nakoniec dodržali sľub i Jana i Gráč a dávno po vojne sa vzali ...
Vlastná téma v románe je vlastne experimentom kompozície, keď autor objasňuje udalosti prostredníctvom vzdialených udalosti, cez záhrobie a cez Gráčovu chorú dušu. Gráč veľmi ťažko komunikuje s ľuďmi, preto používa vnútorný monológ a tak je vo vnútornom spojení s ľuďmi a pomocou tohto spojenia si vybavuje všetky problémy. Vnútorný monológ je znakom rozpoltenosti postavy pisára Gráča. Podľa Gráča človek rozpráva, i keď nerozpráva, a premnohými slovami často nepovie nič. Pisár Gráč reprezentuje istý životný postoj, ktorý je niekedy nevyhnutný, lebo je výrazom hľadania, opakom aktívnej činnosti.
Gráčova uzavretosť pred okolitým svetom je podmienená nedôverou, váhaním prijať svet, nevyhnutnosťou ospravedlniť ho. Celý príbeh končí šťastne. Gráčovi pri vyrovnaní sa so svetom pomôže Jana Greškovičová.