Postavy:
Jozef Gráč – hlavná postava, robil pisára u Mojmíra Štelcera. Vnútorne uzavretý, otrasený vojnou, ktorú každodenne prežíva vo svojom vnútri. Strach pred bežným životom mu pomáha zaháňať láska k Jane. (Čičková o ňom povedala: Dajte ľuďom pokoj. Ľudia nie sú pre vás, lebo vy ste ako jedovatý pes.)
Čičková – knihárova sestra, právala a upratovala u bohatých
Čičko – knihovník
Mojmír Štelcer – majiteľ súkromnej inkasnej firmy na vymáhanie pohľadávok
Alojz Greškovič – kupec s látkami (nebožtík)
Jana – Greškovičova manželka
Zubrík – krčmár
Michal Greškovič – nadporučík a mladší brat Alojza Greškoviča
Klementovič – nadporučík, prvý manžel Jany

Obsah:
V románe sa autor – rozprávač – vracia do minulosti. Spomína na svoje detstvo, na otca, matku i brata Petra. Matka mu zomrela keď mal len 2 roky, a tak ho vychovával iba otec. Keď končil strednú školu, všetci ho začali volať pán Gráč a jeho otca Jožko. To bolo ale jediný raz, čo ho ľudia volali pán Gráč.
So spomienkami a návratmi do minulosti súvisia aj listy Gráča nebožtíkovi Greškovičovi, Janinmu manželovi. Gráč sa Greškovičovi odvďačil tak, že mu napísal list o svojom „dlhu“ v jeho obchode. Po Greškovičovej smrti sa list zásluhou Michala Greškoviča dostal na súd, ktorý mal určiť, či Gráč poškodil dobré meno firmy a má zaplatiť „dlh“. Na súde však vyhral Gráč, lebo všetky tvrdenia boli všeobecné.
Predtým, ako išiel na vojnu, spoznal Janu. Potom prišla vojna. Keď ich frajter Nemečkaj nikdy neoslovil vojaci, všetci si zvykli na pomenovanie ako hovädá alebo ťapše s olovenými nohami. Potom prišiel podplukovník a oslovil ich vojaci. A Gráč protestoval, lebo .. „kto má šesť detí, ten nemôže byť vojakom. ...No a kto na kasne myslí, nemôže sa nazývať vojakom...“.
Raz v hmle ho okríkol akýsi Rus. Gráč sa rozbehol preč a Rus po ňom začal strieľať. Gráč sa potkol a spadol na zem. Rusovi povedal, že je hovädo a ten prestal strieľať. Ukázal mu, ako sa dostane domov, naspäť k svojim. Keď sa vrátil, povedal o tom všetkom jednému pisárovi. Teda rozprával pre seba a pisár len počúval, ale: „keď si človek i pre seba rozpráva, i vtedy potrebuje niekoho, aby počúval...“. Vyrozprával mu, ako by najradšej zabil nadporučíka Klementoviča. Raz za orgovánmi sedeli Jozef s Janou v tráve a Jana sa mu priznala, že sa bojí. Bála sa Klementoviča, lebo bol manželom jej sestry. A keď tá umrie, bude sa musieť zaňho vydať Jana. Tak to bude chcieť jej matka.