Rozhodla sa, že udá profesora Klosowského, ktorí vlastní zbrane a ukrýva ich doma v knižnici. Veliteľ bol znechutení tým že sa taká dáma znížila k udavačstvu a nepáčilo sa mu, že sa starala do jeho povinností. „Aká opovážlivosť. Tá dáma ma prišla upozorniť na plnenie mojich povinností a nemýlilo ju, že ide vlastne o jeden život. Aká bezcitnosť!“ Keďže mu záležalo na živote iných ľudí, tak sám dal prehľadať byt Klosowského a dal si ho predvolať. Po vypočutí zisťuje, že aj keď sa našiel u neho brovning, profesor o zbrani nevedel a je mu jasné, že mu niekto zbraň podhodil z pomsty. Veliteľ pustil profesora a o prípade sa nikomu nezmienil. „Azda to bol predsa niekto z jeho bývalých žiakov, lebo kto len raz videl šedivého a chatrného starčeka musel nadobudnúť presvedčenie, že je schopný iba zbierať a vysúšať zelinky. Preto s spokojným svedomím mohol som priestupok prehliadnuť a nešťastníka prepustiť.“ O dva dni ho kamarát zavolá do kostola kde spomedzi preplneného chrámu si všimne len jednu osobu. Bola to záhadná pani, ktorá stála vpredu v neprehliadnuteľných čiernych šatách. Dokonca aj tvár mala zahalenú. V kostole každý s ňou súcitil. Pri východe z chrámu spoznáva záhadnú ženu. Kamarát mu vysvetlí, že je to žena istého profesora botaniky, ktorého odviedlo gestapo, lebo ukrýval vo svojej knižnici zbrane. Dáma mizne v koči za rohom ulice...