„Aký partner by bol dôstojný vznešenej panny, ktorej ruka, duch, srdce sa nikdy nezachveli? Aký hrdina, dobyvateľ alebo básnik by jej bol roveň? Niet takého.“ (Romieu, E. a G.: Život sestier Bronteovských, Obzor, Bratislava, 1971, s. 6)

Najznámejšími spisovateľmi obdobia prechodu medzi romantizmom a realizmom v Európe sa stali tri sestry Bronteové: Anne, Emily Jane a Charlotte, ktorá bola najstaršia z nich a po úspešnom vydaní svojho druhého románu sa stala najznámejšou. A táto žena, starajúca sa len o to, aby sa svet dozvedel pravdu a prísne sa pridržiavajúca osobných skúseností, uviedla do Anglicka realizmus. Všetky tri sestry začali písať spoločne. V roku 1846 vydali zbierku básní s názvom Poems (Básne). Charlotte ešte predtým poslala svoje básne slávnemu anglickému básnikovi, ktorý jej len odpísal, že „Literatúra nemôže byť pre ženu životným povolaním.“ (Robert Southey) Práve tohoto sa mladé ženy najviac báli - mužskej zatrpknutosti voči „slabšiemu pohlaviu“. Pre svoj strach, že si nikto nekúpi dielo, ktoré napísala žena, sa autorky pod Básne podpísali pseudonymami - mužskými menami, ktoré by s tými ich mali spoločné jedine iniciálky: Anne bola Acton Bell, Emily Ellis Bell a Charlotte Currer Bell. Pod týmito prezývkami neskôr vydávali aj svoje ďalšie diela. Za prvý rok sa z Básní predali dva výtlačky. Nie vraj preto, tvrdil vydavateľ, že by autori neboli nadaní, lenže čitatelia už nekupujú poéziu (čo je ďalším neklamným znakom príchodu realizmu). Preto sa sestry rozhodli vyskúšať nový žáner - román. A už o rok neskôr, s veľmi slabými nádejami, poslali svoje rukopisy do vydavateľstva traja neznámi spisovatelia - páni Acton, Ellis a Currer Bellovci. Vo vydavateľstve sa však rozhodli vydať, len Anninu Agnes Grey (Agnesa Grayová) a Emilyne Wuthering Heights (Búrlivé výšiny). Charlottin prvý román Professor však odmietli v šiestich nakladateľstvách, hoci bola vraj zo všetkých troch najšikovnejšia (no asi najženskejšia). Autorka sa však napriek tomu, našťastie, nevzdala a už o rok neskôr vydala svoje najznámejšie dielo - román Jane Eyre (Jana Eyrová). Prvé vydanie Jany Eyrovej bolo ihneď rozpredané a bolo treba vydať nové. Román šiel na „dračku“ v celom Anglicku. Ľudia boli nadšení ohnivosťou mladej vychovávateľky a genialitou neznámeho spisovateľa.
Román Jana Eyrová je na vtedajšie pomery dosť pokrokový, pretože nekopíruje len zásady romantizmu, ale miešajú sa v ňom aj nové, realistické prvky a motívy.

Romantizmus sa tu predstavuje vo vzbure hlavnej hrdinky proti nespravodlivosti a - hlavne v niektorých častiach - v rozprávkovom charaktere. Realistické sú najme nespočetné opisy, ktoré však nie sú až také dlhé ako pri typických dielach realizmu a v tom, že hlavné postavy nie sú ideálne krásne. Napríklad samotná Jana nebola nikdy spokojná so svojím vzhľadom (citát): ´ Nebolo mojím zvykom ľahostajne posudzovať svoj zovňajšok a nestarať sa, akým dojmom pôsobím. Naopak, vždy som sa usilovala vyzerať čo najlepšie a páčiť sa, i keď som nebola obdarená krásou. Niekedy som ľutovala, že nie som driečnejšia. Vše som túžila, aby som mala ružové líca, rovný nos a malé čerešňovo-červené ústa. Želala som si mať vysokú, urastenú a dobre vyvinutú postavu. Pokladala som za nešťastie, že som taká malá, bledá a že mám také nepravidelné a ostré črty tváre. ´(Bronteová, Jana Eyrová, s. 100) A taktiež ďalší hlavný hrdina, pán Rochester, ktorého stručný popis sa odzrkadľuje v dialógu (citát):
´„Som škaredý, Jana?”
„Veľmi škaredý, a vždy ste boli, to viete.” ´ (Tamtiež, s. 456)
Prelínanie dvoch období, zdanlivo takých rozdielnych, sa dá badať aj na tom, že nepoužíva len zvyčajné frázy sladkastého Anglického romantizmu, ale aj obyčajnú, hovorovú reč.
Autorke (mysliac si, že ide o autora) kritici vyčítali aj prílišnú lyrizáciu textu, ktorá zrejme pramenila z jej milovaného, no novou dobou zavrhnutého „básničkárstva“. A tak ako Ján Palárik dosadzuje drámu za vrchol literárneho umenia, Charlotte zaň považuje poéziu. Tento názor nadčrtáva v Jane Eyrovej a dokazuje ho výrokom (citát): „Môže byť niekto veľkým umelcom a nebyť básnikom?“ (Charlotte Bronteová)
Jana Eyrová je román písaný v prvej osobe - príbeh rozpráva Jana Eyrová desať rokov po tom, ako sa odohral. Tento román je veľmi významný pre svetovú literatúru a dodnes z neho čerpajú niektoré námety mnohí spisovatelia. Možno je to tak, že si ani neuvedomia, že to, čo napísali už predtým niekde čítali. Napríklad, keď poviem, že Jana Eyrová je sirota a vyrastá u príšerných príbuzných, väčšine z nás to niečo pripomenie. Avšak taktiež v iných dielach, aj súčasných, je zobrazený typický, romanticko-realistický hrdina bojujúci za svoje miesto vo svete.
Takže Jana Eyrová je sirota. Keď mala dva roky, jej rodičia zomreli na týfus a ujal sa jej strýko, brat jej mamy, pán Reed. Ten však krátko na to zomrel a na smrteľnej posteli prikázal svojej manželke, aby sa o dievčatko postarala.

Tak Jana prežila svoje detstvo v rodine, ktorá jej každodenne dávala najavo, že ju v dome iba trpia - s nenávistlivou tetou Reedovou, so sesternicami: povrchnou Georgianou, vypočítavou Elizou a násilníckym bratrancom Johnom. Jana je od prírody tichá, no výbušná a osamelá. Dej sa začína odohrávať v čase, keď má Jana desať rokov a jej teta, ktorá to s ňou už nemôže vydržať, ju posiela do školy. Pani Reedová je veľmi bohatá, lenže tak, ako nešetrí na svojich deťoch, šetrí na Jane. Preto ju pošle do tej najchudobnejšej školy v Anglicku - do Lowoodskeho ústavu, v ktorom sú, ako tvrdí majiteľ - pán Brockelhurst, veľmi skromné podmienky (citát): ´„Prísnosť je pravá kresťanská povinnosť, madame. A v lowoodskej škole ju dôsledne uplatňujeme. Jednoduchá strava, prostý odev, skromné ubytovanie, presný rozvrh dňa, ktorý otužuje ducha i telo a učí činorodej práci.” ´ (Tamtiež, s. 35) Napriek tomu Jana nie je v škole nešťastná, pretože si tu nájde dobrú kamarátku, Helenu Burnsovú a spriatelí sa tiež s riaditeľkou školy, milou slečnou Templovou. Však asi po polroku jej pobytu, vypukne v Lowoode týfus a tretina chovaníc zomrie. S nimi aj Helena, no nie na týfus, ale na suchoty. Jana je nešťastná zo straty priateľky, ktorá ju tak veľa naučila , Helena je však rada, že opúšťa tento svet, pretože (citát): ´„Nemala som také vlastnosti a vlohy, aby som mohla vo svete niečo dosiahnuť. Bola by som sa stále dopúšťala chýb.“ ´ (Tamtiež, s. 83)
Po Heleninej smrti sa dej románu prenesie o osem rokov dopredu. Jana strávila v škole šesť rokov ako žiačka a dva roky tu učila. Keď sa však jej jediná kamarátka, slečna Templová vydá, dievča si povie, že ju už v škole nič nedrží a mala by si nájsť prácu inde, v úplne novom prostredí. Pomocou inzerátu v novinách sa dostane do sídla menom Thornfield, kde vychováva malú Adelku, dcéru pána domu - Edwarda Rochestera. Po čase sa Jana do pána Rochestera zaľúbi, no jej láska nemôže byť naplnená pre jej nižšie postavenie a plánovaný sobáš pána Rochestera so slečnou Blanche Ingramovou. Medzi tým pani Reedová zomrie, no pred smrťou povie Jane o jej bohatom strýkovi, ktorý žije na Madeire a chcel by si dievča adoptovať. Jana sa vracia späť do Thornfieldu, kde jej pán Rochester povie, že si nechce vziať slečnu Ingramovú, vyzná Jane lásku a požiada ju o ruku. Tá nadšene súhlasí.
Ich šťastiu však nie je dopriate, pretože v deň ich svadby vysvitne, že pán Rochester je už ženatý s istou Bertou Masonovou, ktorá trpí duševnou chorobou. Jana je sklamaná, preto utečie od svojho pána. Dlho blúdi po krajine, až sa jej ujme mladý misionár John Rivers a jeho sestry Diana a Mary v dedine Morton. Jana tu pôsobí ako učiteľka na miestnej škole.

Po čase sa však dozvie, že jej strýko zomrel a zanechal jej veľké bohatstvo. Zároveň v Johnovi a jeho sestrách spoznáva svojho bratranca a sesternice. John je zamilovaný do slečny Oliverovej, dcéry továrnika, tá sa však nehodí ako žena pre misionára. Preto požiada o ruku Janu, hoci ju neľúbi. Jana mu povie, že si ho vezme, ale najprv musí zistiť, čo sa stalo s pánom Rochesterom - či ešte žije a či sa znovu oženil.
V Thornfielde zistí, že panstvo vyhorelo, Berta zomrela a pán Rochester utrpel ťažké zranenia, pri ktorých prišiel o ruku a o zrak. Nakoniec sa s ním stretne, a ona, skúšaná osudom, odmietajúca jeho pokušenia, i on, skaličený požiarom a zlomený životom nájdu spoločné šťastie a lásku a navzdory ťažkým ranám osudu prežijú zvyšok života v šťastnom manželstve.
Jana Eyrová sa ihneď stala bestselerom, no ani len netušili, akými prekážkami sa v živote musel brodiť zbožňovaný Currer Bell (citát): ´ Iba dve, dve mladšie (Charlotte a Emily), vyšli z tých katakomb (cowanbridgeskej školy) živé, a výkrik ich hrôzy, zúfalstva, nenávisti zaznie iba o dvadsať rokov, a potom vyvolá búrku, ale aj pochybnosti.
„Isteže,“ povedia, „Jana Eyrová je majstrovské dielo, ale je to román úplne vymyslený. Vylúčené, že by Anglicko bolo trpelo existenciu takého penzionátu, aký opisuje Charlotte!“
Družky sestier Bronteových v utrpení dosvedčili, že všetko je prísne pravdivé, že „Lowood“ je neretušovaná fotografia Cowan Bridge. ´ (Romieu, E.a G.: Život sestier Bronteovských, Obzor, Bratoslava, 1971, s. 24)
Spisovateľka vložila do každého románu a najmä do Jany Eyrovej veľa životopisných prvkov. Ako napríklad Lowood je presným, ba ešte prikrášleným obrazom Cowan Bridge. Veď pobyt v škole, ktorú navštevovali štyri sestry Bronteové (Mary, Elisabeth, Charlotte a Emily) vraj mohlo prežiť iba to dievča, ktoré si rodičia včas odviedli domov. V Helene Burnsovej zobrazuje utrpenie svojej najstaršej sestry Mary, jej tiché znášanie každej bolesti.
V pánovi Rochesterovi hádam belgického profesora, pána Hagera, ženatého, otca piatich detí, ktorého ako študentka platonicky ľúbila.
A v mladom Johnovi Rversovi, brata svojej priateľky Ellen, ktorý jej ponúkol manželstvo, pretože ho žena, ktorú miloval, odmietla a Charlotte sa mu zdala ako dokonalá manželka pre kňaza.
No v hlavnej hrdinke Jane, v tejto zdanlivo útlej, nežnej bytosti, nestelesňuje až tak seba, ako tie najskrytejšie a smelé sny o osamostatnení ženy, ktorá sa vtedy ešte len vymaňovala z mužského područia.

Dnes očarúva čitateľov mravnou čistotou a silou, aj dnes ju obdivujeme ako ženu bez predsudkov, ktorá vie svoje túžby a bolesti podriadiť zdravému rozumu. No dnes pre nás predsa len nie je takou vzdialenou hrdinkou, akou bola za spisovateľkiných čias. Veď v tom čase sa žena iba pripravovala byť mužovi priateľkou, pomocníčkou a nie bábikou, ozdobou prepychovej domácnosti alebo nevyhnutným prídavkom k venu.
Jana Eyrová je zaujímavý dievčenský román s hlbokou hlavnou myšlienkou. Aj v tejto dobe po ňom siaha veľa mladých rúk a veľa duší sa stotožňuje s utrpením i láskou „siroty lowoodskej“.

Hoc nemám domov, ani sestru milú
Ja smelo idem, nepoznám clivotu,
Na nebi ma ľúbia, tam nájdem príchyľu,
Boh si privinie úbohú sirotu.

Použitá literatúra:
Bronteová, Ch.: Jana eyrová, Mladé letá, Bratislava, 1970
Romieu, E.a G.: Život sestier Bronteovských, Obzor, Bratislava, 1971
kolektív autorov: Malá encyklopédia spisovateľov sveta, Obzor, Bratislava, 1981
internet: www.cbronte.com.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Charlotte Bronteová Jana Eyrová