s Hnidom sa dozvedia o dedine, ktorá sa odmietla združstevniť, odrezala sa od sveta, zlikvidovala prístupovú cestu, stále žije zaostalým kontrarevolučným spôsobom a na pokusy o agitáciu odpovedá guľometmi. 17. Otvorenie sedačkového výťahu. Energetici sa oneskorili s prívodom elektriny, preto ho ťahá 500 príslušníkov ŠtB. .. M. ide na latrínu, ale zastaví ho major, povie mu, že je tam minister vnútra, teda tam nemôže ísť. Legitimuje ho, dá ho prehliadnuť, no M. nemôže zo strachu či hanby dokázať, že naozaj išiel na potrebu. Všetko vysvetlí až Hnida. 17. (pôvodná časová rovina, väzenie) Rozhovor so spoluväzňom, generálnym prokurátorom, kt. je obvinený z atentátu sám na seba, lenže mŕtvola sa nenašla a tak je prípad veľmi zamotaný. Ten sa plánuje priznať, aby ho odsúdili a tak mal možnosť pri amnestii dostať sa von, inak by zostal v base navždy. M. predvedú na nové vypočúvanie, tam začne Hnida o ňom hovoriť samé nemilé a nepravdivé veci (že spolu s ministrom vnútra plánovali atentát na súdruha Husára a na latríne sa mali konšpiratívne stretnúť a že M. sľúbil ministrovi Picassov obraz). V zlosti však sa však M. spýta: „A vy, súdruh major? Čo som sľúbil za spoluprácu na atentáte vám?“ Tu sa zrazu major zničene prizná k (imperialistickou tajnou službou objednanému) sprisahaniu za účelom zneškodnenia súdruha Hnidu a zastrelí sa. M. sa vráti do vlasti a neskôr sa dozvie, že Hnida sa stal ministrom vnútra, lebo jeho predchodca prijal ako úplatok Picassov obraz (obraz sa však nenašiel). M. si položil otázku, komu ešte možno veriť, a zíde mu na um výrok súdruha Gotlesa:
„...Strane verte, súdruhovia. Revolučná strana nesklame a nezradí nikdy!“.