Nadviažu rozhovor, a to len s jediným zámerom, zbaviť sa Dany, čo najskôr a najrýchlejšie. V ten istý deň sa rozchádza s Danou.
„“Prečo sa na mňa hneváš ?” spýtala sa. “Nehnevám sa. . . kto to hovoril ?”
“Vidím sama. Nevšímaš si ma.”
“To môžem aj ja povedať o tebe. . .”
“Nemôžeš. Vyhýbaš sa mi. Keby si bol povedal včera, vzala by som si dovolenku a išla by som s tebou. . .”
“Poď dnes.”
“To vieš. Myslíš, že si môžem dovoliť, čo ty ?”
“Môžeš.”
“Keby si nebol brigádnikom a nevedeli všetci, že o pár mesiacov odídeš, tiež by ti nepovoľovali. . .”
“. . .čo nepovoľovali ?”
“Chodíš do práce, ako chceš.”
Ak si myslí, že si ťa získa úprimnosťou, tak sa mýli. “Tento mesiac chodím do práce statočne.”
“Počula som, ako sa majstri rozprávali, že na dnes ti už náhradné voľno nedajú.”
“Ktorí majstri ?”
“Ten v klobúku. . .”
“Nebudem sa nikoho pýtať.”
“Veď to si celý ty. Že ťa to baví. Keby si mal šestnásť rokov, nepoviem. Už si takmer dva roky doma z vojenčiny.”
“Prečo mi to hovoríš ? Záleží ti na mne ?”
“Vôbec! Rob si, čo chceš.”
“Hnusí sa mi tu všetko. . . ak to nechápeš. . .”
“. . . každému sa robota občas hnusí, ale nikto nevyvádza, čo ty.”
“Čo mi radíš ?”
“Prečo sa pýtaš mňa, máš svoj rozum. Zrazu si zvedavý na moju mienku.”
“Tak si vlastne nemáme čo povedať.”
“Nie, nemáme.”
Keby si teraz odišiel, nemohla by povedať, že si ju nechal. Musela by uznať, že ťa vyhnala. Výborne. Videl si ešte, ako vystrela ruku a zapla stroj. Potom si sa už neobrátil. Bol si šťastný. Vyšiel si bočnou vrátnicou. „/19
Po obdržaní výplaty Urban a Soňa spolu vydajú na kúpalisko. Cestou sa vášnivo bozkávajú, a Urbanovi to príde tak, že by sa s ňou mohol aj vyspať, len nevie ako by jej to mal navrhnúť.
„Soňa nemohla zakryť úsmev. Zabudol si na slnko a naraz si ho zacítil. Požiadal si, aby ste prešli do tieňa, lebo včera si azda prekonal úpal a dnes ešte nie si celkom zdravý. Nato Soňa odmietla ísť k vode, najmä na kúpalisko pri Štadióne, kde temer niet tieňa. Uzhodli ste sa na tom, že si posedíte v parku uprostred zelene. Chytil si Soňu za ruku, a tak ste prišli až do parku. Len čo ste si sadli, začali ste sa bozkávať. Soňa sa nedala zahanbiť, stále sa jej to páčilo. Boli to také dlhé bozky, že ste takmer nevnímali okolie. Nevedel si, čo ďalej, a dostal si strach, aby si nevyzeral smiešne. Povedal si, že sa tu na vás pozerajú a bolo by lepšie ísť niekam. . . “ Kam. . . ” zasmiala sa. “No, kam chceš,” povedal si trošku zarazene. “Je mi tu dobre. Tebe nie ?”
(Vari nechce, aby som ju vyzval. . . Či jej toto nestačí.