Mlyn stál na križovatke dôležitých ciest a blízko železnice, preto mal Samo veľa zákazníkov. Veľa a ťažko pracoval, okrem mlyna robil aj na poli a mal aj domáce zvieratá. Darilo sa mu.
Odmietol ísť na múračky do Pešti aj pracovať do Ameriky.
(bola u nich Emkina kamarátka, keď sa hrali pri rieke spadol na ňu strom, ktorý drevorubači spúštali po Hybici, mŕtva; jeden z drevorubačov bral vinu na seba, skočil do rieky a utopil sa)
(ktosi sa pokúsil zapáliť mlyn a otrávil a zbil psy)
Dcéra Ema zomrela; zachytila sa jej sukňa do mlynských remeňov: „Nožíkmi ju zoškrabovali zo železných kolies, z okolitých stien a podlahy. Nakoniec nemali skoro čo pochovať.“.
Samo sa s tým nedokázal zmieriť, závidel ľuďom ich vlastné, banálne problémy.
(farár ho chcel v tomto vhodnom rozpoložení dotiahnuť späť k Bohu, Samo: „Odíďte! Poradím si aj sám!“)
Samo so ženou sa pohrúžili do roboty, zdieral sa.
Nahovárajú ho do Slovenskej sociálnodemokratickej strany, aj Českoslovanskej jednoty (Valent), on odmieta.
Samko ide študovať na horársku školu, Peter ide za učňa k hodinárovi, Karol ide do škôl za maliara.
Kristína otehotnie znova (dcéra Žofka), odkedy sa Julova žena upustila (pila, fajčila, neumytá, roztrhané šaty, občas nepríčetná) sa Julo ku Kristíne a synovi presťahoval.
Zomrela Ružena (prirodzenou smrťou, proste sa ráno nezobudila), zomreli obaja starí Haderpánovci a zomrela aj Julova žena Matilda (zadusila sa vlastnými alkoholovými zvratkami, rok po jej smrti sa Julo a Kristína zobrali).
Samko sa ožení s Evou Švandovou a odchádza do Ameriky. Od neho sa dozvedajú o plánoch o spoločnom demokratickom štáte Čechov a Slovákov.
Od žobráka Gagoša, čo informoval ľudí o dianí v krajine, sa dedina dozvie o atentáte na Františka Ferdinanda a jeho ženu v Sarajeve. Prichádza vojna (ľudia v sprievodoch volajú „Nech žije vojna!“ „A vojna žila...“). Sociálni demokrati aj cirkev sú za vojnu („poslušne vliezli cisárovi do zadku“).
„V prvých dňoch vojny sa mŕtvi na frontoch podobali svätcom. Neskôr to boli iba mŕtvi vojaci.“
V Hybách rekvirujú- chudoba. Stále viac mužov narukuje. Vojnu všetci cítia a nikto jej nepraje.
(Žandári berú z kostolných veží zvony, aby z nich mohli robiť guľky. Ľudia sa prizerajú, ako ich zhadzujú, odvážia sa aj kričať „Dosť bolo vojny!“, „Nech bojujú páni!“. Žena s výkrikom „Syna ste mi zabili!“ roztvorí náruč padajúcemu zvonu, mŕtva.)
Opis osudov mladých mužov z Hýb na vojne - v ruskom zajatí, vo fabrike na delové gule, bojujúc po boku Pichandovcov. Postupne umierajú.