Z nich sú najpozoruhodnejšie Cikáni (1835) a Marinka (1834) v obidvoch rozvíja romantický protiklad medzi snom a skutočnosťou.
Máchovo dielo napriek odmietnutiu literárnou kritikou zostalo živé podnes a sústavne z neho čerpá každá básnická generácia.

OBSAH:
Prvá časť deja sa odohráva v prvý májový deň. Zobrazuje čakanie dievčiny Jarmili na svojho milého, Viléma, a dozvie sa, že ho kvôli nej popravia. Zároveň opisuje okolitú krajinu: Prvý spev začína obrazom večerného mája: „bol lásky čas“. Píše o čakaní dievčiny -padlého anjela, ktorá sedí pod dubom a je zahľadená do šírin jazera. Zrazu sa k nej z diaľky približuje čln. Z neho vyjde muž -posol, o ktorom si myslí, že je to jej milý Vilém, ale keď mesačný svit osvieti jeho tvár, a vysloví tieto slová: „Ha!, Beda mi! ; Kde Vilém môj?“. Muž, ktorý k nej prišiel jej priniesol zvesť o jej milom. Vraví: „On hanu svoju, on tvoji vinu sa dozvedel; on zvodcu tvojho vraždou zavraždil otce svojho“. Posol ďalej zvestuje trest smrti jej milého, ktorý sa uskutoční hneď zajtra. "Skoná strašný lesov pán", teda Vilém. Okrem toho ju za jeho a jej vinu zaklína. Muž odíde a hrdličky hrkútajú meno vinnej : „Jarmilo! Jarmilo! Jarmilo!“. Túto vinu a hambu Jarmila neznesie a hodí sa do jazera.
V druhom speve je Vilém pred popravou. Zažíva posledné chvíle života a skonštatovanie svojho činu : Začína opisom vetra, ktorý vanie okolo väznice a jedného z odsúdených väzňov. Väzeň sa pozerá do diaľav noci a zamýšľa sa nad svojou milou, pre ktorú tu teraz je. Myslí si, že trúchli po ňom, no túto myšlienku ihneď zavrhne. Väzeň vo svojich snoch, prežíva zas svoju mladosť. Spomína aj ako bol od svojho otca vyhnaný a ako sa stal vodcom lúpežníckeho zboru a strašnému lesu pán. A na svoju lásku k jednej dievčine, kvôli ktorej zavraždil jej zvodcu, svojho otca. Najlepšie to vyjadril v citáte: „Sok – otec môj! Vrah – jeho syn, on zvodca dievčaťa môjho!“. Hovorí si, že bol životom zlákaný potrestať jeho vinu. Ďalej opäť opisuje svoju milú ako svoju kliatbu, zajtrajší deň, teda svoju smrť a pýta sa na zmysel svojho túženia na zemi. Väzeň, Vilém začína omdlievať. Medzitým k nemu príde strážny, aby sa na neho pozrel, no on sa opiera o stôl a vyriekne: „Duch môj – duch môj – a duša moja!“. Po tom, čo si na neho strážca posvietil a on vôbec nereagoval vstúpi dnu a prezerá si ho. Je nehybný, prikladá ucho a počuje, že vezeň šepká svoju povesť ďalej. No keď sa ešte bližšie strážca priblíži zmĺkne až úplne, akoby pevne spal. Tým hlási svoje blízke skonanie. Strážcovi je z toho až do plaču a odchádza. Blíži sa polnoc. Tu básnik neukončil druhú časť, ale vsunul 1. Intermezzo, v ktorom sa nočná príroda chystá prijať Viléma. Začína sa ako obyčajne opisom krajiny.