V Zbojníckej mladosti, v románe Jerguš Lapin (napísaný 1939) stavia Ondrejov svojho romantického hrdinu zoči-voči skutočnosti a to v nadsadenosti, vyjadrenej znateľnými rozpormi spoločenského sveta. Epos sa teda má zmeniť na román.
Skutočnosť, ktorú teda Ondrejov popisuje, v Jergušovi Lapinovi, je skutočnosť románová v tom zmysle, že je protiváhou hrdinovho romantizmu, že je tiažou, predmetom jeho hnevu, rozhorčenia alebo pomsty. No hrdina, ktorý ju chce ovládnuť volí také prostriedky, ktoré ho kvalifikujú ako hrdinu eposu: je to medzi inými zbojnícky komplex Jerguša Lapina, hlavnej postavy, prípadne jeho pastiersky profil, ktorý ho od tejto skutočnosti odďaľuje a robí mu ho neprístupnou. Bytostným znakom romantického hrdinu Ľ. Ondrejova ja odcudzenie, cudzosť, ktorá sa dá preklenúť jediným možným spôsobom, pomstou za krivdu.
Postava má teda dva póly: osamelosť a pomstu, čo je výraz pasivity aktivity, komplex pastiera a zbojníka. V závere románu sa hlavný hrdina mení na roľníka, čo jednak výraz rezignácie nad romantickými zbojníckymi črtami a jednak kompromis medzi voľnosťou pastierskeho života a zbojníka. Skutočným hrdinom Ondrejovho románu je však dieťa, ktoré je básnikom v prirodzenom, magickom spôsobe života v charaktere vnútorných i zmyslových reakcií, v hravosti a očarenosti prírodou, v blízkosti k veciam a napokon aj ľuďom, ktorí v horizonte zbojníka vyzerajú ako nepriatelia a epicky nimi aj sú, ale ktorí sa v optike dieťaťa – básnika sú často poľutovania hodné a preto si zaslúžia odpustenie. Hlbším dôvodom premeny mýtu či legendy na skutočnosť je teda, okrem vonkajších okolností, Jergušova silná viazanosť na otca – zbojníka i na matku – trpiteľku a ochrankyňu. Je to dielo kde sa mýtus otca a matky vo vedomí a konaní strieda ba navzájom bojuje, aby Jerguš dospel k vyrovnaniu - k svojej poslednej premene.
Autentické u Ondrejova je to, že román podáva svojsky osobnými význammi a nezakrytou autobiografickosťou.