Ľudo Ondrejov Africký zápisník

Na začiatku autor opisuje svoju cestu z horného toku Hrona do Prahy, cez Lamanšský prieliv do Afriky k ústiu rieky Kongo, do mesta Léopoldville. Tu sa zoznámi s Tanganikom, ktorý ho mal sprevádzať na ceste po Afrike, kde chcel pozorovať život zveri a hľadať rodinu goríl. Najprv sme sa plavili po rieke Kongo. Prvé nepríjemné stretnutie sme mali s nosorožcom. Keď sa išiel Taganika napiť vody, nosorožec ho nabral na nos a vyhodil do výšky. Tanganika si myslel, že vystrelím, ale namiesto toho sme začali utekať a nosorožec za nami. Zrazu sme zabočili a vyškriabali sme sa na strom. Zistili sme, že keď nás nevidí priamo pred nosom, nechá nás na pokoji. Spomenul som si na bezcitných poľovníkov, ktorí strieľali bez úžitku.
Potom nás napadli slony, boli sme svedkami zápasu nosorožca a leva. Zraneného leva sme sa pokúšali odohnať ohňom a spôsobili sme požiar. Prišiel silný vietor, ktorý najskôr oheň ešte viac rozdúchal. Ale zjavili sa ťažké oblaky, z ktorých sa spustil silný lejak. Ďalej sme videli ako leopard napadol stádo antilop.
Pomocou malej pílky, sekerky a tesárskeho dláta sme si vyrobili čln. Tanganika priniesol z prales živicu, z ktorou sme napustili čln a tiež zastrelil malú opičku, ktorú potom zjedol. Z hrubých a suchých konárov sme vykresali veslá a dorobili sedadlá. Na druhý deň sme naložili batožinu, natiahli plachtu na prúty a vydali sa na cestu. Cestou sme sa museli brániť pred muchami tse-tse. Na plechovom vajci, v ktorom som ukrýval chinínový prášok, som nakreslil moria, rieky, svetadiely a najmä rieku Kongo a jeho okolie. Tanganikovi sa rozprávanie zapáčilo, nakoľko nevedel čítať ani písať.
Hneď ako sme pristáli, nachystali sme suché drevo na oheň, zavŕtali sa nám do tela tenké pijavice a pili nám krv. V noci bolo počuť kadejaké zvuky a Tanganika tam nebol. Nikdy som pušku nepoužil. Ale oproti mne sa objavil leopard, tak som roztrasenou rukou vystrelil. Dopadol na lístie, pod ktorým spal Tanganika. Z leoparda sme stiahli kožu, zuby sme nechali na náramok a kus mäsa sme hodili rybám.
Ráno sme sa vydali ďalej. Tanganika
sa potešil, že som konečne vzal do ruky pušku. Ale ja som mu pripomenul, že neslobodno zabíjať všetko, čo nám príde pred oči. Že zabijú len takého dravca, ktorý im siahne na život, alebo také, ktoré má dobré mäso, aby sme sa nasýtili.
Večer si Tanganika vynútil, aby som mu rozprával o Indiánoch.

Spomenul som mu aj Kolumbusa, ktorý si s ďalšími bielymi ľuďmi prisvojil ich krajinu a postupne ich vyhnali do neúrodných končín.
Minulo niekoľko dní. Živili sme sa rybami. Blížili sme sa k cieľu cesty. Tu sme mali nájsť stopy gorily a pozorovať ich život. Ako sme sa tak plavili, vídali sme krokodílov, obchádzali sme skaly, aby sme nepoškodili čln. Zrazu sme zbadali vodopád. Rýchlo sme podávali veci do nepremokavého vreca a vyskočili z člna. Skoro sme sa utopili. Čln sa zachytil o vyvalený strom. Dotiahli sme ho na breh. Rozložili sme oheň a chystali sa na nocovanie. V noci bolo počuť hukot bubnov. Báli sme sa, že nás zbadali domorodci a že nás usmažia na ohni. Radšej sme veci zbalili do člna a boli pripravení na útek. Ráno sme sa plavili ďalej. Tanganika nevedel o cieli mojej cesty. Prišli sme na trávnatú čistinku, kde sme zacítili zvláštnu vôňu. Bol to strom smrti, o ktorý bol priviazaný trpaslík. Bol odsúdený na trest smrti, preto tie bubny domorodcov v noci.
Utáborili sme sa v najdivokejšej a najnedotknutejšej časti pralesa, lebo tam objavili stopy veľopice. Postavili chatrč. V noci ich zobudilo akési revanie. Pripravil som pušku na výstrel. Bola to gorila. Vysvetli som mu, že je to obyčajná opica a nie zlý duch čierneho bojovníka. Pustili sme sa po jej stope.
Zásoby jedla nám došli. Opice nám vyjedli z chatrče všetko ovocie. Tanganika priniesol listy stromu lolo a ráno naznášal ovocie. Išli sme preskúmať čistinu. Tanganika ukradol šimpanzie mláďa a tí sa dali ho prenasledovať. Výstrelom pušky sme ich zahnali. Trasúce mláďa sme zabalili do plášťa, keď tu zrazu sa objavila jeho matka s ďalším mláďaťom. Nezľakla sa ani pušky, tak sme mláďa pustili.
Postavili sme si kolibu. Keď som čistil chodník blízko prameňa, vyvalilo sa na nás stádo paviánov. Ale na pomoc nám prišiel leopard, ktorý skočil na starého paviána. Prišli mu na pomoc aj ostatní a podarilo sa im ho zahnať. Na druhý deň sme ho našli mŕtveho.
Podvečer sa k prameňu priblížila gorilia rodina. Keďže cesta domov závisela od toho, ako rýchlo získame poznatky o gorile, dali sme sa ich sledovať aj v noci. Skryli sme sa na strome, odkiaľ sme mali výhľad na ich hniezdo. Goriliak skontroloval hniezdo a vrátil sa pod strom. Zrazu sme zbadali svietiace oči. Bol to leopard, ktorý im chcel ukradnúť mláďa. Vyliezol na náš strom, Tanganika vystrelil. Leopard ušiel. Keďže gorily sa zamerali na neho a nie na nás, mali sme šťastie. Rozhodli sme sa, že sa vrátime domov. Cestou sme zablúdili. Zbadali sme gorilu pri ohnisku, ktoré tam urobili dvaja trpaslíci.

Ohrievala sa tak, ako by to urobil človek, len si nepriložila drevo na zhasínajúcu pahrebu. Táto okolnosť ma presvedčila, že aj keď stavbou tela sa podobá na človeka, mozog má málo vyvinutý.
Cesta naspäť plynula pomerne rýchlo. Zver ich neohrozovala až ne jedného krokodíla a hrocha. Plavbu sme skončili vo francúzskej osade, kde som sa rozlúčil s Tanganikom. Tu som zaplatil ľuďom, aby ho doviezli loďou domov.
Na znak toho, že dobre docestoval, mi poslal v obálke kučeru svojich vlasov.
Ja som mu poslal list so svojou fotografiou.