Jan Botto - je najmladším autorom štúrovskej generácie, básnik, ktorý v rozvíjaní romantickej balady, ale aj v oblasti spoločensky-príležitostnej poézie, ktorou sprevádzal významné udalosti národného života v 60-tych a 70-tych rokoch, sa do dejín romantizmu a literatúry vobec zapísal ako "nesmrteľný romantik" pozitívne vplývajúci na rôzne generácie ľudí aj v dnešnej dobe. Bottova tvorba obsahuje typické romantické prvky, akými sú ľudová slovesnosť, folklór, sentimentálnosť, harmónia života, synkretizmus epických a lyrických prvkov, pocity osamelosti z nenaplneného života, tragika hlavných postáv atď. A práve tieto prvky charakterizujúce celý slovenský romantizmus sa vám pokúsim dostatočne interpretovať /vysvetliť/ v známej umelej balade od Jána Bottu - Žltá ľalia, ktorú napísal v porevolučnej dobe. ŽLTÁ ĽALIA
- umelá balada s ponáškou na ľudové balady. Z toho vyplýva, že za spáchaný hriech má nasledovať trest. V samotnom úvode nám autor neprezrádza meno /kto je vlastne žltou ľaliou/, iba používa spojenie "rastie, kvety rozvíja jedna žltá ľalia". Až v závere sa dozvedáme, že je to Evička = symbolika mena podobne ako Adamko, čo boli podľa Biblie prví ľudia a meno Eva znamenala život, nositeľka života, ale aj "vzatá zo zeme" a aj tá, ktorá neskôr spáchala prvý hriech "rastie, kvety rozvíja, Evka, žltá ľalia".

Nezvyčajným symbolom tejto balady je práve farba ľalie, pretože v skutočnosti je ľalia biela /symbol nevinnosti, čistoty/, no tuna je ľalia žltá = symbol poškvrnenosti, viny...

V prvých šiestich strofách nás - čitateľov - autor necháva v napätí, čo sa bude diať neskôr, v siedmej strofe začína výpoveď starej matere, ktorá sa stáva symbolom múdrostí a skúseností a ktorá sa stáva rozprávačom deja, avšak hlavnou nositeľkou deja je Evička, pretože práve jej sa celá blada týka a je výpoveďou o jej živote a osude, ktorý bol spočiatku šťastný "vejú vetry, povievajú, dni za dňami uchádzajú a Adamček sám s Evičkou, ako holub s holubičkou". Evička ešte zaživa prisahala vernosť so svojím milým pred Bohom, že zostanú svoji aj po smrti "tu dva prsty hore vzali, na zem, nebo prisahali: My budeme večne svoji nás ani smrť nerozdvojí". No nestane sa to, nezostanú svoji. Evička sa odvracia od Boha a od prísahy, ktorú dala Adamkovi a Bohu = aplikácia Biblie na vtedajšiu skutočnosť.