Diabol získa Faustovu dušu až vtedy, keď mu Faust ukáže veci, ktoré ešte nevidel. Aby odvrátil Fausta od túžby po vedomostiach, pokúša sa ho Mefistofeles zlákať zvodmi sveta: vráti mu mladosť, uvedie ho do veselej spoločnosti a pošle mu do cesty príjemné meštianske dievča, Margítku, do ktorej sa Faust zamiluje. Margítka však zaviní smrť svojej matky i brata, ktorý je zabitý v súboji s Faustom. Zo zúfalstva nad svojou vinou utopí svoje a Faustovo dieťa a v žalári očakáva popravu. Ale na tomto čine nesie svoju vinu aj Faust a snaží sa Margítku obhájiť. Zradný Mefistofeles mu však našepkáva, aby ju nechal tak. Faust, aj keď ju veľmi ľúbi, opustí svoju lásku. Margítku nakoniec zachráni božia vôľa.
V druhej časti prepadá Faust zúfalstvu z Margítkinej smrti, preto ho diabol odvedie na cisársky dvor, aby sa rozptýlil. Faust získava cisárovu dôveru, keď vynálezom papierových peňazí zachráni ríšu pred úpadkom. S umelým človekom homonkulom a Mefistofelom sa vydá do mýtického Grécka, kde sa ožení s najkrajšou ženou staroveku, Helenou, má s ňou syna Euforióna. Po smrti syna sa vracia na dvor, aby si od cisára vyžiadal bažinatú krajinu pri mori, ktorú chce zmeniť na úrodnú pôdu, na nej by žili slobodní ľudia. V uskutočnení tejto vidiny vzhliadne už ako starý vladár konečný zmysel svojho života. Aj keď pocítil uspokojenie a podľa Mefistofela by mal svoju dušu odovzdať peklu, Faust, ktorý chcel svojimi činmi pomôcť ľuďom, je nakoniec zachránený a jeho duša spasená. Faust, odbojník proti starým konvenciám a symbol tvorivej práce, premieňa sa na predstaviteľa činorodého ľudstva. A táto Faustova premena je výstižným obrazom Goetheho myšlienkového vývoja. Goethe sa snaží riešiť otázku dobra a zla a verí vo víťazstvo ľudskej solidarity. Vo Faustovi spracoval starú povesť, podľa ktorej tento učený doktor prepadol večnému zatrateniu. Goethe tento tradičný námet umelecky zhodnotil a vytvoril jedno z myšlienkovo najhlbších diel svetovej literatúry.

Citát z diela:

Tak predsa si hodný slobody a žitia, keď biješ sa o ne deň čo deň.